aktualizované: 24.03.2024 17:59:43

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.

28. Vojkovská 50
                                Dňa 9.08.2008 uskutočnila sa turistická akcia.
 
                                                        Vojkovská 50.
 
 
Usporiadateľ :  KST Sľubica Vojkovce
 
Trasa akcie : ŽSR Sabinov – Kohut – Marduňa – Bachureň – Lačnovské sedlo – Sedlo Smrekovica –
 
                     Sedlo Branisko – Rudník – Rajtopiky – Sľubica - Vojkovce
 
Dĺžka trasy :   47,5  km         Prevýšenie :   1700    m       Čas trasy podľa mapy: 12  hod
 
Členovia KST MŠK :  Šlacký, Gengeľ, Kunová, Olšavský
 
                      
 
Turistická mapa  VOLOVSKÉ VRCHY - Krompachy   č. 125      Turistická mapa Čergov  č. 104
        
Turistický atlas list č. 100, 101, 102, 140
 
 
Popis trasy :
Trasu začíname na ŽSR Sabinov zelenou značkou smerom Bachureň. <<< Prvá písomná zmienka o Sabinove ako o v tom
čase už značne rozvinutej kráľovskej obci je z roku 1248. Jej obyvatelia sa zaoberali prevažne roľníctvom, až neskôr sa
začala rozvíjať remeselná výroba.  Významným medzníkom v jeho ďalšom vývoji bol 28. január 1299, kedy mu uhorský
kráľ Ondrej III. udelil spolu s Prešovom a Veľkým Šarišom spišské práva - právo voliť richtára a farára, právo súdu, lovu
a rybolovu, oslobodenie od daní, mýta, cla a vojenskej služby. Od toho dňa sa mení právne postavenie Sabinova, ktorý
sa stáva mestom. V roku 1405 bol Sabinov povýšený na slobodné kráľovské mesto, čo mu prinieslo rad ďalších privilégií.
Rozvíjajú sa remeslá a dochádza k značnému rozkvetu obchodu. Koncom 15. storočia sa stal Sabinov členom
Pentopolitany - združenia piatich východoslovenských miest, ku ktorému patrili ešte Košice, Prešov, Bardejov a Levoča.
Obdobie 16.-18. storočia bolo v znamení rozkvetu, neskôr hospodárskeho úpadku mesta. V 19. storočí bol Sabinovmalým
provinčným mestom so slabo rozvinutou priemyselnou výrobou. Najstaršie zachované stavby pochádzajú z
konca 14. storočia. Najvýznamnejšou a súčasne najstaršou architektonickou pamiatkou je gotický kostol zasvätený
sv. Jánovi Krstiteľovi. Pôvodný kostol v roku 1461 úplne vyhorel, požiar roztavil aj zvony. V rokoch 1484-1518 bol kostol
neskorogotický prestavaný. Vnútorná výzdoba kostola je gotická, renesančná a baroková. Najcennejší je hlavný oltár,
ktorého originál sa nachádza v národnom múzeu v Budapešti a pochádza z dielne majstra Pavla z Levoče. Kostol bol
niekoľkokrát poškodený požiarom. Posledné väčšie úpravy boli urobené v rokoch 1938 -1939, v 70. rokoch bol
rekonštruovaný hlavný oltár. V roku1992 bola vykonaná celková vonkajšia rekonštrukcia. Zvonica pri kostole patriaca
do tzv. východoslovenskej renesancie bola dokončená v roku1657, zvon pochádza z roku 1470. Ďalšou stavebnou
dominantou historického jadra mesta je bývalé lýceum postavené v renesančnom slohu v roku 1530, v 18. storočí
prestavané. Stavebnú panorámu Sabinova dopĺňajú aj grécko-katolícky, dva evanjelické kostoly a pravoslávny chrám
postavené na okrajoch historického jadra. >>> Postupujeme okolo železničnej trati, po chvíli prechádzame trať, späť
okolo trati až zabočíme do svahu hore riedkym listnatým lesom, serpentínami sa dostaneme na hrebeň kde pokračujeme
vpravo hrebeňom. Chodník bude dlhší čas viesť lesom, takže z neho nebudú žiadne vyhliadky. Miestami prechádzame
starými opustenými ovocnými sadmi. Pod Kohútom prichádzame na prvé rozsiahle lúky na hrebeni. Tu začínajú prvé
výhľady. Vľavo vidíme Stráž, vpravo Šarišský hradný kopec v pozadí severná časť Slanských vrchov. Prechádzame
sedlom pod Kohútom a začíname vystupovať na Kamennú. Pred vrcholom vľavo od chodníka sa nachádza rozsiahla
lúka s novým dreveným prístreškom. Tu je prvá zastávka na oddych a občerstvenie. Spred prístrešku je veľmi pekný výhľad
na Šarišské Podolie, Šarišské Michaľany, Stráž, Lysá stráž, Šarišský hradný kopec, v pozadí severná časť Slanských
vrchov. Z luky vchádzame do lesa a úzkym lesným chodníkom začíname vystupovať na Marduňu. Z východnej strany je
výstup upravenou lúkou. Na vrchole je postavený kamenný oltár s krížom, pred nimi sú postavené drevené lavičky. Miesto
kde sa stretávajú veriaci z okolitých dedín. Je vysoká oblačnosť ktorá umožňuje dobrú viditeľnosť. Výhľad je na
Jakubovu Voľu, Rožkovany v pozadí hrebeň Čergova. Schádzame do sedla Pod Marduňov aby sme vystúpili na rozsiahle
hrebeňové lúky pred Dlhými dielmi. Z lúky je výhľad na Renčišov vpravo Mindžová. Západným smerom je výhľad na
rozsiahle Levočské vrchy. Pokračujeme hrebeňom kde sa striedajú lúčnatý s lesným porastom. Prechádzame Javer
a pomaly prechádzame popod Bachureň, najvyšší vrchol rovnomenného podcelku Braniska aby sme zišli cez sedlo pod
Bachurňou do sedla pod Magurou. Oproti prichádza bočný hrebeň z Mindžovej cez Búče do sedla pod Magurou. Zo
sedla pokračujeme ďalej zelenou značkou popod Maguru do Lačnovského sedla. Spred sedla sa nám naskytuje pohľad
na osadu Lačnov – časť Lipoviec.  Lipovce miestna časť Lačnov: Existoval na panstve Sviňa pravdepodobne skôr ako
sa o ňom dozvedáme z písomných prameňov, prvýkrát v roku 1389 / iný prameň 1301 /. Pod Lačnovom končí veľmi
pekný Lačnovský kaňon. Križujeme červenú značku ktorá spája Lačnov s Vyšným Slavkovom. Vchádzame do lesa a
 pokračujeme lesnou cestou , pri chate na Zákrute je ďalšie oddychové miesto kde sa občerstvíme. Pokračujeme lesnou
cestou a dlhším strmím výstupom sa dostaneme na rozsiahlu lúku pod Kravcovou. Zo začiatku lúky je výhľad na
Šarišskú stranu. Prechádzame dlhou lúkou, vpravo na vrchole je postavená stará poľovnícka chata. Vchádzame do lesa
a budeme ním prechádzať dlhší čas. Prejdeme sedlo Smrekovica, Rozsochy a strmou cestou zostúpime do doliny ktorá
začína v sedle Branisko. Prechádzame okolo množstva súkromných chát. Schádzame dolinou pred začiatkom doliny
vpravo sa nachádza ďalšia turistická zaujímavosť Braniska – Diablova diera do ktorej vteká potôčik Svinka. <<< Pohorie
Branisko má niekoľko zaujímavých krasových objektov. Jedným z nich je jaskyňa Diablova diera, ktorú vyhĺbili v
dolomitoch vody potoka Svinka, pričom vytvorili výrazný ponor na východnej i vyvieračku na západnej strane hrebeňa
pohoria. Jaskyňa Diablova diera, ktorá je vytvorená v dolomitových vrstvách, je typickou ukážkou krasových foriem.
Vytvorená bola vodami Veľkej Svinky, ktorá je pozoruhodná hlavne pre rozdvojenie toku rieky. Tento jav sa odborne
nazýva bifurkácia (rozdvojenie) a je pri horských riekach východného Slovenska vzácny. Toto rozdvojenie má v prípade
Veľkej Svinky jednu zaujímavosť. Existujú predpoklady, že časť vôd, ktorá mizne v Diablovej diere a preteká krasovými
puklinami vo vrstvách dolomitu, vyteká v podobe prameňa na západnej Spišskej strane pohoria juhovýchodne od dediny
Poľanovce.  Je preto pravdepodobné, že voda Veľkej Svinky pod Smrekovicou nekončí len v jednej riečnej sieti, ale že
sa vlieva aj do Hornádu prítokom potoka Branisko. Voda z prameňa sa tak dostane do rieky dvoma cestami a paradoxné
je, že odklonená časť pretekajúca Diablovou dierou oveľa skôr, ako hlavný tok Veľkej Svinky. Voda vystupuje na povrch
v podobe vyvieračky a výškový rozdiel medzi ponorom a výverom je 60m. Ponor je miesto, kde povrchová voda vsakuje
alebo vteká do podzemia. Voda presakuje väčšinou cez rôzne sedimenty a zvetraliny. Menej často vtekajú povrchové
vody priamo do jaskýň rôznych rozmerov. Väčšina ponorov je epizodických. Sú aktívne iba pri topení snehu, alebo
väčších zrážkach. Aktívne ponory sú hlavne na miestach, kde sa stále alochtónne toky ponárajú na styku s krasovými
horninami. Ponory majú väčšinou len obmedzenú kapacitu, čo spôsobuje vznik občasných jazier na dnách slepých
údolí aj niektorých závrtov. Ponor Diablovej diery sa nachádza v dostupnom teréne neďaleko priesmyku Branisko.
Smer k nej určujú smerovníky a na veľkom formáte papiera vytlačená šípka, ktorá je nalepená na plechovej informačnej
tabuli s mapou. Terén je schodný a prechádza nie veľmi hustým lesom. >> Prichádzame na hlavnú cestu v sedle Branisko
/ Chvalabohu /.  Sedlo Chvalabohu v priesmyku Branisko rozdeľuje pohorie na dva podcelky. Severnejšia a masívnejšia
Smrekovica  s najvyšším vrchom Smrekovica a južnejšia Sľubica s najvyšším vrchom Sľubica. Podľa ľudového podania
názov sedlo dostalo podľa výroku furmanov, ktorý keď došli do sedla si vydýchli  „ Chvalabohu sme hore “.  Prejdeme
cestou a okolo chaty pokračujeme chodníkom lesom až vyjdeme na cestu ktorá vedie k vysielaču pod Rudníkom,
bočným svahom lesa vystupujeme na vrchol Rudníka. Vrchol Rudníka z južnej a východnej strany nie je porastený
lesom umožňuje pohľad do doliny ktorou vedie cesta zo Širokého do sedla Braniska. Schádzame do sedla a krátkym
strmším výstupom zo sedla vystúpime na hrebeň Rajtopiky. Krátky ale o to krajší hrebeň tvorený vápencovým podložím
vystupujúcim na povrch. Je tvorený rôznymi kolmými stenami, menšími a väčšími vežičkami a rôznymi prírodnými útvarmi.
Hrebeň ukrýva veľmi pekný prírodný útvar – nádherné skalné okno. Vedľa  skalného okna pod chodníkom smerom na
Rudník sa nachádza krátka jaskynka. Postupne prechádzame chodníkom ktorý vedie západným svahom hrebeňa. Na
niektorých miestach odbočujú chodníčky na skalnaté steny odkiaľ je výhľad do Hornádskej kotliny. Najkrajší chodník
je na jar, keď južné svahy sú porastené vzácnymi teplomilnými rastlinami. Schádza do sedla Humenec kde vpravo
odbočuje lesná cesta do obce Dúbrava. Pokračujeme lesnou cestou východným svahom Suchého hrbu. Krátkym ale
o to strmším výstupom vystúpime na Suchý hrb zabočíme vľavo a okrajom polomu vystupujeme pod Sľubicu na časť
Na skale. Z polomu sa nám naskytá výhľad podobný ako zo Sľubice. Pred nami je hornádska kotlina so všetkými jej
dominantami a pozadím. Lepší je však pohľad na Dúbravu. Vľavo Na skale je postavený železný Slovenský kríž. Za ním
vľavo sa nachádza Smrekovica, vpravo Patria. Pred sebou vidíme Širockú brázdu, s obcou Víťaz a Ovčie nad nimi vpravo
je vrchol Roháčky. V pozadí typická silueta okolia Prešova. Vľavo je Lysá Stráž, Stráž, vpravo je Kapušiansky hradný
kopec, pred nimi vľavo silueta Šarišského hradného kopca. Pokračujeme značkou vpravo cez sedielko na vrchol Sľubice. 
Postupne ako vychádzame z lesa otvára sa pred nami výhľad ktorý stojí za tú námahu výstupu na Sľubicu. Počasie bolo
pod mrakom ale s dobrou  viditeľnosť. Vľavo začína Bielou skalou, začiatok hrebeňa Galmus nad Krompachmi, ktorý
sa tiahne až po Vranie vrchy. Za Galmusom sa tiahne hrebeň Volovských vrchov, pokračujú obrysy Vraních vrchov, za
nimi sa vypína Kráľová hoľa začiatok hrebeňa Nízkych Tatier. Horizont prechádza vpravo na siluetu hrebeňa Západných
Tatier, postupne zubatý hrebeň Vysokých Tatier končiaci hrebeňom Belianských Tatier. Pred nimi tajomné a nepoznané
Levočské vrchy, končiac na hrebeni Braniska  a to Smrekovicou a Patriou. Pred nami sa rozprestiera Hornádska kotlina
so svojím klenotom pod Sľubicou. Najväčšia travertínová kopa v strednej Európe Dreveník, najväčší hrad v strednej Európe
Spišský hrad a historická Spišská kapitula. Po zápise do vrcholovej knihy pokračujeme ďalej. Po zdolaní strminy
prechádzame dlhou a úzkou lúkou pred vrcholom Sľubice. Pred nami je strmší zostup úzkym chodníkom ktorý vedie
rovno dole. V prípade mokrého chodníka je to veľkom adrenalíne. Schádzame do sedla Predky, na lúke zabočíme vpravo.
Vľavo na začiatku lúky na drevenej tabuli je napísaná prosba lesa. Postoj, prečítaj si prosbu lesa a rešpektuj ju. Z cesty
zabočíme vpravo dole lesom. Chodník vedie bočným svahom preto je zostup dosť náročný. Chodník ktorým vedie značka
v prípade zlého počasia je dosť nebezpečný, preto odporúčam neodbočiť z cesty a pokračovať stále po ceste žltou
značkou až na  skládku dreva kde odbočíme zo značky a pokračujeme vpravo cestou dole do dolinou až do Vojkoviec.
 <<<  Vojkovce patria k najstarším spišským obciam so slovanským osadením. Už koncom 13. Storočia sa v listinách
uvádzajú ako dedina ( VILLA VOYK 1290. ) Neskoršie pomenovanie má viac podôb napríklad Wykfoula, Woyk,
Wojkenadorf, Wojkovce, Vojkócz, Vojkfalva. Spočiatku patrili rodu Žehranských (Szigray) zo Źehry, od 16. storočia boli
súčasťou hradného panstva Spiš. V 17. storočí ich majitelia Spišského hradu Čákiovci zálohovali rodine Holló. V strede
obce na malej vyvýšenine sa nachádza malý cintorín. Pôvodne to bola okrajová časť obce. Miesto po malej kaplnke si
obyvatelia zvolili pre stavbu nového chrámu.  Kostol svätého Bartolomeja sa začal stavať v roku 1990, vysvätený bol v
 roku 1992. O dva roky potom architekt za toto dielo bol ocenený prestížnou cenou Spolku architektov Slovenska a
 Fondu výtvarných umení – Cenou Dušana Jurkoviča. V kategórii architektonickej tvorby získal cenu práve architekt
Rybarčák za zrealizovanie diela „ Rímsko-katolícky kostol svätého Bartolomeja vo Vojkovciach“ a to za výnimočné
architektonické hodnoty. >>> Cieľ trasy je v priestoroch obecného úradu, kde je pripravená výborná hustá kapustnica.
Ktorá dobre padla po trase.
-
-
Mapa trasy :
-
-
Výškový profil trasy :
-
-
 
ŽSR Sabinov - štart pochodu.
-
-
 
Sedlo pod Kohútom.
-
-
 
Šarišské podolie vľavo Lysá Stráž, Stráž vpravo severná časť Slanských vrchov pohľad spod Kohúta.
-
-
 
Kamenná.
-
-
 
Nový drevený prístrešok na vrchnom okraji rozsiahlej lúky pred Kamennou.
-
-
 
Výstup na Marduňu.
-
-
 
Vrchol Marduni s kamenným oltárom a krížom.
-
-
 
Neskutočné dobrá kapustnica.
-
-
 
Cieľ trasy na obecnom úrade vo Vojkovciach.
-
-
Viac fotografii pozri :  Fotogaléria - Branisko, Levočské vrchy / Sabinov – Sedlo Branisko 
                                  Fotogaléria - Branisko, Levočské vrchy / Rajtopiky - Rudník - Sedlo Branisko /
                                  Fotogaléria - Branisko, Levočské vrchy / Sľubica  /
                                  Fotogaléria - Branisko, Levočské vrchy / Krompachy - Predky /
-
-
Informácie označené v zátvorkách  <<<    >>>   sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.
-
Správca web stránky nie je ich autorom. 
-
-
-