Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.
|
Dňa 23.08.2014 uskutočnili sme turistickú akciu.
Prechod Luhačovickými vrchmi.
Usporiadateľ : Vlastná
Trasa akcie : Hotel Harmonie Luhačovice - Luhačovická priehrada – Horná Lhota – Hrad Sehrad – Vrchol Komonec – Hrad Starý Svĕtlov –
Pozlovice – Luhačovická priehrada - Hotel Harmonie Luhačovice
Dĺžka trasy : 18 km Prevýšenie : 550 m Čas trasy podľa mapy: 6.00 hod
Účastníci akcie - správca web stránky : Šlacký, Šlacká
Turistická mapa SHOCART.cz ZLÍNSKO, HOSTÝNSKÉ A VIZOVICKÉ VRCHY
Popis trasy : Túto trasu sme absolvovali v rámci týždenného pobytu v hotely Harmonie v kúpeľoch Luhačovice. Trasu začíname
červenou značkou spod hotela vpravo smerom Luhačovická priehrada. Značenie na smerovníkoch je oproti Slovensku v kilometroch.
Asfaltovou cestou stúpame, vľavo sa nachádza pekné občerszvenie, po chvíli sa dostávame k hrádzi Luhačovickej priehrady.
<<< Luhačovické priehrada - Pozlovice a Luhačovice trápili na začiatku 20. Storočia časté povodne, kde sa rozvodňovala riečka
Šťavnice, tečúca Luhačovicami. Impulzom k stavbe priehrady bola veľká povodeň v auguste 2010, pri nej bolo zaplavené celé údolie
potoka a zanechala veľké škody na vybudovaných kúpeľných objektov. Hrádza priehrady je vysoká 17 metrov, v korune je dlhá 230 metrov
a široká 6 metrov. Aby hrádza pri veľkej vody nebola preliata, na ľavej strane hrádza bol vybudovaný 48 metrov dlhý kaskádový prepad.
Hrádza je priama, vybudovaná kolmo na smer údolia. Hrádza bola budovaná ako homogenná zemná s ílovitým vodným tesnením,
bola sypaná zo svahových hlín ťažených na ľavom svahu údolia. Hrádza sa sypala po asi 15 cm vrstvách, ktoré sa za mierneho
kropenia zhutňovali liatinovými valcami o hmotnosti asi 3,5 ton. O dôslednosti pri sypaní hrádze svedčí fakt, že za prvých 5 rokov
hrádza klesla o 25 mm. Pod vodnou pätou hrádze je betónový múr zapustená do horninového podložia. Tesnenie hrádze tvorí ílovitý
prvok u návodného svahu, opevneného dlažbou. Vzdušný svah je zatrávnený. Korunou hrádze vedie účelová komunikácia a múr,
ktorý tvorí zábradlie a zároveň vlnolam. Výpustné zariadenie je umiestnené v 28 metrov vysokej veži kruhového pôdorysu z kamenného
muriva. Od roku 1930 priehrada začala slúžiť k športovému a rekreačnému využitiu. V letných mesiacoch priehrada slúžila ku kúpaniu
a člnkovaniu, najmä po roku 1950, kedy sa v okolí priehrady začali stavať rekreačne zariadenia a chatové osady. Okolo priehrady sú
vybudované sociálne zariadenia, šatne, sprchy, občerstvenia a bezpečné vstupy do vody. V júny 2010 bolo odovzdané do prevádzky
nové nerezové kúpalisko Dúha na ľavom brehu priehrad blízko hrádzi. >>> Vpravo sa nachádza hotel Vyhlídka a kúpalisko Dúha.
Na brehu sa nachádza lodenice s požičovňou lodiek a vodných bicyklov. Prechádzam hrádzou priehrady. Na priehrade sa dajú chytať
ryby, len v určitej vzdialenosti od hrádzi. Akoby tie ryby to vedeli, že pri hrádzi ich nemôžu chytať, veľké húfy rýb si plávali okolo hrádzi,
a veru niektoré boli poriadne kusy. Z hrádzi je pekný výhľad na priehradu a oba brehy na ktorých je viacero hotelov, občerstvení,
detských ihrísk, športových náradí na ktorých si môžu návštevníci priehrady rekreačne zacvičiť v rámci prechádzky. Brehy na
viacerých miestach sú upravené na kúpanie. Cestou stretávame policajnú hliadku na koňoch, ktorá do tohto prostredia ideálne
zapadá, ešte že niekde rozmýšľajú čo je najlepšie pre dané prostredie. Značka opúšťa priehradu, vpravo sa nachádza pekné
detské ihrisko. Vychádzame na vrchol rozsiahlej lúky odkiaľ je pekný výhľad do okolia. Schádzame do obce Pozlovice.
<<< Pozlovice – sa rozkladajú na južnom okraji Vizovickej vrchovine v nadmorskej výške 302 m.n.m na hranici CHKO Biele Karpaty.
Svojím umiestnením patrí do jednej z desiatich oblasti s najlepším životným prostredím v Českej republiky. Je obklopené kopcami
a lesmi, ktoré jej dávajú podhorský charakter. Sídlo je rozložené v dlhej doline a smerom k juhu prechádza do zastavanej časti
Luhačovických kúpeľov. Pozlovice patria k starým sídlam Luhačovického Zálesia. Prvá písomná zmienka je z roku 1412, vtedy
patrili Eliške zo Štemberka na svĕtlovském panstvu. Vlastnila totiž gotický hrad Starý Svĕtlov. Dominantou obce je zrenovovaný
katolický kostol sv. Martina. V priebehu husitských vojen bol kostol i fara v držaniu kališníckych kňazov. Pôvodný drevený kostol bol
prestavaný v roku 1642 nákladom majiteľa panstva Pavla Serenyiho. Po nájazdoch Tatárov a turkov roku 1664 bol vybudovaný nový
kostol i fara. Počas nájazdov Kurucou z Maďarska roku 1704 obec aj fara z novu vypálená a nová farská budova bola postavená
v barokovom štýlu s erbom Serenyiu roku 1757. Kostol je obklopený prastarým cintorínom s ohradou. Pod pravou kaplnkou je možno
vidieť náhrobok posledných príslušníkov rodu Serenyiu. Interiér kostola sv. Martina je prevedený v barokovom slohu. V roku 1790
až 1798 boli zabezpečené historický cenné varhany. Taktiež cintorín s cennými historickými kamennými náhrobkami. >>> V obci
pokračujeme vpravo červenou značkou smerom obec Horná Lhota. Prechádzame obcou , vľavo sa nachádza galérie kamenárskych
výrobkov na predaj. Vychádzame na rozsiahlu a dlhú lúku smerom k hotelu Vega. Z lúky je nádherný výhľad do okolia na
Luhačovické vrchy. Nádherné prostredie okolo hotela je predurčené pre milovníkov ticha a relaxu v prostredí lesa s nádhernou okolitou
prírodou. Pri hotely vchádzame do lesa. Stretávame viacerých hubárov, sú to rekreanti z hotela. Z lesa nie sú žiadne výhľady. Po čase
vychádzame z lesa do obce Horná Lhota, obce ukrytej v peknej úzkej dolinke. <<< Horní Lhota sa nachádza v okrese Zlín, kraj Zlínský.
Obec sa nachádza na samom okraji moravského Valašska vo Vízovických vrchoch vo výške 340 m n. m. pri ceste zo Zádveřic
do Luhačovic. Dominantou obce je stavba kostola svätého Diviše (Dionysia Areopagity) v barokovom slohu. Ten stojí pravdepodobne
na mieste staršieho dreveného kostolíka. Jedna z písomných sprav spomína kostolík v obci ktorý pochádza z roku 1449. Jadro kostola
pochádza z r. 1700, veža bola pristavená v r. 1746. Interiér kostola zdobí oltárny obraz maliara Joži Uprky. K ďalším pamätihodnostiam
obce patrí zmierujúci kríž osadený u bočného vchodu do kostola, a božie muka v južnej časti obce. V centru obce sa dochoval
vodný mlyn. K obci zasahuje severný okraj chránené krajinné oblasti Biele Karpaty. Obcou preteká potok Olše. Priamo nad obcou
severným smerom na výraznej ostrohe Vala (551 m n. m.), výbežku Slavického kopca (624 m n. m.), sa nachádzajú zvyšky hradu
Engelsberk (Sehrad) z počiatku druhej polovice 13. storočia. Dodnes sa zachovali neveľké zvyšky základov a pozostatky mohutných
valov s priekop. Od okrajových častí obce sa tiahne pásmo lesov južných svahov Vizovických vrchov a severovýchodne od obce sú
pri okraji lesa roztrúsené chatové osady. Obec bola pôvodne majetkom olomouckého biskupstva. O obci Horní Lhota sa zmieňuje
písomný prameň z r. 1420, uvádza tunajšieho farára Jana z Uherského Brodu. >>> Prechádzame pekne upravenou obcou s malým
námestíčkom, odbočíme zelenou značkou smerom rázcestie Hory. Za obcou chodník začína strmo stúpať hore lesom na hrebeň.
Pri smerovníku na hrebeni zabočíme vpravo modrou značkou k odbočke na hrad Semhrad. Po chvíli prichádzame k
informačnej tabuli hradu Semhrad. Pri informačnej tabuli nie je žiadna smerovka k hradu, len na strome je značka pre hrad. Lesom
prichádzame k hradu. <<< Sehrad - či Sehradice nebo Tetov. Hrad bol postavený krátko po polovici 13. storočia. V roku 1256 totiž dostál
od olomouckého biskupa Bruna zo Schaumburka listinu vydanú dňa 2. júna k užívaniu oblasť Slavičínska, kde vydavateľ listiny má v
úmyslu vystavať na kopci nad budúcou osadou hrad. Hrad určite už stál v roku 1261. K tomuto letopočtu sa hlási listina, ktorej vznik
je v skutočností neskoršieho dáta, tzn. falzifikát zakladacej listiny Vizovického kláštora Rosa Mariae – Smilheimu. V nej sa píše o
hraničných bodov pozemkov darovaných kláštoru na hore, na nej stojí hrad Engelsberk V rokoch 1297 a 1300 držal hrad Siegfried,
jeho otec patril pravdepodobne k družine olomouckého biskupa Bruna. Hrad bol stále biskupským lénom, jeho držitelia, spravidla
príslušníci nižšieho stavu, vystupovali ako biskupovi správcovia. Držitelia hradu často páchali škody panstvu Vízovického kláštora.
Pod názvom Engelsberk sa hrad naposledy spomína v roku 1375. V roku 1380 sa stretávame s ďalším názvom hradu Engelswald.
Na prelomu 14. a 15. storočia však začína prevládať názov Sehradice, prenesený na pôvodný názov Engelsberk. V 14. storočí sa
na hrade vystriedalo niekoľko lenných majiteľov. Od roku 1397 drží hrad pán z Cimburka. Po roku 1440 sa na hrade usadili lúpežníci
a moravský stavové preto hrad postúpili roku 1449 Burianovi z Vlčnova. Burianov syn Jiří predal hrad pánom z Landštejna, ktorí ho
pripojili k světlovskému panstvu a hrad potom opustili. V správach z roku 1518 sa už hrad uvádza ako opustený. Pomenovanie hradu
Sehrad, používané dodnes, má pôvod v nemeckom prepisu názvu Sehradice ako Sehrad. V tejto nemeckej podobe vytrval až
do 19. storočia. Zvyšky rozsiahleho hradu zaberá pomerne výhodnú polohu na pretiahnutom chrbte ostrohy takmer zo všetkých strán
chránený príkrymi svahmi, ostroha je prístupná len zo západnej strany. Najvýchodnejší koniec ostrohy zaberá vlastné obdĺžnikové
hradné jadro o rozmeroch 35 x 20 m. Dodnes sú rozpoznateľné zvyšky obvodovej hradby z tzv. riadkového muriva, tzn. stavaného
v pravidelných vrstvách z lomového kameňa a spojeného ne príliš kvalitnou maltou. Zo severnej a východnej strany k hradnému jadru
priliehala vo vzdialenosti necelých desiatich metrov parkánová hradba. Prístup k hradnému jadru chránilo zhodne orientované a i
rozmerové takmer zhodné, dokonca o málo širšie predhradie. Na rozdiel od hradného jadra však archeologický prieskum nepreukázal
murovanú architektúru vo vnútorným priestoroch predhradia. Hradné jadro i predhradie sú obohnane mohutným sypaným valom, na
západnej strane dosiaľ 3 metrov vysokým. Vyvýšenina na severnej strane napovedá, že opevnenie valu bolo posilnené obrannými
vežami. Pozoruhodným a na východnej Morave ojedinelým obranným prvkom je sústava piatich vo vzdialeností cca 10 metrov za
sebou navŕšených valov, oddelených hlbokých priekop. >>> Najprv prekonáme viacero hradných priekop ktoré boli na prístupe
do hradu až vychádzame na vrchný hrad. Nepatrné zvyšky hradných múrov je ešte vidieť, ostané múra sú iba v náznakoch v
okolitom teréne. Hrad po opustení rozobrali obyvatelia okolitých obcí ako stavebný materiál. Po spoločnej fotografii sa vrátime k
informačnej tabuli, kde pokračujeme vľavo modrou značkou smerom Pozlovice. Značka vedie hrebeňom lesom, odkiaľ nie sú
žiadne výhľady. Pri ceste uvidíme srnčiu zver. Prichádzame k môžem povedať miestnej rarite. Smerovky pribité na strom vo výške
skoro 4 metre. Po krátkom výstupe prichádzame na najvyšší bod Luhačovických vrchov, vrchol Komonec. Na vrchole je osadený
drevený kríž , smerovník s vrcholovou knihou a českou vlajkou na smerovníku. Po fotografovaní pokračujeme ďalej modrou značkou
až prichádzame k odbočke smerom hrad Starý Svĕtlov. Odbočíme vľavo po chvíľke prichádzame k novopostavenému drevenému
prístrešku pod hradom. Po prejdení hlbokej hradnej priekopy vychádzame na vrchný hrad. <<< Starý Svĕtlov - Založení tohto hradu
strategického významu s pôvodným názvom Světlov s výhľadom do údolia smerom na Luhačovice je datované do druhej polovici
13. storočia. Najstaršia zmienka o hrade neskôr nazývaného Starý Světlov pochádza z roku 1275, keď sa najprv píše o „nejakom
Heřmanu z Světlova“. O Heřmanovi nie je nič bližšieho známe, bol významným členom rodu Šternberků, ktorí niekedy od samého
konce 13. storočia ovládali hrad Lukov a od roku 1358 také Zlín. Ďalšia zmienka sa vzťahuje až k roku 1350, keď sa píše o Albertu
zo Šternberka na Světlově. Ďalšia písomná zmienka o hrade Starý Světlov pochádza z roku 1360, kde je spomínaná ako majetok
práve pánov z Šternberka. Postupne sa vo vlastníctve vystriedali synovia Alberta zo Šternberka Alšík a Vilém. Hrad Starý Světlov
možno nahradzovalo predchodzie opevnené sídlo, možno provizórium, ktorým bol starší hrad drevenej konštrukcie na vrchu Rýsov
neďaleko obce Provodov. Ten zrejme zničil pri vpádoch Matúš Čák Trenčiansky na začiatku 14. storočí. Hrad nakoniec získal
najneskôr roku 1417 Jaroslav zo Šternberka, pán na Veselí, za čo ho Eliška zažalovala. Jaroslav zo Šternberka však o tri roky neskôr
v novembru 1420 padol v bitke pod Vyšehradem v boji proti pražským husitom na strane Zikmunda Lucemburského. Hrad možno na
krátky čas získal Aleš Holický zo Šternberka. Ale už od roku 1423 držal hrad kráľ Zikmund Lucemburský, ktorý ho, ako neďaleký
Brumov, postúpil roku 1426 svojej manželke Barboře Celské. V prvej polovici 15. storočia hrad bol strategickou pevnosťou, kde bola
početná bojová družina. Zrejme v tej dobe došlo k stavebným úpravám hradného jadra v podobe vloženia klenieb do múru paláca,
prestavbou parkánového múru s vysunutým objektom brány. Nezostalo len u hradného jadra, došlo i k stavebným úpravám
predhradia rozšíreného areálu juhozápadným a severozápadným smerom. V ďalších rokoch sa stal hrad opäť predmetom sporov,
lebo roku 1460 Procek z Kunštátu žaluje Mikuláše Bystřice z Ojnic. Niekedy v tejto dobe sa stal hrad Starý Světlov pravdepodobne
korisťou výbojného Lukovského pána Matouše ze Šternberka, ktorý bojoval prevažne s časti okolitých feudálov. Spor Matouše ze
Šternberka s Mikulášem Bystřicem z Ojnic vyvrcholil bitkou, ktorá sa odohrala v roku 1464 na Bojkovickém poli. Až po zásahu
kniežaťa Viktorína Opavského z Kunštátu a Poděbrad, syna kráľa Jiřího z Kunštátu a Poděbrad, viedol k mieru oboch znepriatelených
strán. Historik František Müller píše, že tu v roku 1466 bol majiteľom hradu maršálek českého kráľa Jiřího z Kunštátu a Poděbrad,
nedávny bývalý moravský zemský hejtman Jindřich z Lipé. Behom česko-uhorských vojen medzi Jiřím z Kunštátu a Poděbrad
a uhorským Matyášem Korvínem hrad čelil niekoľkým ničivým nájazdom, bol veľmi poškodený i samotný hrad. Kvôli čiastočnému
vyľudneniu spôsobených vojnou sa totiž ocitol samotný hrad na samom okraji panstva a pomerne ďaleko od nových dôležitých
ciest. V roku 1480 na hrade bývali bratia Zbyněk, Jaroslav a Ctibor Světlovští z Landštejna a rozhodli sa vystavať nad Bojkovicami
nový hrad rovnakého mena, neskôr v rokoch 1846-1856 prestavaný na zámok a v tejto podobe stojí dodnes. Roku 1490 presídlili
na hrad Nový Světlov. Pôvodný hrad Starý Světlov postupne strácal na významu a bol ponechaný svojmu osudu. Hrad mal biť
spoločne so Sehradem na rozkaz moravských stavov v roku 1512 zbúraný. Pravdepodobným vysvetlením je to, že stavové chceli
zabrániť ďalšiemu lúpežnému plieneniu a tato voľba sa javila ako najjednoduchšia. V roku 1515 Jitka z Landštejna, dcéra
Ctibora Světlovského, s manželom Jáchymem z Bibrštejna uzatvorila zmluvu na zbúraný Starý Světlov a na hrad Nový Světlov.
Týmto aktom došlo oficiálne k prechodu rodiny zo Starého Světlova na novo postavený hrad nad Bojkovicemi. Opustená zrúcanina
bola poškodená predovšetkým rozoberaním na stavebný materiál od druhé poloviny 18. storočia. Oválne hradné jadro o priemeru
cca 50 metrov, v jeho ploche boli použité vyčnievajúce skalné výčnelky, obopínala niekoľkokrát zalamovaná plášťová hradba mnoho
uholníkového tvaru silná až 1,7 metru, ktorá sa až na pár zvyšných úsekov nedochovala. K nej sa na severovýchodnej strane
hradného jadra zvnútra pripájal čiastočne podsklepený palác o dĺžke okolo 30 až 35 metrov a šírke 9 metrov. V severnej časti paláca
stál pravdepodobne menší objekt, ktorý bol súčasťou palácového traktu, snáď nejaká vežovitá stavba. Hradby i palác boli stavané
z lomového kameňa kladeného v pravidelných vrstvách (tzv. riadkové murivo na maltu. V južnej časti hradného jadra stály drevené
stavby bližšie neurčeného účelu so stenami vymazanými hlinou. Okrem južnej strany lemoval celé jadro približne zo 75 % parkán
o šírke 5 metrov rozšírený vo východnej časti ako vstup do vnútorného hradu. Nižšia a užšia parkánová hradba o šírke 1,5 metrov
sa taktiež niekoľko krát lomila a väčšinou kopírovala priebeh hradby vlastného hradného jadra. Vstup do samotného parkánu strážila
na juhozápade vežovitá brána, do nej sa vchádzalo z predhradia mostom pres mohutný priekop s valom. Prístupová cesta prechádza
parkánom medzi hlavnou a parkánovou hradbou až k druhej bráne na východnej strane hradného jadra. Zvyšok predhradia sa dochoval
na pretiahnutom hrebení skalnatého výbežku o dĺžke cca 60 metrov a šírke cca 25 metrov juhozápadne od hradného jadra. Predhradie
bolo opevneno pravdepodobne len palisádou. V predhradí stály drevené stavby najskôr hospodárskeho charakteru so stenami
omazanými hlinou. >>> Vrátime sa na modrú značku a pokračujeme vľavo lesnou cestou ktorá vedie po hrebeni. Za chvíľku
prichádzame k smerovníku kde pokračujeme vľavo a začíname schádzať bočným hrebeňom smerom do obce Pozlovice. Po čase
vychádzame z lesa na rozsiahle lúky okolo obce Pozlovice. Vľavo pri ceste sa nachádza drevená, pekne vyrezávaná informačná
tabuľa poľovníckeho združenia Komonec. Od kraja lesa je pekný výhľad na okolité Luhačovické vrchy. Značka opúšťa hrebeň a lúkami
schádza do dolinky. Poľnou cestou prichádzame do obce Pozlovice.
-
-
-
Mapa trasy :
-
-
Výškový profil trasy :
-
-
-
Luhačovická priehrada.
-
-
Smerovník pri hrádzi Luhačovickej priehrady.
-
-
Hotel VEGA, stojí pod lesom s nádherným výhľadom na Luhačovické Podolie.
-
-
Centrum obce Horná Lhota.
-
-
Smerovník v obci Horná Lhota.
-
-
Kostolík v obci Horná Lhota.
-
-
Na málo zachovalom hradnom múre hradu Sehrad.
-
-
Domorodý obyvateľ Luhačovických vrchov.
-
-
Ak si chcete prečítať smerovník musíte si doniesť rebrík alebo zobrať sebou ďalekohľad.
-
-
Na najvyššom bode Luhačovických vrchov, vrcholu Komonec.
-
-
Nákres hradu Nový Svĕtlov.
-
-
Na hrade Nový Svĕtlov.
-
-
Štýlová informačná skrinka poľovníckeho združenia Komonec.
-
-
Luhačovické Podolie.
-
-
-
Viac fotografii pozri : Fotogaléria – Česko / Luhačovice – Horní Lhota – Komonec – Luhačovice /
Viac fotografii pozri : Fotogaléria – Česko / Hrad Sehrad /
Viac fotografii pozri : Fotogaléria – Česko / Hrad Starý Svĕtlov /
Viac fotografii pozri : Fotogaléria – Česko / Luhačovice /
Viac fotografii pozri : Fotogaléria – Česko / Luhačovická priehrada
Viac fotografii pozri : Fotogaléria – Česko / Pozlovice /
-
-
-
Informácie označené v zátvorkách <<< >>> sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.
-
Správca web stránky nie je ich autorom.
-
-
-
|