KST Krompachy | 29. Blatnický hrad‚ Výstup na Znie

Dňa 25.09.2016 uskutočnili sme turistickú akciu.

Výstup na Blatnický hrad a na Zniev.

Usporiadateľ : KST MŠK Krompachy / Vlastná

Trasa akcie : Blatnica – Blatnický hrad, Kláštor pod Znievom – Zniev – Kláštor pod Znievom

Dĺžka trasy : 5,5km / 9 km Prevýšenie : 80m / 485 m Čas trasy podľa mapy: 1,5 hod / 3.30hod

Členovia KST MŠK : Šlacký, Šlacká, Muller, Mullerová, Čupaj, Gengeľ, Papcun, Kunová, Furajtar, Rimer

Turistická mapa Malá Fatra – Martinské hole – č. 120 Turistický atlas list č. 125

Turistická mapa VEĽKÁ FATRA č.121 Turistický atlas list č. 126

Popis trasy :

Ráno pred odchodom si ešte vystúpime na Blatnický hrad. Od penziónu Andrejkin dom zabočíme žltou značkou smerom

Gaderská dolina, prechádzame okolo pamätníka druhej svetovej vojny a pokračujeme Gaderskou dolinou okolo Chatovej osady Gader.

Po chvíli z Gaderskej doliny vľavo odbočuje žltá značka označujúca prístup k hradu. Chodník vedie bočným svahom Gaderskej doliny,

má nenáročný, mierne stúpajúci profil až vystúpime k hradu, ktorý sa ukrýval v miernom opare rannej hmly. <<< Zrúcanina

kráľovského hradu Blatnica (castrum regale Blatnycha, castrum Balathnica, castri Blathnicz), sa nachádza na nízkom vápencovom

chrbte Plešovice oddeľujúcom Gaderskú dolinu od Turčianskej kotliny, vo výške 685 m.n.m., 2 km severne od rovnomennej obce.

Vznikol v druhej polovici 13. storočia na ochranu obchodnej cesty via magna, vedúcej z Nitry na sever k Baltu a prvú správu o ňom

máme z roku 1300. V tom čase bol jeho majiteľom Peter z Brezovice. V druhej polovici 14.str. bol začas v majetku turčianskeho

župana Jakcha a jeho kastelána Petra, podžupana Jána de Mikla a palatína Ladislava Opoľského. Pred rokom 1399 ho i s panstvom

kráľ Žigmund vymenil istému Dominikovi, zvanému Pogan, synovi Michala, za jeho 10 dedín v Temešskej a Berežskej stolici.

V roku 1399 ďalšou výmenou s tým istým Dominikom prevzal Žigmund blatnické panstvo do kráľovského úžitku. Obchodná cesta,

ktorú hrad strážil, stratila časom svoj význam, nakoľko sa začala používať západnejšie situovaná pohodlnejšia cesta cez

Mošovce do Martina. Tým dôležitosť hradu upadla a panovníci ho v 15. a 16.storočí dávali často do zálohu a tak hrad prechádzal

rukami rôznych držiteľov. Koncom stredoveku, tesne pred bitkou pri Moháči, boli v panstve Blatnického hradu početní spolumajitelia

Erdedyovci, Zápoľskovci, Justovci, Komorovci, Záblatskovci a Vidovci z Bodorovej. Toto spoluvlastníctvo, vzájomné zálohy či

odkazy podnecovali nespočetné spory, ktorými najväčšmi trpeli ich poddaní, porozdeľovaní medzi týchto a ďalších zemepánov,

ale trpel aj Blatnický hrad, o ktorý sa namiesto jeho výstavby a zveľaďovania viedli neustále boje. Po moháčskej katastrofe sa na

trón na 400 rokov usadili Habsburgovci a do Turca sa tak dostala nová šľachta. V roku 1540 sa dostala Blatnica do rúk mocného

rodu Révai pochádzajúceho zo Sriemska. V druhej polovici 16. a začiatkom 17.storočia vybudovali veľké predhradie s novými

budovami no nekládli dôraz na delové bašty a tak sa v roku 1606 hradu veľmi jednoducho a takmer bez boja zmocnili povstalci

Štefana Bočkaja a neskôr Gabriela Bethlena. V roku 1678 pravdepodobne počas vpádov povstalcov Imricha Thokolyho došlo na

hrade k požiaru a zhorelo niekoľko budov. Krátko na to sa k hradu dostali opäť Revaiovci a hrad obnovili. Koncom roku 1703 sa

však hradu zas bez problémov zmocnili povstalci Františka Rákocziho. Hrad opustili až po prehranej bitke v roku 1708 pri Trenčíne.

Hrad sa opať dostal do rúk Revaiovcov. Za oddanosť panovníkovi počas povstaní, bol hrad ušetrený príkazu na zničenie nevyužitých

pevností a tak hrad mohli Revaiovci obývať aj naďalej. Mnohí však vymenili hrad za pohodlnejšie kaštiele a tak život na hrade časom

upadal. V roku 1744 dal ešte František Revai hrad opraviť no v roku 1790 opustením hradu poslednými obyvateľmi hrad začal pustnúť.

Hrad sa skladal z dlhého, pomerne úzkeho paláca, zosilneného na severnej a južnej strane polkruhovitými vežami a chráneného na

severovýchodnej strane strmou priepasťou. Západná veža, postavená na zraniteľnejšom mieste, je oveľa mohutnejšia a väčšia ako

východná. Sprístupňovalo ju samostatné točité schodište, postavené na jej južnej strane. Na juhovýchodnej, prístupnejšej strane bolo

malé nádvorie uzavreté hradbami so štvorbokou vežou. Múr opevnenia, ktorý obklopoval prvé nádvorie, mal na západe vstup ponad

priekopu vysekanú do skaly. Chránila ho otvorená oblá bašta. >>> Od poslednej návštevy hradu spred troch rokov sa na hrade dosť

opravilo. Na hrade sa práve nepracovalo, preto sme si mohli pozrieť aj vnútro opravovaného pláca. Po chvíli sa vraciame späť k

penziónu a pokračujeme autami do Kláštoru pod Znievom. Výstup na Zniev začíname v obci Kláštor pod Znievom od smerovníka

zelenou značkou smerom na Zniev. <<< Prvá písomná zmienka o osade pod hradom Turiec (neskôr sa zaužíval názov Znievský hrad)

je v hraničnej listine kráľa Kolomana z roku 1113. V tejto listine sa obec uvádza ako „Villa sancti Ypoliti“. V rokoch 1242-1249 bol hrad

sídlom kráľa Bela IV., ktorý založil turčianske prepošstvo. V polovici 13.-teho storočia dostal Kláštor pod Znievom prvé mestské právo

v Turci. V dejinách Kláštora pod Znievom (hradu, obce i prepozitúry) sa začalo nové obdobie v polovici 16. storočia, keď po vpáde

Turkov do Uhorska nastali rozbroje medzi dvoma spomínanými kandidátmi na uhorský trón a keď na územie Uhorska začala prenikať

reformácia cirkvi. Napokon sa však v roku 1566 Znievsky hrad i prepozitúra dostali spolu so všetkými majetkami do rúk novému

ostrihomskému arcibiskupovi sídliacemu v Trnave - Mikulášovi Oláhovi. Azda nikdy nemal Kláštor pod Znievom taký význam, aký

nadobudol v druhej polovici 16. storočia, keď sa tunajšia prepozitúra Panny Márie stala dôležitým ohniskom rekatolizačného hnutia.

Je však zásluhou kardinála Juraja Draškoviča, že cisár a uhorský kráľ Rudolf II. v roku 1586 daroval Turčiansku prepozitúru

Spoločnosti Ježišovej (jezuitom), aby v jej sídle – v Kláštore pod Znievom založili kolégium, v ktorom by sa vychovávala mládež a z

ktorého by ako zo seminára mohli vychádzať katolícki kňazi. V tom čase bol Zniev známy ako stredisko priemyselnej výroby.

V roku 1732 dovolil prepošt obyvateľom mestečka postaviť pivovar a variť pivo, čím sa potvrdil mestský charakter

Kláštora pod Znievom. Do popredia sa dostávala výroba olejov a olejčekov (zachoval sa tlačený receptár, v ktorom nachádzame 26

liekov pre ľudí a 5 pre dobytok). V roku 1869 v Kláštore pod Znievom bolo, ako tretie v poradí spomedzi slovenských gymnázií,

založené katolícke patronátne gymnázium. >>> Je pekné slnečné počasie s malou oblačnosťou. Postupujeme ulicou okolo

Znievského potoka stredom obce. Okolo sa nachádza viacero starých už opustených meštianskych domov. V centre stojí socha

archaniela pravdepodobne patrón obce. Za chvíľku prechádzame okolo hasičskej zbrojnice ktorá je postavená nad potokom,

praktické využitie priestoru. Oproti za potokom stojí budova obecného úradu. Prichádzame ku kostolu, kde zabočíme vľavo kde sa

nachádza expozícia z dejín Kláštora pod Znievom. Nachádza sa v budove prvého slovenského patronátneho gymnázia z

druhej polovice 19.-teho storočia. Časť exponátov je venovaná práve pôsobeniu jedného z prvých slovenských patronátnych

gymnázií. Expozícia bola otvorená v roku 1975 ako vysunutá expozícia Múzea Andreja Kmeťa SNM Martin. Pred budovou má

postavenú bustu Martin Čulen, slovenský katolícky kňaz a významný národný buditeľ. Pokračujeme značkou až vychádzame

z obce, prechádzame okolo pekne upraveného cintorína. Pod lesom chvíľu postojíme a vychutnávame si výhľad na Turieckú kotlinu

a hrebeň Veľkej Fatry. Lesíkom vychádzame na hrebeň do plytkého sedla, kde odbočíme zo značky a pustíme sa vľavo smerom na

Kalváriu. Prichádzame ku kostolíku ohradeného kamenným múrom v ktorom sú vsadené kaplnky s jednotlivými výjavmi kalvárie.

<<< Barokový kostol sv. kríža z roku 1728, koncom 18. storočia ležal v ruinách, obnovený bol v roku 1816 z iniciatívy kláštorského

rodáka biskupa Klucha. Jednoloďová stavba s valenou lunetovou klenbou a predstavanou vežou, obohnaná múrom cez ktorý vedú

tri vchody. V kostole je postavený oltár z 18. Storočia. V strede oltára socha Piety, v pozadí kríž. Po stranách sv. Jána ev. a

Panny Márie, sv. Barbory a Kataríny z 18. storočia. >>> Od kostolíka je vidieť vrchol Zniev. Vrátime sa na značku a pokračujeme

ďalej. Vchádzame do nízkeho a mladého lesíka. Po chvíli je vpravo je výhľad na Kláštor pod Znievom a hrebeň Veľkej Fatry. Značka

vedie peknou lesnou cestou hore svahom. Miestami odbočujú z cesty chodníčky na vyhliadky ktoré ukazujú Turčianskú kotliny a

hrebeň Veľkej Fatry. Blízko pod hradom prichádzame k jaskyni Lurdskej Panny Márie. <<< Od roku 1711, keď Zniev posledný krá

t vítal náboženských pútnikov k milostivému obrazu Panny Márie de Thurocz. Pátri jezuiti to boli, čo v život uviedli a držali v behu

fznievské púte. Keď však jezuitský rád zanikol, prestali jestvovať až zanikli. Až miestny vdp. farár vzkriesil významnú minulosť.

V roku 1935 sa na stavbu jaskyne Lurdskej Panny Márie podujal Ján Chvojka s manželkou a 16. augusta bola slávnostne

vysvietená. >>> Po chvíli prechádzame pomedzi pekné skalné steny. Pri smerovníku Na kláštorskej vyhliadke odbočíme vpravo

odkiaľ je nádherný výhľad do Turčianskej kotliny, Kláštor pod Znievom, hrebeň Male a Veľkej Fatry. Pokračujeme vo výstupe, na

ostrej pravotočivej zákrute je odbočka k menšej jaskyni. Po krátkom a strmom výstupe vychádzame na lúku pod Znievským hradom.

Pokračujeme značkou ďalej na vrchol Znieva. Prechádzame krátkym skalnatým hrebeňom až vychádzame na vrchol Znieva.

Z vrcholu je skoro kruhový výhľad. Západným smerom sa tiahne v smere Sever – juh hrebeň Malej Fatry od lyžiarskeho strediska

Martinské hole až na rozložitú južnú časť Malej Fatry s dominantným vrcholom Kľak. Východným smerom sa tiahne

Turčianská kotlina zo severu smerom na juh, za ňou sa tiahne hrebeň Veľkej Fatry. Južná a západná časť vrcholu je skalnatá a

pokrytá trávnatým porastom. Posedíme si na vrchole, pokocháme sa výhľadom a vraciame sa tou istou trasou naspäť. Na lúke pod

hradom zabočíme vľavo smerom na hrad. Po krátkom výstupe vychádzame na hrad. <<< Zvyšky jedného z najvyššie položených

hradov na Slovensku (985 m n. m.) sa rozprestierajú asi 3 km západne od obce na homoľovitom skalnom vrchole dlhého hrebeňa,

ktorý vybieha z masívu južnej časti Malej Fatry. Svojou strategickou polohou miestne výšinné sídlisko z 11. až 12. storočia a neskorší

hrad široko – ďaleko dominujú Turčianskej kotline, a tak prinajmenšom vizuálne kontrolovali významné obchodné cesty z Nitrianska

cez Turiec až do Poľska. Výstavbu pôvodne refugiálneho hradu (hradu poskytujúceho útočisko) inicioval Ondrej, syn Ivanku z rodu

Huntovcov – Poznanovcov, prívrženec kráľa Bela IV., a to zrejme až v priebehu tatárskeho vpádu (1241 – 1242). V písomných

prameňoch sa objavuje od roku 1243 pod názvom Turuch. Ako sám kráľ viackrát uviedol, „silne opevnený hrad“ dal postaviť Ondrej

s veľkým úsilím na obranu kráľovstva, pričom v ňom našlo útočisko mnoho „našich ľudí“. Medzi nimi aj kráľov syn, kráľovič Štefan,

s ktorým Ondrej hrad v čase nepokojov bránil s pomocou „množstva ozbrojencov“. Význam hradu v uplatňovaní kráľovskej moci

pretrval do konca 13. a začiatku 14. storočia., keď na ňom sídlil oficiál Turčianskeho komitátu podliehajúci Zvolenskému županovi.

Po osamostatnení Turčianskej stolice v roku 1339 sa sídlom turčianskych županov stal susedný hrad Sklabiňa. Význam

Turčianskeho hradu poklesol a po premenovaní na Zniev sa spolu s osadou v podhradí stáva majetkom prepošstva. Dnešné

predstavy o podobe a rozsahu pôvodného útočiskového hradu vychádzajú z výsledkov archeologického výskumu G. Balašu a

zamerania Slovenskou hradovednou spoločnosťou. Dvojdielny hrad s murovaným kamenným opevnením sa rozpínal na okrajoch

predĺženého vrcholového hrebeňa. Príjazdová cesta viedla ako dnes od východu a ústila do brány v nároží nižšie situovanej

opevnenej časti s nepravidelne zalamovaným pôdorysom s maximálnou dĺžkou asi 160 m. Ďalej cesta stúpala serpentínami k

vyššie položenému skalnému výbežku, na ktorom dodnes stoja zvyšky budovy mladšieho pôvodu. Na tomto mieste cesta

pravdepodobne opustila dolný hrad, pokračovala na západ pozdĺž skalného hrebeňa a smerovala do vyššie položeného horného

hradu. Jeho ústrednú dominantu tvoril pozdĺžny vežovitý palác (17 x 8,5 m) obklopený hradbou; tento nepravidelný útvar bol

chránený od východu šijovou priekopou. Nepatrné zvyšky muriva na juhovýchode napovedajú možnosti ďalšieho predhradia.

Celkový rozsah murovaného areálu mohol v skutku sprostredkovať útočisko veľkému množstvu ľudí a dokladá pravdivosť slov

Bela IV. o mohutnosti hradu a veľkých nákladoch spojených s jeho výstavbou. Pravdepodobne ešte v priebehu 13. storočia,

prípadne v nasledujúcom storočí, vybudovali na najvyššom bradle dolného hradu hranolovú obytnú vežu s rozmermi 7 x 8 m,

ktorá sa zachovala v hmote stojacej zrúcaniny. Ďalšie osudy hradu v 15. a na začiatku 16. storočia poznačili vojenské udalosti

spojené s bratríkmi a mocenskými bojmi o uhorský trón. Pri ťažení Ferdinanda I. Habsburského, respektíve jeho generála

Katzianera v roku 1532 bol hrad spolu s kláštorom dobytý a ťažko poškodený. V roku 1538 hrad nakrátko nadobudol

František Révay, ktorý ho v roku 1545 prikázal opevniť. Vtedy došlo k renesančnej prestavbe paláca, ktorého vernú podobu po

prestavbe približuje zobrazenie z konca 18. storočia. Z neho vyplýva, že rozšírením stredovekej stavby na východ a prístavbou

obrannej hranolovej bašty pri vstupe vznikla pozdĺžna budova, zastrešená šesticou priečnych valbových striech. Okrem bašty

zabezpečovali obranu objektu strieľne prelomené v parapetoch okien. Nad vstupom s padacím mostom bola na poschodí

situovaná kaplnka a archív, pričom do priekopy na západe ústila z obytných priestorov väčšina prevétov. Terénne priehlbiny na

ploche priľahlého nádvoria naznačujú, že k tejto stavbe patrili ešte ďalšie, zrejme hospodárske a dnes už úplne zaniknuté budovy.

Ani po prestavbe hradného paláca sa hrad nestal pohodlným sídlom a už vôbec nie spoľahlivou pevnosťou. Preto ho dlhodobejšie

využívali, najmä počas povstania Františka II. Rákocyho. Hrad ešte v druhej polovici 18. storočia udržovali a strážili dvaja strážnici.

Preto jeho zánik možno predpokladať niekedy potom, pravdepodobne krátko po zrušení jezuitského rádu v roku 1773. Po opustení

sa hrad rýchlo rozpadal a do dnešných dní sa zachovali len zvyšky muriva dvoch podlaží paláca. Stopy rozsiahleho opevnenia

kedy významného hradu sú v malých terénnych nerovnostiach sotva badateľné >>> Z hradu sa vrátime na lúku a pokračujeme

vpravo žltou značkou na vrchol Zniev. Prechádzame miernym a nenáročným skalnatým hrebeňom ktorý más privedie na

vrchol Zniev. Zniev (985 m n. m.) je najsevernejší vrch pohoria Žiar. Nachádza sa v geomorfologickom podcelku Sokol, v najvyššej,

severovýchodnej časti pohoria, nad obcou Kláštor pod Znievom. Z vrcholu je pekný výhľad západným smerom na hlavný hrebeň

Malej Fatry. Zo severu od Martinských hôr cez Hnileckú Kyčeru až po vrchol Kľak. Južným smerom sa rozprestierajú rozsiahle lesy

na juhu Turčianskej kotliny okolo mesta Turčianské Teplice. Je pekné slnečné počasie a dosť teplo. Oddychujeme na slniečku

a vychutnávame nádhernú okolitú prírodu Malej Fatry. Po chvíli sa vraciame späť žltou značkou až do sedla pod Barokovým

kostolom sv. kríža. Vystúpime ku kostolu a pokračujeme krížovou cestou smerom do obce Kláštor pod Znievom, kde ukončíme trasu.

Mapa trasy :

Výškový profil trasy :

Blatnický hrad – horný palác.

Na Blatnickom hrade.

Obec Blatnica – penzión Andrejkin dom.

Vrchol Zniev pohľad spred cintorína.

Barokový kostol sv. kríža ako súčasť kalvárie.

Pri barokovom kostole.

Pri jaskyni Lurdskej Panny Márie

Kláštor pod Znievom pohľad z Kláštorskej vyhliadky.

Vrchná časť hradu Zniev.

Na hradu Zniev.

Na vrchole Zniev.

Viac fotografii pozri : Fotogaléria – Hrady a zámky A až G / Blatnica /

Fotogaléria – Malá Fatra / Kláštor pod Znievom – Zniev – Kláštor pod Znievom /

Fotogaléria – Hrady a zámky S až Z / Zniev /

Informácie označené v zátvorkách <<< >>> sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.

Správca web stránky nie je ich autorom.

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.