Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.
|
Volovské vrchy sú horským krajinným celkom vo východnej časti Slovenska s dĺžkou 70 km a šírkou 30 km. Zo severu ho
vymedzujú Slovenský raj, Hornádska kotlina, z východu Košická kotlina, z juhu Slovenský kras a zo západu Muránska planina.
Celkovú rozlohu majú 1320 km2. Väčšinu plochy pohoria tvorí členitý hornatinový reliéf s nadmorskou výškou 300 až 600 m.
Nadmorské výšky chrbtov vrchov sa pohybujú vo výške 800 až 1100 m. Najvyšší bod pohoria Zlatý stôl má výšku 1322 m
(ďalšie vrchy Volovec 1284 m, Pipítka 1225 m, Kojšovská hoľa 1246 m). Prevažná časť Volovských vrchov je zalesnená s
prevahou smreka a jedle. Bukové a dubové porasty sa viažu na južné okrajové časti pohoria. Vo Volovských vrchoch sa už
od stredoveku ťažilo zlato, striebro, meď, ortuť a železná ruda. Najvýznamnejšie banské oblasti sa viažu na dolinu Hnilca,
Smolníka, a Slovinského potoka, kde vzniklo pomerne husté osídlenie s niekoľkými sídlami mestského typu ( Gelnica,
Rudňany, Nálepkovo, Smolník).
Kojšovské vrchy (nem. Koischdorfer Höhe, maď. Kojsói-tétő) je najvyšší vrch rovnomenného geomorfologického podcelku
vo Volovských vrchoch a meria 1 245,7 m n. m.Je súčasťou východnej časti Volovských vrchov v rámci Slovenského rudohoria.
Hraničí s Hnileckými vrchmi, Čiernou horou, Košickou kotlinou, Holičkou, Pipitkou a Zlatým stolom. Najvýraznejšími vrchmi
sú okrem najvyššieho vrcholu Kloptáň (1 153,3 m n. m.), Zbojnícka skala (1 174,4 m n. m.), Lastovičí vrch (1 061 m n. m.),
Ovčinec (1 011,8 m n. m.), Predné holisko (948,6 m n. m.).Územie klesá Črmeľskou dolinou ku Košiciam. Má 4 vidiecke
sústredené sídla so starou banskou a hámorskou tradíciou Zlatá Idka, Opátka, Košická Belá a Kojšov. Na severných
svahoch pohoria vyviera Kojšovský potok, ktorý sa vlieva do Hnilca. Vytvára dlhú, peknú dolinu. Z vrcholu hole je fantastický
výhľad na široké okolie. Pri dobrej dohľadnosti je vidieť Vysoké Tatry, časť územia Maďarska i Ukrajiny. Neodmysliteľnou
súčasťou Kojšovskej hole sa od roku 1988 stalo Meteorologické radiolokačné observatórium. Tento región v polohách
nad 800 m patrí do mierne chladnej až chladnej a vlhkej klimatickej oblasti so studenou zimou, kedy sa priemerné mesačné
teploty pohybujú v rozmedzí -2 až -3 °C (december, marec) a -4 až -6 °C (január, február). Priemerná výška snehovej
pokrývky kulminuje vo februári (50 až 60 cm), v ostatných zimných mesiacoch dosahuje 30 až 40 cm.
Kojšovská hoľa.
<<< Kojšovská hoľa (nem. Koischdorfer Höhe, maď. Kojsói-tétő) je najvyšší vrch rovnomenného geomorfologického
podcelku vo Volovských vrchoch a meria / 1 245,7 m n. m. /. Neodmysliteľnou súčasťou Kojšovskej hole sa od roku 1988
stalo Meteorologické radiolokačné observatórium postavené v tesnom susedstve kóty označujúcej vrchol Kojšovskej hole. >>>
Fotogaléria :
Fotogalérie sa nachádza na vrchole Kojšovskej holi.
Poloha :
Vrchol Kojšovskej holi sa nachádza vo východnej časti Volovských vrchoch v podcelku Kojšovské vrchy.
Prístup k chodníku :
Modrou a červenou pásovou značkou z obce Kojšov.
Žltou pásovou značkou z obce Prekovce.
Modrou a žltou pásovou značkou z obce Zlatá Idka
Mapa polohy foto trasy :
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Kojšov – Strieborná – Perlová dolina.
<<< Obec Kojšov vznikla pravdepodobne koncom 13.storočia na území Jekelfalussyovcov. Podľa dostupných historických
prameňov sa po prvýkrát spomína v roku 1368 a potom až o sto rokov neskôr, keď pripadla panstvu Spišského hradu.
Spolu s ním sa dostala pod zemepanskú právomoc Zápoľských, neskôr Turzovcov. Názov obce je odvodený
najpravdepodobnejšie od osobného mena lokátora obce Koyša, ktoré vzniklo zo skrátenej domáckej podoby slovanského
zloženého osobného mena Kojislav. Zo stredovekých zápisov názvu obce Kojšov možno uviesť tri názvy a to Koys z roku 1368,
jeho pomaďarčenú podobu Koysfalva (Kojšovská dedina) z roku 1375 a konečne aj dnešnú podobu Kojschov z roku 1565,
zachytenú nemeckou grafikou. Dôležité je poznamenať, že obec bola dosídľovaná v 15. a 16. storočí v rámci valašskej
kolonizácie. >>>
Fotogaléria :
Trasa fotogalérie začína v obci Kojšov cez Striebornú až končí v ústi Perlovej dolony.
Poloha :
Chodník značený modrou pásovou značkou sa nachádza v severnej časti Kojšovských vrchov, východne od mesta Gelnica.
Prístup k chodníku :
V obci Kojšov.
V meste Gelnica v časti Maria Huta.
Mapa polohy foto trasy :
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Košická Bela – chata Lajoška.
<<< Košická Bela - Severná oblasť v blízkosti terajšej vodnej priehrady Ružín pre svoj vrchovatý charakter bola osídlení
neskoršie, ako iné časti okolia Košíc. Najstaršou dedinou v tejto lokalite je Košická Belá. Vznikla pre rieke Belej, ktorá sa
tiahla popri ceste vedúcej z Košíc na Spiš. Podľa údajov historika Branislava Varsika Košická Belá už v roku 1440 existovala
ako rozvinutá dedina.
Železný vrch je rozložitý vrchol na chrbte, ktorý vybieha z Prednej holice na sever nad dolinu potoka Belá. V minulosti bol
trávnatý, dnes zarastá vysadeným smrekovo-smrekovcovým lesom. Na vrchole je vybudovaný televízny vysielač.
Od 8. do 19. júna 1919 sa v tejto oblasti odohrali prudké boje. Na pamiatku týchto obetí bol vybudovaný za 1. ČSR na
Železnom vrchu obelisk, ktorý bol v r. 2000 z iniciatívy Českého spolku na Slovensku obnovený.
Chata Lajoška - v roku 1914 bola táto chata vybudovaná s pomocou Turistického kruhu košického okolia a
Košicko-abovsko-turnianskou skupinou uhorského karpatského spolku. Prízemný zrub s dvoma izbami, kuchyňou a
otvorenou verandou bol postavený podľa plánov a pod vedením inžiniera Andreja Schaffera. Počas prvej svetovej vojny
chatu viackrát poškodili a vykradli tak, že ju nebolo možné používať. V roku 1925 boli odstránené zvyšky chaty a na jej
mieste bol postavený nový zrub s kapacitou 24 miest. Ešte v roku 1926 sa stavba rozšírila o trojizbový poschodový trakt,
čím vzrástla kapacita na 60 miest. V roku 1934 bola chata rozšírená na kapacitu 100 miest. 2. novebra 1938 pripadla chata
podľa Viedenskej arbitráže Horthyovskému Maďarsku. Hranica sa tiahla bezprostredne popri chate. Počas druhej svetovej
vojny bola striedavo okupovaná partizánmi a fašistickými vojskami, no v decembri 1944 ju maďarskí vojaci vyhodili do
vzduchu. V roku 1948 sa začala stavba terajšej chaty. Bola dokončená o tri roky neskôr. >>>
Fotogaléria :
Trasa fotogalérie začína v obci Košická Bela, pokračuje cez Železný vrch až končí pri chate Lajoška.
Poloha :
Chodník značený žltou pásovou značkou sa nachádza vo východnej časti Kojšovských vrchov.
Prístup k chodníku :
V obci Košická Bela.
Mapa polohy foto trasy :
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Miklinpark – Folkmarská skala – Kojšov.
<<< Diľovaná draha - Uhliarstvo patrilo počas niekoľkých storočí ( na Slovensku až do r. 1918 ) medzi najdôležitejšie
a preto veľmi vážené povolania a spolu s baníctvom tvorilo základ vtedajšej remeselnej výroby, v hámroch, najmä v
železiarszve, kováčstve, šperkárstve a zbrojárstve. Preto uhliari a drevorubači mali malí aj isté kráľovské výsady, Prídel
potravy, náradie, pôdy a boli oslobodený od vojenskej služby. Okolitý kraj bol pre uhliarstvo a baníctvo priam stvorený.
Hornaté a bohato zalesnené okolie ponúkalo najrozmanitejšie druhy dreva na výrobu dreveného uhlia pálením.
Pri doprave dreva z narúbaných stromov slúžili splavné potoky, výdatne zásobovane vodou z okolitých stráni a dolín.
Drevo sa dopravovalo k miestu pálenia aj na špeciálnych upravených saniach, popod ktoré sa podkladali naštiepané
kúsky dreva. Spodok saní uhliari mazali vyškvarenou kožkou zo slaniny, aby sa sane lepšie kĺzali po naštiepaných kúskoch
dreva. Na pálenisku uhliari postavili míľu ( milier ) dômyselne uloženú hromadu dreva určenú na pálenie uhlia. Základ míle
tvorilo suché raždie prikryté dlhými trieskami a volalo sa zápalka, pretože tam sa zapaľovala keď bola dokončená. Táto
zápalka sa ešte oblepila smolou zo stromov, aby sa dala lepšie zapáliť. Zápalku potom uhliari úhľadne obložili siahovicami.
Siahovice boli poukladané vedľa seba postojačky smerom do kolesa. Len na jednom mieste sa nechal otvor nie väčší ako
klobúk, ktorým sa po dokončení míle vkladala dlhá tyč s otvoreným ohňom ktorým sa zapaľovala zápalka a teda celá míľa.
Vrch bol zakončený krátkymi kusmi dreva aby bola okrúhla. Celá míľa obsahovala toľko dreva, ktorá by sa zmestila
do 12 furmanských vozov. Míľu potom uhliari obalili do čečiny a zasypali hlinou a humusom. Po zapálení míle keď raždie
a triesky začali čmudiť, uhliari upchali otvor, ktorým míľu zapálili. Bolo dôležité aby drevo nezhorelo, ale aby len pri tlení
zuhoľnatelo, zbavilo sa vody – a tak sa zvýšila jeho výhrevnosť. Míľu bolo treba strážiť aby nezhorela, v prípade potreby
ju bolo potrebné hasiť vodou alebo zeminou, aby bolo udržané tlenie. Správne horenie naznačoval belavý alebo modrastý
dym. Proces tlenia trval dva dni, niekedy tri dni a keď sa už v míli nič nedialo, keď už nehorela, míliari začali míľu odkrývať.
Horúce kusy dreva uhlia museli ešte niekoľko dní chladnúť, aby ju mohli furmani odviezť.
Folkmarská skala sa nachádza na bočnom hrebeni Volovských vrchov (ktorý sa tiahne od Kojšovej hole cez Okrúhlu a
Murovanú skalu) v Slovenskom rudohorí, neďaleko známej Kojšovskej hole priamo nad obcou Kojšov (rodisko Juraja
Jakubiska). Poskytuje nádherné výhľady do blízkeho i ďalekého okolia. V prípade priaznivého počasia možno pozorovať
aj Vysoké Tatry. Z geomorfologického hľadiska Folkmarská skala patrí patri do Slovenského rudohoria, celku Volovské vrchy
a podcelku Kojšovská hoľa. Slovenské rudohorie je budované kryštalickými horninami, pričom na určitých miestach tvoria
sa na nich nachádzajú hrubé súvrstvia svetlosivých vápencov a dolomitov vystupujúcich na povrch. V nich sa nachádzajú
úzke, hlboko vrezané kaňonovité riečne doliny tvaru „V“, strmé bralnaté svahy a skalné útvary akými sú okrem
Folkmarskej skaly.
Obec Kojšov vznikla pravdepodobne koncom 13.storočia na území Jekelfalussyovcov. Podľa dostupných historických
prameňov sa po prvýkrát spomína v roku 1368 a potom až o sto rokov neskôr, keď pripadla panstvu Spišského hradu.
Spolu s ním sa dostala pod zemepanskú právomoc Zápoľských, neskôr Turzovcov. Názov obce je odvodený
najpravdepodobnejšie od osobného mena lokátora obce Koyša, ktoré vzniklo zo skrátenej domáckej podoby slovanského
zloženého osobného mena Kojislav. Zo stredovekých zápisov názvu obce Kojšov možno uviesť tri názvy a to Koys z
roku 1368, jeho pomaďarčenú podobu Koysfalva (Kojšovská dedina) z roku 1375 a konečne aj dnešnú podobu
Kojschov z roku 1565, zachytenú nemeckou grafikou. Dôležité je poznamenať, že obec bola dosídľovaná v 15. a 16. storoč
í v rámci valašskej kolonizácie, ktorá postupovala z východu. Noví pastierski kolonisti tak vtlačili svoj nový národopisný ráz,
torý sa doteraz zračí v reči, zvykoch, náboženstve, ako aj v povahových rysoch obyvateľstva. >>>
Fotogaléria :
Trasa fotogalérie začína na autobusovej zastávke Miklinpark smerom do Košíc a pokračuje Diľovanou dráhou cez vrchol
Folkmarskej skaly až končí v obci Kojšov,
Poloha :
Chodník značený žltou pásovou značkou sa nachádza vo východnej časti Kojšovských vrchov.
Prístup k chodníku :
Z autobusovej zastávke Miklinpark smerom do Košíc.
V obci Kojšov.
Mapa polohy foto trasy :
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Nálepkovo – Henclová – Skalisko.
<<< Nálepkovo - obec v údolí Hnilca bola pôvodne baníckou obcou známou z rokov 1272 až 1290, keď túto časť údolia
osídlili z poverenia Mariassyovcov z Markušoviec. V roku 1315 sa spomína v listine pod menom Villa Vagendrüssel a
roku 1358 sa obec stala zemepanským mestečkom s vlastným erbom (mala na ňom skrížené kladivo a kliešte). Pracovalo
tu niekoľko banských ťažobných úsekov a hámre. Budovali i zveľaďovali svoju obec, spoločne prežívali rozkvet i úpadok
pretože zisky z ťažby rúd a ich spracovania plynuli do väčších miest. Roku 1845 tu postavili vysokú pec. Ťažba rúd sa
udržala do roku 1968. Pred 2. svetovou vojnou sa obec volala Vondrišeľ a teraz Nálepkovo. V obci sa nachádza
rímskokatolícky barokový kostol postavený v rokoch 1770-1781, evanjelický kostol z roku 1785 a bývalá radnica z
konca 18. storočia, ktorá bola v 20. storočí prestavaná.
Henclová - Štilbach vznikol v roku 1344 ako tretie banské mesto v hornom údolí Hnilca. Podľa darovacej listiny z
roku 1338 bolo celé územie Tichej Vody a jej okolie vyhlásené za slobodné banské mesto. V okolitých horách patriacich
k mestu sa ťažila hlavne meď. Meď bola vyvážaná pod názvom "Stillbacher" do Švédska, Flandier (dnešného Belgicka)
a Anglicka cez Poľsko (Gdaňsk). V roku 1435 bol v Štilbachu zriadený úrad banského majstra. V rokoch 1489 - 1527 boli
v prevádzke huty na spracovanie medenej rudy. Huty boli pravdepodobne aj na území časti Huta ako hovorí jej názov.
Časť Huta je spomínaná v roku 1548 ako súčasť Bebekovského panstva, bola pravdepodobne založená Bebekom.
Koncom roku 1556 bol Štilbach zničený a obyvateľstvo vyvraždené vojakmi Františka Bebeka pána Krásnej Hôrky, čo
spôsobilo odchod ľudí, ktorí sa zachránili v okolitých dedinách (Švedlár, Mníšek, Smolník) a zánik mestečka. Pozostatky
obetí našli pri stavbe kostola v rokoch 1888 - 1891. Časť Huta bola obývaná aj počas 17. storočia. Nové osídľovanie územia
Štilbachu sa začína v polovici 18. storočia. Po skončení povstaní a cholerových epidémií bolo územie osídľované predkami
súčasných obyvateľov dediny zväčša prisťahovalcami zo Zamaguria. Koncom 19. storočia začali ľudia masovo odchádzať
za prácou do Ameriky. Časť z nich sa vrátila a zarobené peniaze umožnili stavať prvé murované domy a v roku 1888 nový
kostol. V roku 1912 bola postavená úzkokoľajná železnica na sťahovanie dreva na parnú pílu do Vondišla (v súčasnosti
Nálepkovo). Po vzniku prvej Česko-slovenskej republiky sa obnovila ťažba medenej rudy, no pre nedostatok postupne
zanikla. V roku 1925 boli dediny Štilbach - Tichá Voda a Henclová spojené do jednej obce, ktorá dostala názov Henclová.
V roku 1960 bola Henclová elektrifikovaná ako posledná obec v Česko-Slovensku. V roku 1962 sa začalo s výstavbou cesty
do Nálepkova a prvý autobus prišiel do dediny v roku 1963. V súčasnosti sú pôvodné domy prestavované na chalupy a
obec sa zaľudňuje v lete, keď ju navštevujú rodáci a ich potomkovia.
Skalisko - Volovec, vrch vo Volovských vrchoch, nachádzajúci sa v rožňavskom okrese medzi mestom Rožňava a obcou
Betliar. Jeho najvyšším bodom je skalné bralo Skalisko.(1 293, m n. m.), vrcholová asi 10 metrová skupina brál na hôľnatom
vrchole Volovca, s kruhovým výhľadom na hornatú časť východného Slovenska. Názov má odvodený od nádhernej skaly
ktorá sa nachádza na vrchole Skaliska. Z vrcholu skaly je nádherný kruhový výhľad. >>>
Fotogaléria :
Trasa fotogalérie začína na ŽSR Nálepkovo, prechádza obcou Henclová, cez sedlo Volovec až končí na vrchole Skalisko.
Poloha :
Chodník značený zelenou pásovou značkou sa nachádza na severnom svahu hlavného hrebeňa Volovských vrchov nad
obcou Nálepkovo.
Prístup k chodníku :
Na ŽSR Nálepkovo.
Mapa polohy foto trasy :
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Strieborná – Kojšovská hoľa.
<<< Kojšovská hoľa (nem. Koischdorfer Höhe, maď. Kojsói-tétő) je najvyšší vrch rovnomenného geomorfologického
podcelku vo Volovských vrchoch a meria / 1 245,7 m n. m. /. Neodmysliteľnou súčasťou Kojšovskej hole sa od roku 1988
stalo Meteorologické radiolokačné observatórium postavené v tesnom susedstve kóty označujúcej vrchol Kojšovskej hole. >>>
Fotogaléria :
Fotogalérie sa začína v sedle Strieborná cez trávnatý Ždiar až končí na vrchole Kojšovskej holi.
Poloha :
Chodník značený červenou pásovou značkou sa nachádza na severnom bočnom hrebeni ktorý vybieha z vrcholu
Kojšovskej holi.
Prístup k chodníku :
Z mesta Gelnica modrou značkou do sedla Strieborná.
Z obce Kojšov modrou značkou do sedla Strieborná.
Mapa polohy foto trasy :
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Švedlár – Zlatý stôl – Skalisko.
<<< Švedlár patrí k najstarším obciam Hnileckej doliny. Prvá písomná zmienka je z roku 1243. Švedlár založili nemeckí
baníci, ktorých zavolal do krajiny uhorský kráľ Belo IV, po odchode Tatárov (1243) okolo roku 1255. Nachádza sa vo východnej
časti Slovenského rudohoria. Najstaršia zmienka o obci je z r. 1312, keď ju r. 1338 daroval kráľ Karol Róbert Smolníku.
V roku 1465 sa obec stala majetkom Spišského hradného panstva a vyvíjala sa ako mestečko. Jeho erb pozostával zo
skrížených banských kladiviek s troma ružičkami. Csákyovci v roku 1689 odovzdali Švedláru eráru za čias Gelnice.
V roku 1529 bol sídlom anabaptistov na Spiši – pôsobil tu ich vodca Andrej Fischer. Mesto bolo banícke. V 16. storočí bol
Švedlár jedným z najľudnatejších miest na Spiši: mal 143 domácností. V 18. – 19. storočí okrem baní na meď bola v
prevádzke vysoká pec, mesto malo banský úrad, farbiarsky cech. Kostol sv. Margity (katolícky), pôvodne gotický
z 2. pol, 14. storočia, v pol. 17. storočia loď zbarokizovaná ťažkými piliermi, pôvodne gotická klenba s figurálnou konzolou
hlavy baníka zo začiatku 16.storočia. Výmaľba barokovej klenby lode pochádza z konca 19. storočia. Tri neskorobarokové
oltáre a kazateľnica sú z pol. 18. storočia. Bronzová liata krstiteľnica z r. 1360 od majstra Konráda. Kostol (evanjelický a. v.)
klasicistický, postavený r. 1787 na pôdoryse gréckeho kríža. Banícke patronátne lavice z 2. pol. 18. storočia. Po roku 1881
bola obec administratívne začlenená pod Spišskú župu.
Zlatý stôl - je vrch (1 322,4 m n. m.) vo Volovských vrchoch. Je najvyšším bodom rovnomenného podcelku, zároveň aj
celého pohoria a vypína sa medzi obcami Stará Voda, Henclová, Úhorná a Smolník. Vrch je skoro celý zalesnený a ponúka
len obmedzený výhľad. Na vrchole Zlatého stola sa nachádza železobetónový pilier, ktorý bol postavený v rokoch 1931
až 1935 ako bod trigonomrtrickej siete I. rádu. Podľa ľudovej povesti obedoval na vrchole pri svojich potulkách krajom
kráľ Matej Korvín, odtiaľ pochádza miestny názov vrchu – Kráľov stôl. Podľa ľudovej povesti obedoval na vrchole uhorský
kráľ Matej Korvín (vrch je preto ľudovo nazývaný aj Kráľov stôl).
Skalisko - Volovec, vrch vo Volovských vrchoch, nachádzajúci sa v rožňavskom okrese medzi mestom Rožňava a obcou
Betliar. Jeho najvyšším bodom je skalné bralo Skalisko.(1 293, m n. m.), vrcholová asi 10 metrová skupina brál na
hôľnatom vrchole Volovca, s kruhovým výhľadom na hornatú časť východného Slovenska. Názov má odvodený od nádhernej
skaly ktorá sa nachádza na vrchole Skaliska. Z vrcholu skaly je nádherný kruhový výhľad. >>>
Fotogaléria :
Trasa fotogalérie začína na ŽSR Švedlár cez vrchol Zlatý stôl, Tri Chotáre až končí na vrchole Skalisko.
Poloha :
Chodník značený modrou a červenou pásovou značkou sa nachádza na bočnom hrebeni ktorý vybieha severným smerom
zo sedla Krivé.
Prístup k chodníku :
Na ŽSR Švedlár.
Mapa polohy foto trasy :
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Turniská.
<<< Prírodnou zvláštnosťou v celom pásme masívu Murovanej skaly sú bralá, skalné útvary, steny, skalné ostrohy.
Bizardné krasové útvary sú lokálne a okrajové. Morfologický a krajinársky je najhodnotnejší súbor skalných veží – Turní
alebo / Turniská / v juhozápadnej časti územia, ktoré pohľadovo dominujú nad okolitým lesným porastom. Súbor veží a brál
je viac menej usporiadaný do kruhu. Pozoruhodným útvarom je veľká skalná brána a ďalšie prejavy povrchového zvetrávania
vápencov. Ide o perforáciu skalnej hmoty, ktorej dno sa nachádza približne na úrovni terénu. Následkom mechanického
zvetrávania a odnosu hornín je deštrukcia skalného masívu a vznik skalných veží rôzneho tvaru. Podstatná časť skalných
útvarov je tvorená svetlým wettersteinským vápencom. V okrajových častiach vystupuje i tmavý gutensteinský dolomit a
vápenec. Zlepencové veže s veľkým skalným oknom ukryté v lese poskytujú položené i previsnuté lezenie v strope klenby,
v ľahkých i extrémnych cestách. Turniská svoju históriu začali písať už dávno no do popredia sa táto oblasť dostala až
organizovaním skalolezeckých pretekov v 80. rokoch. Teraz oblasť obsahuje okolo 70 ciest a veľa dobrých bouldrov.
Výhodou je možnosť lezenia i za daždivých dní. >>>
Fotogaléria :
Fotogalérie sa nachádza v masívu Murovanej skaly,
Poloha :
Chodník značený zelenou značkou náučného chodníka sa nachádza na juhozápadnom hrebeni
masívu Murovanej skaly.
Prístup k chodníku :
Z obce Kojšov žltou pásovou značkou smerom Kojšovská dolina.
Mapa polohy foto trasy :
-
-
-
Informácie označené v zátvorkách <<< >>> sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.
-
Správca web stránky nie je ich autorom.
-
-
-
|