Blatnica.
<<< Prvá písomná správa o osídlení na území Blatnice je listina kráľa Kolomana, kde sa spomína, že zoborskí benediktíni
majú tu dedinu Solomus-Sokolčie, dnes je to časť obce. Prvé písomné správy o Blatnici sú z 1. polovice 13. storočia,
postupne písomné pramene pribúdajú. Na konci 13. storočia je postavené už aj jadro blatnického hradu s dvoma obrannými
vežami nad strmým útesom kamenného brala do Gaderskej doliny. Údolím popod hrad šla „magma via“ veľká cesta z horného
Nitrianska popod Vyšehrad cez Turiec smerom na sever do Sliezska do Poľska na Balt. Táto cesta bola významnou hlavne
do konca 13. storočia, ale už začiatkom 14. storočia sa odklonila smerom na Príbovce a pokračovala inundačným územím
rieky Turiec na Martin. Ešte v roku 1399 sa hrad spomína ako kráľovský v rukách panovníka Žigmunda ako
„castrum nostrum regale“, ale už roku 1414 prešiel hrad do zálohu Pongráca z Liptovského Mikuláša. Postupne sa z
kráľovskej dediny stáva obyčajná poddanská dedina. Chamtivosť prenájomcov gniavila hospodársky život v obci, akýkoľvek
rozvoj tu stál na dlhé obdobie. V prvej polovici 16.storočia sa do Turca dostali Révayovci, ktorí na dlhé storočia poznamenali
hospodársky i politický život v Turčianskej župe, ako dediční župani. Roku 1539 tento rod dostal Blatnický hrad donáciou
od panovníka Ferdinanda 1. Zemepánmi obce sa stali Révayovci. Obec mala vlastného richtára a prísažných. V druhej
polovici 16. storočia po odchode premonštrátov prišli do Turca – Kláštora pod Znievom jezuiti. Zabezpečili zvýšenie príjmov,
vysielali zo svojich majetkov tzv. „državia“ poddaných formou podomového predaja vyrábaných liečivých olejčekov.
Postupne sa táto živnosť tak rozmohla vďaka vhodným prírodným surovinám k výrobe liekov, množstvu destilačných
prístrojov, ktoré vlastnili mnohé poddanské rodiny, že sa olejkárstvo stalo výnosným zdrojom obživy i ekonomického
povzbudenia podnikateľských činností. Blatnickí olejkári sú známi už v 17. storočí, hlavne ale v 18. storočí, keď sa touto
činnosťou v obci živilo vyše 100 domácností. Začiatkom 19.storočia postupnými represívnymi opatreniami voči olejkárom
sa títo začali preorientovávať na predaj drobného tovaru. Časom sa ale orientovali na cárske Rusko, kde postupne
zakladali obchodné strediská a obchody v mestách. Z Blatnice na tomto obchode žilo vyše 70% ľudí, čo sa prejavilo aj
v prestavbe obce, ktorá nastala už v 18.storočí. Obec navštevovaná častými požiarmi, ktoré znamenali vždy pohromu
prešla na iný stavebný materiál - kameň a tehlu. Pôvodné zrubové jedno a dvojpriestorové domy menili na výstavné
hlavne architektonicky ale i hygienicky veľmi pokrokové objekty, kde bola hospodárska časť oddelená od obytnej časti.
Pozoruhodné boli aj sypárne stavané okolo obcou tečúceho Gaderského potoka. Architektúra, ako svedectvo doby
zanechala nám do dnešných dní od 18. storočia vyjadrený životný štýl, životný a filozofický názor obchodníkov- roľníkov.
Na konci 17. storočia sa do obce dostal rod Prónayovský, ktorý bol v hospodárskych službách Révayovcov a v týchto
službách sa natoľko vzmohol, že tu získal nielen polnosti, ale postupne si tu postavili kúriu a neskôr i kaštieľ. V 18. storočí
boli v obci dve krčmy, dva mlyny a jedna píla. Obec Blatnica po celý stredovek bola sídlom jedného zo štyroch okresov
Turčianskej župy. Podľa počtu obyvateľov Blatnica patrila medzi relatívne veľké obce, veď pri sčítaní obyvateľov župy
roku 1785 tu žilo 1 015 ľudí, pričom Martin ako sídlo župy mal 1 061 obyvateľov. Múzeum Karola Plicku v Blatnici. >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie sa nachádza v obci Blatnica..
Poloha trasy fotogalérie :
Obec Blatnica sa nachádza na západnom svahu Veľkej Fatry severovýchodne od mesta Turčianské Teplice.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Blatnica,
Mapa polohy fotogaléria :
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Čičmany.
Žilinskom okrese. Prvé zmienky o obci pochádzajú z roku listina z roku 1272. Obec je známa starobylou a unikátnou
architektúrou - maľovanými zrubovými drevenicami. Pre ich záchranu bola dolná časť obce v roku 1977 vyhlásená za
register SR C-85/2000) na základe mladšej pečate obce z roku 1801 s kruhopisom "SIGILLUM COMUN(itatis) CYI(cman)
1801" (obsah nezreteľného odtlačku staršej pečate zo 17. storočia doposiaľ nie je jednoznačne identifikovaný). Znázorňuje
sv. Helenu, ktorej legenda pripisuje nájdenie sv. Kríža a nástrojov Kristovho umučenia na Golgote. Tejto udalosti je
zasvätený práve miestny kostol. Autorom kresby erbu je Miroslav Kollár. Z obce pochádza hudobný skladateľ a muzikológ
je venovaná rodnej obci. Dnes v obci žije z pôvodnych asi 1500 obyvateľov len asi 250. Prístup do obce je zo smerov
je príťažlivá pre turistov, vhodná na oddych, zber húb a liečivých rastlín. V zimnom období majú návštevníci možnosť
lyžovania v lyžiarskom stredisku Javorinka, v lete sú využívané turistické a cyklistické trasy a z vrchu Javorinka je možný
poskytuje pohostinstvo, v zime aj bufet v lyžiarskom stredisku, ubytovanie na súkromí 2 ďalšie penzióny. Je tu aj predajňa
suvenírov, výšiviek a malého občerstvenia v Humne Ondreja Gregora pri múzeu. Poľovnícke združenie obhospodaruje
výborné lesné revíry s možnosťou poľovania na vysokú, diviačiu zver, aj medveďa. V obci sa nachádza exercíčnea
Fotogaléria :
Trasa fotogalérie sa nachádza v obci Čičmany.
Poloha :
Obec Čičmany sa nachádza v južnej časti Súľovských vrchov.
Prístup k fotogalérii :
V obci Čičmany.
Mapa polohy foto trasy :
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Obec Ľutina.
<<< Ľutina je doložená z roku 1330 ako Lyutune, neskôr ako Lethenya (1341), Lithine (1427), Luczine (1773),
Lucina (1920), Ľutina (1927); maďarsky Litinye. Obec vznikla v 13. storočí v chotári Pečovskej Novej Vsi, bola časťou
panstva Nový Hrad. V roku 1427 mala 22 port. Patrila Perényiovcom, od 16. storočia Péchyovcom. V roku 1787 bolo
v obci 55 domov a 362 obyvateľov, v roku 1828 mala 67 domov a 505 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom,
chovom dobytka a ovocinárstvom. V 18. – 19. storočí tu pracovala papiereň. Ľutina je najväčším pútnickým miestom
Slovensku. Centrom tohto miesta je Bazilika Zosnutia Presvätej Bohorodičky, ktorej dominantou sú relikvie
sv. Jána Pavla II., sv. sestry Faustíny i našich blahoslavených hieromučeníkov Petra Pavla Gojdiča, Vasiľa Hopka,
Teodora Romžu a Metoda Domonika Trčku spolu s ich mozaikami. Bazilika je afiliovaná s bazilikou Santa Maria Maggiore
v Ríme, takže každý návštevník má možnosť získať plnomocné odpustky. V okolí baziliky sa nachádza nádherný areál,
ktorý ponúka svojim návštevníkom možnosť načerpať duchovných síl i vnútorného pokoja v Kaplnke sv. Mikuláša s jeho
relikviami, či v Kaplnke mučeníkov. Asi 800 m vyššie je Ľutinská hora – miesto zjavenia sv. Mikuláša, ktorá ponúka nádhernú
scenériu prírody. Jej súčasťou sú štyri kaplnky a prameň s vodou, ktorá má liečivé účinky. Pre tých, ktorí sa chcú pokochať
skvostami ľudovej a duchovnej architektúry, je tu Miniskanzen drevených chrámov. Ide o zmenšeniny drevených chrámov
na Slovensku v mierke 1:10. Hneď vedľa je formačný Dom Mikuláša Klimčáka, v ktorom je stála expozícia umeleckých
diel maliarov zo Slovenka i zo zahraničia a zároveň slúži na rôzne stretnutia či duchovné cvičenia. Pre tých, ktorí si chcú
z tohto miesta odniesť nejakú pamiatku je tu predajňa suvenírov, spojená s bufetom na občerstvenie. Preto je tu možnosť
stráviť na tomto mieste aj dlhší čas. >>>
Fotogaléria :
Trasa fotogalérie sa nachádza v obci Ľutina.
Poloha :
Obec Ľutina sa nachádza na južnom svahu pohoria Čergov
Prístup k fotogalérii :
V obci Ľutina.
Mapa polohy foto trasy :
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Poráč.
<<< Poráč - prvá písomná zmienka o obci Poráč je z roku 1277. V roku 1382 sa objavuje pod názvom Vereshégy, čo v
preklade z maďarčiny znamená Červený vrch. Pomenovanie súviselo s charakteristickým zafarbením horniny v blízkom okolí.
V roku 1471 sa uvádza nemecká verzia názvu Rotenberg. Až v roku 1474 sa objavuje jej súčasné pomenovanie Palocz,
Porach. Najstaršie dejiny Poráča sú spojené s miloveckým panstvom. Po Apródovcoch zo Šariša a Počovcoch z Chraste
získal obec v 15. storočí spišský kastelán Ladislav Lapispataky. To však netrvalo dlho, začiatkom 16. storočia Poráč získali
Mariássyovci, z Markušoviec. Od 15. storočia je už obec značne rozvinutá. Z hľadiska hospodárskeho rozvoja sa okrem
poľnohospodárskej výroby obyvatelia zaoberali dobývaním rúd priamo vo svojom chotári. Popri medi sa tu ťažili vzácne
kovy zlato a meď. O banskej činnosti svedčia pozostatky výroby ortuti z 15. storočia. Spočiatku sa ruda-špad zbierala aj
povrchovo. S nástupom priemyselnej revolúcie stúpol dopyt po železnej rude, čoho následkom je vznik poráčsko-rudnianských
ťažobných spoločností, ktorých podielnikmi boli Mariássyovci a bohatí mešťania. Na sklonku 19. storočia nastáva skutočný
rozmach ťažby rúd a ortuti, ktorý sa strieda s úpadkom počas hospodárskych kríz. Počas II. svetovej vojny sa výroba zvýšila
a pracovalo sa na tri smeny. Po roku 1948 boli bane znárodnené a nastal veľký rozmach baníctva. Železorudné bane
Rudňany boli v bývalom Československu najväčším podnikom na dobývanie železnej rudy a dodávateľom ortuti.
Po roku 1991 dochádza k útlmu banskej činnosti a v poráčsko - rudnianskom revíry dnes pokračuje iba ťažba barytu v
bani Poráč. Je to posledná činná hlbinná baňa na Spiši. Pôvodným obyvateľstvom Poráča boli zrejme boli zrejme slovenskí
a nemeckí baníci. V 17. storočí, plnom vojen, nepokoja a morových epidémii, došlo k doplneniu pôvodného obyvateľstva
rusínskym.. Začiatkom 18. storočia sú obyvatelia Poráča vo všeobecnosti považovaní za Rusínov (Rutheni).
Chrám sv. Demetera je jediný v Košickom exarcháte zasvetený tomuto svetcovi. Prvykrát sa chrám spomína už v písomnej
zmienke o Poráči z roku 1382, ktorý bol zasvetený sv. Jurajovi. Predchodcom terajšieho murovaného chrám bol drevený,
ktorý si gréckokatolíci postavili v roku 1670 a mal patrócium sv. Demetera. V roku 1761 sa už opisuje ako starý a
poškodený a preto bol v rokoch 1773 - 1776 postavený nový v klasicistickom štýle. V rokoch 1904 - 1905 bola zrealizovaná
veľká rekonštrukcia. Zvonku získal novú fasádu, vo vnútri ikonostas a oltár. Veža je trojpodlažná, zastrešená ihlancom.
V nej sú tri zvony zasvätené Márii, Jozefovi a Demeterovi. Odliaté boli v roku 1926. Pri ich kúpe pomohli rodáci v Amerike.
Pôvodné zvony armáda "zrekvirovala" na kanóny v I. svetovej vojne. Vnútorne priestory sú zaklenuté pruskou klenbou
a nástennými maľbami od Zavatszkého v roku 1937.
V obci fungovala obecná rada, richtár a 2-4 prísažný už od stredoveku, ale vlastná administratívna činnosť sa
plnohodnotne rozbehla až od roku 1786, kedy obec overovala svoje dokumenty vlastnou pečaťou. Spomínaná pečať
má oválny tvar, jej stred vypĺňa postava sv. Demetera ako rytiera v brnení rytiera držiaceho v pravej ruke vlajku, v ľavej
štít s krížom, ktorý má v strede srdce. Tieto atribúty si obec v obecnej symbolike zachovala až podnes. >>>
Trasa fotogalérie :
Nachádza sa v obci Poráč.
Poloha trasy fotogalérie :
V západnej časti hrebeňa Galmus.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Poráč.
Mapa polohy fotogalérie :

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Slovinky.
<<< Obec Slovinky leží vznikla ako banícka osada na pôvodnom gelnickom chotári. V prvej písomnej zmienke, kráľovskej
listine kráľa Ľudovíta z roku 1368 sa prvýkrát spomínajú Slovinky ako „Villa Abakuk“. Úryvok z dokumentu „Kráľovská listina
kráľa Ľudovíta I.“ z roku 1368, kde sa prvý krát spomínajú Slovinky ako „Villa Abakuk“. V 14. storočí patrila obec
Richnavskému panstvu. V 15. storočí Zápoľskovcom. Po nich Thurzovcom, neskôr Csakyovcom až do zrušenia poddanstva
v roku 1848. Z roku 1460 pochádza dokument svedčiaci už o existencií dvoch obcí s názvom „Zluwinkautraque“.
Od roku 1550 sa v dokumentoch spomínajú Vyšné Slovinky – Zlowinka superior, Felsewszlovinka a od roku 1555 aj
Nižné Slovinky – Alsószlovinka. Obyvateľstvo Sloviniek tvorili väčšinou baníci, uhliari a drevorubači. Čiastočne sa zaoberali
aj roľníctvom a dobytkárstvom. V chotári Sloviniek sa v dávnej minulosti ťažilo striebro a meď. V 18. storočí sa Slovinky
preslávili aj oceliarskou hutou Sv. Mikuláš, ktorú vlastnili ťažiari zo spolku „Hornouhorských ťažiarov.“ Pôvodným
obyvateľstvom Sloviniek boli pravdepodobne Slováci. V priebehu 16. storočia sa sem prisťahovalo veľké množstvo
Rusínskeho obyvateľstva, ktoré so sebou prinieslo aj ľudovú kultúru a zmenu náboženského charakteru oboch obcí,
kedy sa ujal Grécko-katolícky východný obrad. Kostol a fara v Slovinkách existovali už v 14. storočí.
Baníctvo na Slovinkách má viac ako 600 ročnú tradíciu. Hlavným predmetom ťažby na Slovinkách boli medené,
striebornaté medené rudy. Oblasť Sloviniek a okolia sa vyznačovala značným počtom ložísk strieborných a medených rúd.
„Rudná oblasť Slovinky spolu s lokalitami Gelnica, Helcmanovce a Krompachy, s ktorými Slovinky tak po stránke historickej,
ako aj v iných vzťahoch úzko súvisia, vyznačuje sa značným počtom ložísk dlhého smerného a hlbinného rozsahu,
predstavovala a predstavuje aj dnes najväčšie nálezisko medených rúd v Spišsko-gemerskom rudohorí. Hlavným
predmetom ťažby boli po dlhé stáročia medené a striebornaté medené rudy, pritom sa však v starších časoch ťažili aj
železné rudy.“ Tieto sa ťažili a spracovali po stáročia až do konca 19. storočia. Od roku 1885 sa začína nová éra baníctva
železa, kde vyťažená železno-medená ruda je spracovávaná v neďalekých Krompachoch v Rímamuránskej-Šalgotariánskej
železiarenskej účastinárskej spoločnosti. Obdobie svetovej hospodárskej krízy v 20. rokoch 19 storočia poznačili aj ťažbu
železnej rudy na Slovinkách. Obnovenie banskej činnosti na ťažbu medenej rudy začalo v rokoch 1935 – 1938.
Po ukončení II. svetovej vojny prešlo baníctvo niekoľkými organizačnými zmenami. Slovinské ložiská boli začlenené do
Železorudných baní n. p. Spišská Nová Ves. Začiatkom 90. rokov minulého storočia nastáva útlm baníctva zo známych
najmä ekonomických dôvodov. 24. októbra 1991 ministerstvo hospodárstva vydalo rozhodnutie k plánu likvidácie baní a
úpravní na Slovinkách. 30. júna v roku 1993 vyfáral z bane posledný vozík medenej rudy. Týmto sa skončila slávna
história dobývania rúd v Slovinkách.
Mini banícka expozícia pri obecnom úrade. Časť predstavuje malá ukážka banskej štôlni. Železné hajcmany tvoria
kostru štôlne a betónové pažiny tvoria výplň medzi hajcmanmy a vytvárajú stenu štôlne. Dopravné zariadenia - malý
vzduchom ovládaný banský nakladač. Banský vagónik ktorým sa vyvážala vyťažená hornina z bani na povrch. Malá
akumulátorová lokomotíva ktorou sa ťahali vagóniky z horninou z čelby / miesto razenia / do hlavnej štôlni. Veľký kĺbový
elektrický nakladač. Veľká banská elektrická lokomotíva ktorá dopravovala banské vagóniky štôlňami na povrch.
Banský osobný vozeň ktorým sa dopravovali baníci na miesta razenia štôlne. >>>
Trasa fotogalérie :
Nachádza sa v obci Slovinky.
Poloha trasy fotogalérie :
Nachádza sa v obci Slovinky.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Slovinky.
Mapa polohy fotogalérie :
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Stará Bystrica – Slovenský orloj.
<<< Ide o najväčšiu drevenú sochu na Slovensku. Celková kompozícia predstavuje sediacu Madonu, Sedembolestnú
Pannu Máriu, patrónku Slovenska. Celý návrh od akad. sochára Lovišku bol najskôr vytvorený v hlinenom modeli, ktorý
bol architektom Ivanom Jarinom prepracovaný do výkresovej dokumentácie. Tvarovanie diela v šindľovej konštrukcii bolo
možné vďaka 80 dreveným ramenám, ktoré tvoria kostru orloja. Šesť bronzových plastík, ktoré sú umiestnené vo
výklenkoch orloja: z najstaršieho obdobia je to knieža Pribina, kráľ Svätopluk, z 19. storočia sú to kodifikátori slovenského
jazyka Anton Bernolák a Ľudovít Štúr, z 20. storočia je to Milan Rastislav Štefánik a Andrej Hlinka. V rámci historických
postáv 19. a 20. storočia bol úmysel autorov vybrať po dve postavy z prostredia katolíckeho a po dve z prostredia
evanjelického. Pozoruhodnosťou je taktiež vyobrazenie Pribinu s mečom v ruke a kráľa Svätopluka s kráľovskou korunou,
ako kráľa starých Slovákov. Všetkých šesť plastík bolo odliatych z bronzu v ateliéri Tri kamene v Stupave. Drapéria je
zhotovená zo slovenského kameňa ryolitu, ktorý vznikol stuhnutím lávovej hmoty a bol vyťažený v lomoch pri
Hliníku nad Hronom. Horná časť drapérie je vytesaná v tvare opony, dolná časť obsahuje kruhové otvory, v ktorých
sú vložené priehľadné tabuľky zo zlatého ónyxu – jediného slovenského mramoru, ktorý sa ťaží v lomoch pri Leviciach.
Tento mramor obsahuje vo svojej štruktúre časti zlatého vlasu, od čoho je jeho pomenovanie. V noci sú tieto tabuľky
zlatého ónyxu podsvietené. Autori drapérie sú taktiež akad. sochári manželia Loviškovci. Z ryolitu je zhotovený aj portál
vstupu do galérie. Sedem sôch slovenských apoštolov vytesal z topoľového dreva ľudový rezbár Peter Kuník z Tvrdošína.
Ide o svätcov, ktorých osudy boli spojené so Slovenskom: sv. Cyril, sv. Metod, sv. Andrej-Svorad, sv. Beňadik, sv. Gorazd,
sv. Bystrík a sv. Vojtech. Srdcom orloja je tzv. astroláb, teda ciferník s astronomickými údajmi. Práve astroláb robí zo
Slovenského orloja v Starej Bystrici jediný a prvý orloj na Slovensku. Bez astrolábu nemôže byť orloj orlojom. Vzhľadom
na to, že ide o zložitý astronomický a hodinársky mechanizmus, obec Stará Bystrica oslovila pražskú firmu SPEL, ktorá
navrhla a zostrojila astroláb pre Slovenský orloj v Starej Bystrici. Je potrebné zdôrazniť, že astronomické údaje sú špeciálne
navrhnuté pre zemepisnú polohu Starej Bystrice, nejde teda o kópiu iného orloja. Farebnosť hlavnej dosky astrolábu je
daná fázami dňa: čierna noc, červená úsvit, bledomodrá deň-obzor, červená súmrak. Ručička so slnkom sa pohybuje po
týchto poliach podľa toho, kde sa reálne slnko nachádza. Hlavná doska astrolábu je ďalej delená zlatými lemovkami, ktoré
označujú rovník, obratník raka, obratník kozorožca a tzv. miestny poludník, teda úsečku priamky, ktorá ukazuje kedy je slnko
najvyššie na oblohe nad Starou Bystricou. Orloj v Starej Bystrici tak ako jediný z jestvujúcich orlojov na svete ukazuje
tzv. pravý slnečný čas. Okrem toho astroláb ukazuje polohu mesiaca na oblohe, fázy mesiaca a polohu slnka v znamení
zverokruhu. Na vonkajšom okraji je tzv. kalendárna doska, ktorá má 366 dielova každý deň sa otočí o jeden diel. Významné
slovenské sviatky a pamätné dni sú na kalendárnej doske označené červenou hviezdičkou. Vo vežičke orloja sú
umiestnené dva zvony. Jeden zvon odbíja čas, druhý zvon vytvára zvukovú kulisu počas promenády apoštolov. Odbíjací
zvon (cimbal) nesie názov sv. Juraj a text: Slovenský orloj Stará Bystrica R. P. 2009. Zvon dal odliať žilinský župan
Ing. Juraj Blanár. Druhý zvon nesie názov Riečnická Madona a text: Na pamiatku zatopených obcí Riečnica a Harvelka
dal odliať nitriansky biskup Mons. Viliam Judák. Tento zvon má vyobrazený emblém Panny Márie z obrazu na hlavnom
oltári riečnického kostola, ktorý sa jediný zachoval pred zatopením. Umelecké informačné centrum v priestore pod orlojom
je výtvarne navrhnuté ateliérom Byzant. V tomto priestore vznikla malá predajná galéria, v ktorej sa vystavujú diela
profesionálnych i neprofesionálnych umelcov. Okrem toho tu bude umiestnená predajňa suvenírov, informačno-turistická
kancelária, a zároveň tu bude sprístupnené schodisko k zadnej časti orloja, v ktorej si budú môcť návštevníci pozrieť
mechanizmy orloja. >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie sa nachádza v obci Stará Bystrica.
Poloha trasy fotogalérie :
Chodník fotogalérie sa nachádza v obci Stará Bystrica.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Nová Bystrica.
Mapa polohy fotogalérie :
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Štefanová.
<<< Prvý a doteraz najstarší záznam o Štefanovej bol uverejnený v Almanachu ZORA, ročník I., r. 1835, vydaný v Budíne.
Vytlačila ho kráľovská univerzitná tlačiareň, vtedy ešte bernolákovskou slovenčinou. Príspevok napísal
Dr. Anton Ottmayer (1796 - 1870), žilinský rodák, ktorý sa stal profesorom na univerzite v Budapešti. Do polovice 19. storočia
prichádzali do horstva Malá Fatra, vstupovali na jeho hrebene a vrcholy len pastieri, drevorubači, poľovníci - pytliaci,
bylinkári a do oblasti Veľkého Rozsutca aj hľadači pokladov. Od polovice 19. storočia začínajú sem prichádzať aj ľudia,
ktorí hľadajú krásy prírody a odnášajú si len zážitky a dojmy. Objaviteľom miestnych prírodných krás bol tiež významný
slovenský prírodovedec a geológ svetového mena Dionýz Štúr (1827 - 1893), ktorý od polovice 19. storočia navštevuje
Vrátnu a opisuje svoje dojmy. >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie sa nachádza v obci Štefanová.
Poloha trasy fotogalérie :
Obec sa nachádza na severnom svahu hrebeňa Krivánska Malá Fatra, v bočnej dolinke Vrátnej doliny.
Prístup na trasu fotogalérie :
Z obci Terchová cez Vrátnu dolinu.
Mapa polohy fotogalérie :
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Terchová.
<<< Obec Terchová existuje vyše štyristo rokov. Územie, na ktorom sa nachádza, však bolo ľuďom známe už skôr.
Za najstarší doklad o pobyte človeka v terchovskom chotári možno považovať železný hrot kopije, pochádzajúci z doby
rímskej a nájdený v blízkosti bývalej Chaty pod Rozsutcom. Nakoľko sú bližšie nálezové okolnosti neznáme, nemôžeme
uvedený predmet datovať presnejšie. I napriek tomu sa ale ponúka hypotéza, že v dobe protohistorickej mohli predmetné
teritórium používať ľudia pri prechode z Oravy na Považie. Zakladajúca listina obce pochádza z 22. apríla 1580.
Jej vznik súvisí s tzv. kolonizáciou na valašskom práve, ktorá v tomto období už strácala svoj etnický charakter a
predstavovala skôr určitú formu hospodárskeho podnikania. Postupom času začala obec rásť a pomerne rýchlo dochádza
k diferenciácii miestneho obyvateľstva. Pôvodne valašská osada sa zmenila na pastierskoroľnícku obec. V druhej
polovici 17. storočia je Terchová začlenená ako súčasť tepličského panstva. S jeho novými majiteľmi prichádzajú do obce
i noví usadlíci. Podľa písomných dokladov ide o Valachov, ktorí sa ešte niekedy v 16. storočí usadili v tešínsko - kysuckých
vrchoch. Z ich potomkov sa pravdepodobne v druhej polovici 17. storočia prisťahovali aj rodičia Juraja Jánošíka.
Mimoriadne ťažké dôsledky malo pre obec dlhé obdobie sucha z druhej polovice 19. storočia. Vyústilo do morovej epidémie,
ktorej podľahla značná časť tunajšieho obyvateľstva. Ľudia začali húfne opúšťať nehostinný kraj a hľadať prijateľnejšie
životné podmienky na Dolnej zemi. Na sklonku druhej svetovej vojny, bola polovica drevenej časti dediny vypálená.
V dôsledku tejto skutočnosti sa museli desiatky terchovských rodín vysťahovať do iných oblastí Slovenska. V prvých
povojnových rokoch dochádza k vybudovaniu novej Terchovej. Až do roku 1731 nedisponovala Terchová vlastným
kostolom, ani farnosťou. Táto skutočnosť nútila miestnych veriacich chodievať svätiť cirkevné sviatky a prijímať sviatosti
oltárne do Varína. Terchová bola súčasťou varínskej farnosti a samotný Varín vzdialený 15 kilometrov. Každodenná práca
na poli však neumožňovala ľuďom cestovať (skôr chodievať po vlastných) tak ďaleko. Z tohto dôvodu si pospolitý ľud
budoval kríže, kaplnky a na týchto miestach vyjadroval svoje prosby, ďakovanie a modlitby Pánu Bohu. Pokračujúci rast
obce si začal vyžadovať vlastný chrám so samostatnou farou. K jeho vybudovaniu dochádza v roku 1731 a zasvätili
ho sv. Martinovi. V 30. rokoch nášho storočia už kapacitne nestačil a bolo treba premýšľať o výstavbe nového kostola.
Starý kostol sv. Martina po vojne rýchlo pustol a prestal definitívne slúžiť pôvodnému účelu. Poznačil ho pomyselný zub
času, pričom všetky finančné prostriedky sa museli investovať do finálnych prác v interiéry nového chrámu.
V roku 1949 kostol sv. Martina s konečnou platnosťou uzatvorili. Už od začiatku 60. rokov nášho storočia organizujú
tunajší nadšenci populárne folklórne podujatie, pomenované - ako ináč - podľa Juraja Jánošíka. Jeho vývoj išiel až tak
ďaleko, že od roku 1992 majú Jánošíkove dni podobu medznárodného foklórneho festivalu, ktorý je najväčším hudobným
festivalom na Slovensku. Monumentálny amfiteáter Nad bôrami, ale aj iné miesta v Terchovej vítajú každý rok tisíce
milovníkov ľudovej kultúry, ktorí majú v rámci Jánošíkových dní jedinečnú príležitosť skonfrontovať súčasné trendy
slovenského a zahraničného folklórneho umenia. >>>
Trasa fotogalérie :
Fotogaléria sa nachádza v obci Terchová.
Poloha trasy fotogalérie :
Obec Terchová sa nachádza v severnej časti Žilinskej kotliny pri ústi Vratnej doliny.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Terchová.
Mapa polohy fotogalérie :
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------