KST Krompachy | 22. B.Štiavnica - Sitno

Dňa 1.10.2011 uskutočnila sa turistická akcia.

Prechod Štiavnickými vrchmi.

Usporiadateľ : KST MŠK Krompachy

Trasa akcie : Banská Štiavnica – Štiavnické Bane – Jazero Počúvadlo – Sitno – Ilija – Svätý Anton

Dĺžka trasy : 20.5 km Prevýšenie : 505 m Čas trasy podľa mapy: 5.30 hod

Členovia KST MŠK : Šlacký, Šlacka, Muller, Mullerová, Papcun, Olšavský, Olšavská, Čupaj, Uhrin, Mikulová, Hamráková

Turistická mapa ŠTIAVNICKÉ VRCHY č.138 Turistický atlas list. 247, 248, 287, 288

Popis tasy :

Trasu začíname od penziónu Na kopci okolo futbalového ihriska schodmi dolu na hlavnú ulicu, kde pokračujeme červenou

značkou vpravo hore hlavnou ulicou. <<< Z archeologických výskumov je známe, že na prelome 3. a 2. storočia p n. l. osídlili

región mesta Kelti. Prišli do štiavnickej oblasti kvôli ryžovaniu zlata z riek. Dokazujú to nálezy zo Starého

mesta - Glanzenbergu, Ilije i Sitna. Banská Štiavnica je považovaná za najstaršie banské mesto na Slovensku.

Historiografia pripúšťa intenzívnu banskú činnosť na území Banskej Štiavnice v poslednej štvrtine 12. storočia. Vstup

územia do písaných dejín sa spájal s listinou ostrihomského arcibiskupa Maritria z roku 1156. Martírius vydal listinu pri

príležitosti vysvätenia kostola v Bratke. Nezachovala sa v origináli, ale v tranzumte z r. 1347, dokazujúcom v spore o Bratku,

počas 14. storočia. Pri popise zeme darovanej kostolu sa ako hraničný bod uviedol termín terra banensium - zem baníkov.

Termín a rok vydania listiny sa považoval za prvý písomný údaj o Banskej Štiavnici. Diplomatická analýza však dokázala,

že listina je sfalšovaná. Za prvý hodnoverný písomný prameň sa dnes pokladá listina z roku 1217. Podľa nej sa Komes

Alexander z rodu Hunt-Poznanovcov vzdal hodnosti hlavného kráľovského pivničiara. V ďalšom prameni, v listine z

roku 1228 je územie uvedené ako strieborná baňa. Mestské privilégium - základná výsadná listina - bolo Banskej Štiavnici

udelené ešte pred vpádom Tatárov, najneskôr v roku 1243-44. Je zaujímavé, že Banská Štiavnica sa až do roku 1447 na

žiadne privilégium neodvoláva. Odvoláva sa naň až v prípadoch spojených s vydaním nových potvrdení výsad - oslobodenia

od platenia mýta, poplatkov a slobodnej ťažby dreva v kráľovských lesoch pre potreby baníctva. Posledná analýza

zachovaných textov dokázala, že Banská Štiavnica mala mestské a banské právo už v časoch kráľa Belu IV. (1235-1270). >>>

Po chvíli sa značka stratí a preto je potrebné pokračovať hore hlavnou ulicou až k smerovníku kde odbočíme vľavo červenou

značkou smerom sedlo Krížna. Po chvíli vystúpime do kopca odkiaľ je už pekný pohľad na mesto, kalváriu, za starou

bránou odbočíme vpravo na Klinger po chvíli chodník odbočí z asfaltovej cesty vľavo. V niektorých miestach sú zle značené

odbočky, chýbajú smerové značky je potrebné hľadať chodník, prechádzame okolo prvého banského tajchu. Umelé

vodné nádrže, nazývané tajchy, vybudovali pre potreby vtedajšieho baníctva, teraz sú vyhľadávanými miestami odpočinku.

Z cesty pred obcou Štiavnické Bane je pekný výhľad na Sitno. <<< Štiavnické Bane. Osada Sigelsberg pôvodne patrila do

majetku mesta B. Štiavnica, pred r. 1352 ju zabral kastelán hradu Šášov. O zábere tejto a okolitých osád je prvá zmienka

z roku 1352, čo je zároveň aj prvý a hodnoverný písomný prameň o existencii Sigelbergu. Osada, neskôr dedina sa stala

súčasťou majetku hradného, od 17.storočia komorského panstva Šášov. Druhý celok, z ktorého sa sformovali súčasné

Štiavnické Bane tvorila Vindšachta. K jej vzniku v prvom rade prispel rozvoj baníctva. V časoch tureckého nebezpečenstva

v 17.st. sa na jej ochranu vybudoval rozsiahly fortifikačný systém. Sigelsberg a Vindšachta ako pôvodné celky, z ktorých

vznikli Štiavnické Bane boli nepochybne prioritnými strediskami baníctva s celoeurópskym významom. >>> Pri príchode do

Štiavnických Baní chodník pod kostolom zabočuje prudko vľavo do uličky, keďže chýba smerová značka pokračovali

sme na hlavnú cestu, okolo pamätníka zabočili sme vľavo, po chvíli sme pokračovali červenou značkou ďalej, ktorá

prichádza zľava. Odbočíme zo značky vpravo pozrieť si Evičkino jazero, nádherný banský tajch s okolím vhodný na

kúpanie. <<< V banskoštiavnickej oblasti bol vybudovaný od začiatku 16. stor. do polovice 19. stor. unikátny

vodohospodársky systém umelých vodných nádrží. Systém pozostával zo 60 umelých vodných nádrží - tajchov - s

celkovým objemom 7 mil. m³, ktoré boli navzájom pospájané zbernými / 72 km /, náhonovými / 57 km / a spojovacími jarkami.

Vzhľadom na nedostatok prírodných vodných zdrojov v oblasti sa snehová a dažďová voda zachytávala v zberných jarkoch a

kumulovala sa vo vodných nádržiach. Z nich sa voda náhonovými jarkami rozvádzala k banským zariadeniam. S vybudovaním

tohto systému sa spájajú mená Matej Kornel Hell, Jozef Karol Hell, ale predovšetkým významný vedec Samuel Mikovíni. >>>

Pokračujeme smerom do sedla Krížna okolo chodníka je množstvo zberných jarkov, ktoré zachytávali dažďovú a snehovú

vodu a odvádzali ju do Tajchov. Zo sedla Krížna žltou značkou po asfaltovej ceste k Počúvadlianskemu jazeru.

<<< Počúvadlianske jazero / alebo tiež Počúvadlo – jazero / je jazero umelého pôvodu / tzv. tajch /, nachádzajúce sa v

okolí Banskej Štiavnice pri obci Počúvadlo, kde patrí medzi najnavštevovanejšie lokality. Rozprestiera sa na ploche 12 ha

a je obľúbeným letným ale aj zimným rekreačným strediskom chatárov, turistov, detských táborov a miestom kultúrnych podujatí.

Zároveň je východiskom na najvyšší kopec Štiavnických vrchov Sitno. >>> Pokračujeme po ceste okolo jazera k občerstveniu

Na terase. Dáme si trochu oddychu, nejaké to pivo na občerstvenie a pokračujeme zelenou značkou na Sitno. Chodník

už od počiatku prudko stúpa do kopca a bez serpentín vedie rovno hore. Po strmom výstupe prídeme na rovnú Tatársku

lúku kde končí zelená značka. Pred nami sa týčia strmé skalné steny z andezitu ktoré chránia vrchol z troch strán.

Od smerovníka pokračujeme modrou značkou. Z dôvodu pohodlnejšieho a bezpečnejšieho výstupu sú tu zriadené

drevené schody ktoré oceníte najmä v daždivom počasí. Postupne prichádzame pod vrcholové andezitové skaly, kde

sa chodník točí popod skaly, miestami vedie pomedzi skaly. Výstup na Sitno veľmi sa podobá výstupu na Sninský

kameň. Po výstupe na vrchol zabočíme vpravo na vyhliadkové skaly odkiaľ je pekný výhľad na Banskú Štiavnicu,

Štiavnické Bane a okolité Štiavnické vrchy. <<< Sitno je najvyšším vrchom Štiavnických vrchov a predstavuje výraznú

krajinnú dominantu. Z jeho vrcholu je široký kruhový výhľad. Sitno – erózna troska andezitového lávového prúdu, okolie

budované rôzne odolnými sopečnými horninami, má výrazne rozčlenený reliéf s charakterom vrchoviny. Legenda o Sitne

hovorí, že je sídlom zakliatych sitnianskych rytierov, ktorý v jeho útrobách čakajú na pokyn „ Už „ a sú zárukou pomoci,

keď bude najhoršie. >>> Vrátime sa na modrú značku a pokračujeme k historickej rozhľadni. <<< Rozhľadňa – najstaršia

stavba svojho druhu v Európe, čnie na najvyššom bode Sitna. Tu sa v polovici 19. storočia formovala podoba európskej

organizovanej turistiky a neskôr aj myšlienka založenia Muzeálnej slovenskej spoločnosti, spojená s osobnosťou

Andreja Kmeťa – kňaza, botanika, archeológa, geológa, ktorý celý život zasvätil výskumu Sitna. Sitiansku rozhľadňu

– filagóriu – dal postaviť okolo roku 1736 Andrej Koháry, bola však zničená bleskom. Obnoviť ju dal až v roku 1886 Filip

Coburg na podnet svojho lekára zanieteného horolezca a turistu Mudr. Téryho. Túto dominantu Sitna potom daroval

Sitnianskemu turistickému klubu v Banskej Štiavnici. Rozhľadňa je v mesiacoch máj až september v prevádzke,

zároveň plní funkciu informačného strediska. V rozhľadni je umiestnená miniexpozícia CHKO a expozícia fauny a

flóry z okolia Sitna. Sitno je charakteristické jedinečným striedaním panónskej a karpatskej flóry. Je miestom výskytu

viacerých chránených druhov rastlinstva a živočíšstva. Samotný vrchol bol osídlený už v období praveku. Počas

archeologických prác tu bolo odkryté mohutné lužické hradisko. Neskôr vzniknutý stredoveký hrad patril Koháryovcom,

neskôr Coburgovcom. Oblasť Sitna je považovaná za kolísku európskej turistiky v stredných polohách. Turistická chata

Andreja Kmeťa je stále v rekonštrukcii. >>> Prezrieme si rozhľadňu a expozície vnútri. Pred rozhľadňou si dáme menšie

občerstvenie a pokračujeme modrou značkou smerom na Vlčiu jamu. Po chvíli odbočíme vpravo pozrieť zvyšky zrúcanín

Sitnianskeho hradu. <<< Na vrchu Sitna bolo v prvých storočiach n. l. opevnené hradisko vybudované Kvádmi. Patrilo k

systému opevnení vybudovaných od Dunaja pozdĺž Ipľa až k Sitnu. Slovania obsadili hradisko pravdepodobne v polovici

6.storočia. Po málo známom živote na hradisku až do stredoveku sa predpokladá, že hrad pochádza z prvej

polovice 13. storočia a bol súčasťou rozsiahlej vojenskej pevnosti vybudovanej na základoch rozsiahleho hradiska.

V jeho najzraniteľnejšej časti bol postavený hrad, ktorého hlavnou úlohou bolo strážiť najľahšie prístupy a súčasne

slúžil ako posledné útočisko obrancov hradiska. V 16. storočí boli dobudované a spevnené múry barbakanu, stojaceho

pred hradom. Jeho úlohou bolo po prelomení obrany chrániť vchod do hradu pred priamou delostreleckou paľbou.

Vojenský význam hradu súvisel ťažbou a spracovaním kovov v tejto oblasti a s tatárskym a tureckým ohrozením.

Lepšie správy o hrade sú až z polovice 16.storočia. >>> Z Vlčej jamy pokračujeme zelenou značkou cez Iliju. <<< Obec Ilija.

Osídlenie v rozsahu dnešného územia obce Ilija podľa nálezov z archeologických výskumov a z rôznych výkopových prác

obyvateľov z nedávnej minulosti sa dokumentovalo predmetmi z čias mladšej doby bronzovej ( 1200 – 800 rokov pred

naším letopočtom ) a laténskeho obdobia ( 3. storočie pred n. l. ). Určitú kontinuitu staršieho a včasnostredovekého

osídlenia dokazujú nálezy pochádzajúce z 12. Storočia. Pre Iliju je dôležitý rok 1266 ako vstup do písaných dejín.

V odbornej literatúre sa s kostolom sv. Egídia dlhšie spája rok 1254. Kostol sv. Egídia zohral dôležitú úlohu pri formovaní

osady v jeho blízkosti. Do pomenovania stredovekej osady sa prevzalo označenie patrocínia kostola. V písomných

prameňoch nachádzame do roku 1526 Iliju zapisovanú v latinskej forme (Sanctus Egidius), hungarizovanej (Scenthegud,

Zenth Egyed), kombinovanej hungaro – slovenskej (Zenthlyen v roku 1496), ale aj v nemeckej ako Gilg, Gilgen. Od čias

zmienok o kostole sv. Egídia z roku 1266 až po druhé desaťročie 14. storočia sa o vývoji Ilije vie veľmi málo, región

ovládali príslušníci rodiny Hunt – Poznanovcov a ich vetvy. >>> Ďalej lúkami pomedzi polia prechádzame do Svätého

Antona. <<< Prvá písomná zmienka o obci Svätý Anton pochádza z roku 1266. Otázky vývoja obce sú málo zmapované.

Vychádza sa z ojedinelých historických prameňov z prvej polovice 13.storočia, z určitých tradícií získaných porovnávaním

situácie vývoja v celom regióne. Názov osady, dediny vychádza z patrocínia staršieho pôvodného kostola zasväteného

s.Antonovi Pustovníkovi. V liste z roku 1266 sa uvádza, že územný celok okolo kostola bol zapísaný ako súčasť majetku

rodiny Hunt Poznanovcov. V historických prameňoch najmä od druhej polovici 15.storočia sa príslušnosť dediny k

sv. Antonovi pustovníkovi zapísala v rôznych formách. Názvy obce sa uvádzajú ako Sand Anthony, Zenthanthal, Scent

Antollo. >>> Zastavíme sa na Ranči kde prebiehajú súťaže v jazde zručnosti na koňoch. Popozeráme súťaž, dáme si

dobré pivko a pokračujeme ku kaštieľu. <<< V srdci Štiavnických vrchov stojí v obci Svätý Anton / do roku 1996 známej

aj pod názvom Antol / monumentálny barokovo-klasicistický kaštieľ s prekrásnym anglickým parkom. Postavili ho v

roku 1744 na mieste staršieho hradu vybudovaného pre hontianskeho župana a cisárskeho generála Andreja Koháryho.

Kaštieľ sa neskôr stal majetkom bohatej rodiny Coburgovcov. K roku 1445 sa viažu po prvý raz zistené osoby v správe

dediny. Funkciu richtára vykonával Ján Longus. V čase spravovania panstva Sitno krajinským sudcom Alexandrom

Turzom sa kostol v obci uvádza ako farský a farárom bol Mikuláš Schmolder. Kostol bol v roku 1540 prestavaný. Okolo

neho bol cintorín, v blískost farská budova a škola. V tom čase sa v obci nachádzalo 23 poddanských usadlostí. Okrem

mýtnej stanice sa v obci nachádzali dva mlyny a dve hutnícke zariadenia, ktoré patrili nabohatšej dedinskej vrstve.

Budova viky, patriaca do areálu národnej kultúrnej pamiatky svätoantonského kaštieľa, bola postavená koncom

19. storočia ako byt správcu Coburkovských majetkov. Súčasťou areálu kaštieľa je aj nádherný park. Historické

dokumenty o tom ako park vyzeral sa nezachovali. Predpokladá sa že najväčší rozmach park zažil pri dostavbe

kaštieľa okolo roku 1750. >>> Máme smolu dnes je 1.10 a kaštieľ zatvárajú skôr takže sme sa nedostali na prehliadku.

Popozeráme si okolie kaštieľa a počkáme na autobus do Banskej Štiavnice.

Mapa trasy :

Výškový profil trasy :

Banská Štiavnica. Raňajší pohľad na mesto od penziónu Na kopci.

Hlavná ulica Banskej Štiavnice červenou značkou do sedla Krížna.

Banská Štiavnica pohľad z červenej značky spod Nového zámku.

Kalvária nad Banskou Štiavnicou pohľad z červenej značky spod Nového zámku.

Stará brána na červenej značke smerom k Banskému múzeu v prírode.

Na hrádzi banského tajchu. Banské tajchy – nádrže na zachytávanie dažďovej a snehovej vody ktorá sa používala pri

ťažbe a spracovaní rúd.

Vysielač na Sitne. Sitno najvyšší vrh Štiavnických vrchov.

Vstupujeme do Štiavnických Baní.

Pamätník 2. Svetovej vojny v Štiavnických Baniach.

Ľudová výzdoba drevenej búdy na okraji Štiavnických Baní.

Banský tajch Evičkino jazero pri Štiavnickej Bani.

Na hrádzi Evičkinho jazera.

Príchod k Počúvadlianskemu jazeru.

Počúvadlianske jazero / alebo tiež Počúvadlo – jazero / je jazero umelého pôvodu / tzv. tajch /.

Na brehu Počúvadlianskeho jazera.

Občerstvenie pri jazere v pozadí hotel Topky.

Orientačná mapa a smerovník pri Počúvadlianskom jazere.

Smerovník pri Počúvadlianskom jazere.

Občerstvenie Na terase pri Počúvadlianskom jazere. Trochu občerstvenia pred výstupom na Sitno.

Informačná tabuľa náučného chodníka cez Sitno.

Vysielač na Sitne.

Smerovník pod Sitnom

Drevené schody smerom na Sitno.

Severné skalné andezitové zrázy Sitna.

Strmé skalné steny z andezitu chránia vrchol z troch strán.

Banská Štiavnica pohľad zo Sitna.

Na vrcholových andezitových skalách Sitna.

Rozhľadňa – najstaršia stavba svojho druhu v Európe, čnie na najvyššom bode Sitna.

Vytesané reliéfy do skaly ktoré pochádzajú zo Sitnianskeho hradu.

Rozhľadňa je v mesiacoch máj až september v prevádzke, zároveň plní funkciu informačného strediska.

V rozhľadni je umiestnená miniexpozícia CHKO a expozícia fauny a flóry z okolia Sitna.

Nádherné kované točivé schody na podlažie rozhľadne.

Chvíľa oddychu pri rozhľadni vrchole Sitna.

Vysielač na Sitne.

Hrad Sitno.

Schody k cisterne na dažďovú vodu na hrade.

V 16. storočí boli dobudované a spevnené múry barbakanu, stojaceho pred hradom. Jeho úlohou bolo po prelomení

obrany chrániť vchod do hradu pred priamou delostreleckou paľbou.

Obec Ilija.

Miestny kríž v centre obce.

Obec Ilija.

Obec Svätý Anton.

Hľadisko s prístreškom pre kone pri Ranči v obci Svätý Anton.

Cvičený Sokol ktorý sa používa pri love.

Jazda zručnosti a obratnosti na parkúre pri Ranči v obci Svätý Anton.

Cvičená Sova ktorá sa používa pri love.

Chvíľa oddychu na Ranči v obci Svätý Anton.

Kaštieľ v obci Svätý Anton.

Svätý Anton.

Pred bránou kaštieľa v obci Svätý Anton.

Na autobusovej zastávke v obci Svätý Anton.

Príjemné posedenie pri kávičke po nádherne strávenom dni na terase penziónu Na kopci s úžasným výhľadom

na centrum Banskej Štiavnice.

Príchod cez terasu k izbám penziónu Na kopci.

Izby so zastrešenou terasou penziónu Na kopci.

Viac fotografii pozri : Fotogaléria – Štiavnické vrchy / Banská Štiavnica /

Fotogaléria – Štiavnické vrchy / Banská Štiavnica - Jazero Počúvadlo – Sitno – Svätý Anton /

Fotogaléria – Hrady a zámky / Sitno /

Fotogaléria – Kaštiele / Kaštieľ Svätý Anton /

Informácie označené v zátvorkách <<< >>> sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.

Správca web stránky nie je ich autorom.

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.