KST Krompachy | 23. Ľubovniansky hrad‚ Jarabinský

Dňa 10.9.2005 uskutočnila sa turistická akcia.

Autobusový zájazd - Jarabinský prielom, Ľubovnianský hrad.

Usporiadateľ : KST MŠK Krompachy

Trasa akcie : Jarabina – Jarabinský prielom – sedlo Vábec – Osly – Ľubovnianský hrad

Dĺžka trasy : 15 km Prevýšenie : 340 m Čas trasy podľa mapy: 5.00 hod

Členovia KST MŠK : : Šlacký, Šlacká, Muller, Mullerová, Gengeľ, Olšavský, Olšavská, Neubeller,

Papcun, Papcunová, Hanráková, Hamráková, Hamrak, Stanek, Mikulová,

Mikula, Ďorko, Ďorková, Duhan, Kandrik

Nečlenovia KST MŠK : 8 - účastníkov

Turistická mapa SPIŠSKÁ MAGURA – Pieniny č. 103 Turistický atlas list č. 35

Popis trasy :

Trasu začíname modrou značkou z obce Jarabina smerom sedlo Vabec. <<< Počas archeologického prieskumu, ktorý

realizovali niekoľkí bádatelia, hlavne Dr. j. Bárta, F. Javorský, Dr. P. Roth, ale i Dr. J. Hunka, sa zistilo predovšetkým

osídlenie v dobe kamennej. Obec Jarabina - Orjabina sa prvýkrát v dejinách spomína v listine spišského župana

Villermusa - 20 júla 1329. Spišský a novohradský magister Villermus potvrdzuje, že šoltýs Matej Kúpil od Hencha

šoltýstvo v obci Jarabina, ktoré patrilo ľubovnianskému panstvu. Listina z roku 1329, na ktorú sa obyvatelia obce odvolávali

ako na svoju zakladajúcu listinu, im potvrdil poľský kráľ Žigmund Augustín v roku 1548 a 1564. V prvej polovici 16. storočia

sa tu usídlili Valasi - Rusíni, ktorí so sebou priniesli osobitný spôsob hospodárenia, spočívajúci v chove dovtedy u nás

neznámeho vysokohorského valašského dobytka, predovšetkým oviec a taktiež vlastnú právnu sústavu - valašské právo.

Etnograf Ján Čaplovič vo svojom Topograficko - šatitstickom archíve z roku 1821, okrem iných spišských obcí spomína

aj Jarabinu, ktorá je preslávená svojimi garbiarňami, v ktorých sa pripravuje nádherná podražková koža. Jarabina si v

roku 1850 získala slávu významnou udalosťou. Táto dedina dostávala viedenský Vistnyk písaný ich rodným jazykom

ako prvá na celom území Uhorska. Bolo to niečo neslýchané. táto správa obletela celú západnú Ukrajinu. Na základe

najnovších zistených historických prameňov - podľa sčítacích hárkov z roku 1869, Jarabina už odvtedy nenesie názov

Orjabina a nie až od spomínaného roku 1927. >>> Pri kostole sme vystúpili z autobusu a modrou značkou ktorá

rýchlo opustí obec a zabočí do polí. Chvíľu pokračujeme asfaltovou cestou, aby po chvíli značka zabočila opäť do

lúčnatých porastov k potoku Malý Lipník do Jarabinského prielomu. <<< Jarabinský prielom je od roku 1967 vyhlásený

ako chránený prírodný výtvor o rozlohe 5,6 ha. a rozkladá sa na ploche 5,5 ha vo východnej časti Pienin, na sever od

obce Jarabina. Predstavuje ho krátke kaňonovité údolie, ktoré vyerodoval potok Malý Lipník. Vyviera pod bradlom

Baraní roh a už neďaleko prameňa sa zarezáva do vápencov Dudkovej skaly. Prielom predstavuje krátke kaňonovité údolie,

ktoré vyerodoval potok Malý Lipník, tvorené z bradlových vápencov, kde sú efektné krútňanové hrnce o hĺbke 2-3m a 5 kaskád.

Z celého 0,5 km dlhého prielomu je najkrajší dolný asi 150 m dlhý úsek s kolmými 15 – 20 m vysokými stenami, ktoré zvierajú

koryto potoka miestami len na šírku 3 metre. Tiesňava vyúsťuje pod zráznou Lysou skalou. >>> Značka obchádza bokom

najkrajší dolný asi 150 m dlhý úsek a schádza do prielomu nad samotným skalným prielomom. Pri potoku zabočíme

vpravo okolo potoka v smere toku až prídeme k úzkemu skalnému prielomu ktorý môžeme obdivovať z vrchu pohľadom

do prielomu. Samotný prielom sa nedá prechádzať okolo potoka. Vrátime sa späť na značku a pokračujeme hore dolinou

okolo potoka. V závere prielomu prichádzame k studne lásky. Veriaci sa tu chodia modliť za plodnosť. Vychádzame na

rozsiahle nádherne zelené, vykosené lúky a pred nami sa uprostred lúky vypína Čertova skala. Okolie skaly a vrchol je

riedko porastený stromami. Západným smerom sa tiahnu rozsiahle horské lúky porastene riedkym lesným porastom až

nad Litmanovú v pozadí je vidieť siluetu Pienin s vrcholom Vysoké skalky. Pokračujeme lúkami do sedla Vábec.

Pokračujeme žltou značkou cez zmiešaný les až vyjdeme na Osly. Nenápadný vrchol prerastaný trávnatým porastom

v lese. Pokračujem vpravo červenou značkou smerom Stará Ľubovňa. Chodník vedie väčšinou lesom až pred hradom

vchádzame do prímestského lesoparku mesta Stará Ľubovňa. Čistý les, upravené chodníky s verejnými ohniskami,

prístreškami a detskými ihriskami. Pekné miesto na prechádzku a oddych. Pred nami sa vypína silueta Ľubovnianského

hradu. Prechádzame okolo vkusne urobených informačných tabúľ prímestského lesoparku. Vystupujeme cestičkou k

vstupnej bráne Ľubovnianského hradu. Pred vchodom sa nachádza stručná informácia o histórii hradu.<<< Čiastočne

zachovaný a zrekonštuovaný hrad na vápencovom kopci ( 548 m n. m. ), nad cestou a ľavým brehom rieky Popradu, čnejúci

sa nad mestom Stará Ľubovňa, dominanta Ľubovnianskej kotliny. Vznik Ľubovnianskeho hradu je datovaný do

rokoch 1301 až 1308 Hrad vznikol ako hraničný strážny hrad, chrániaci obchodné cesty do Poľska. Podľa niektorých

prameňov (Menclová, Slivka, Čaplovič, Chalupecký) ho vybudoval pravdepodobne okolo roku 1280 poľský knieža Boleslav,

ktorý bol manželom Kunigundy, dcéry uhorského kráľa Belu IV. V tomto čase vznikla kruhová veža a gotický palác.

Začiatkom 14. storočia hrad rozšírili o ďalší, východne situovaný palác a ďalšie budovanie hradu urýchlili štátoprávne

zmeny po roku 1299 ako aj vnútropolitické boje oligarchov proti centrálnej kráľovskej moci. V rokoch 1308-1312 patril

hrad Omodejovcom, a od roku 1315 Drugethovcom. Podľa iných prameňov (Beňko, Fügedi, Števík) hrad vznikol na

začiatku 14. storočia z iniciatívy kráľa Karola Róberta ( prvá písomná zmienka je z roku 1311, keď sa spomína pod

názvom „Liblou“ ). A podľa ďalších prameňov, dochovaných medzi ľuďmi skôr ako legenda, hrad založil šľachtic

Ľubovenský, ktorému sa zápáčilo miesto, na ktorom hrad stojí. Prvými správcami boli Omodejovci, nie Matúš Čák, ako

uvádza literatúra, ten bol len spojenec Omodejovcov proti panovníkovi, keď si chceli hrad privlastniť, čo sa im

nepodarilo, pretože Karol Róbert v roku 1312 Omodejovcov porazil. Ďalej sa uvádza, že hrad sa stal roku 1323 majetkom

Drugethovcov. Určenie vzniku hradu - v závere 13. storočia, či začiatkom 14. storočia - nemá na jeho dispozičné riešenie, či

stavebné postupy žiaden vplyv a tak s najväčšou pravdepodobnosťou hrad vyzeral tak ako je uvedené na kresbách J.Česlu.

V roku 1412 sa spolu s 13. spišskými mestami a panstvami Ľubovnianskeho a Podolíneckého hradu dostal do poľského

zálohu. Na Ľubovnianskom hrade sídlili starostovia zálohovaných miest. V roku 1432 a 1451 ho poškodili počas husitských

vojen, v oku 1553 ho takmer zničil veľký požiar. Jeho obnovu začali v roku 1555 za starostu Jána Bonera, do roku 1557

ho obohatili o renesančné prvky. Hrad nákladne renovovali a rozšírili, pričom veľkú pozornosť venovali protitureckému

renesančnému pevnostnému zariadeniu. V rokoch 1591-1745 mala starostovstvo zálohovaných miest v dedičnej držbe

poľská kniežacia rodina Lubomirski, počas vlády ktorej sa vykonali na hrade viaceré stavebné práce. Upravovali objekty

na terase druhého nádvoria, na juhozápadnom nároží, opravili dovtedajšie budovy hradu a mnohé z nich ukončili

dekoratívnymi atikami. V 17. storočí bol hrad rozšírený a zbarokizovaný. V roku 1647 postavili kaplnku a vybudovali tretie

nádvorie. Manželka Alberta III. a starostka zálohovaných miest, Mária Jozefína, nariadila uskutočniť opravu hradu. Projekt

vypracoval Francesco Placidi v polovici 18. storočia, ale nezrealizoval sa. Pod jeho vedením prebehla v rokoch 1746-1760

len rekonštrukcia hradu. V roku 1772 sa zálohované spišské mestá vrátili Uhorsku. Hrad prestal byť sídlom starostu

zálohovaných miest a jeho význam upadol. Využívali ho ako kasáreň, neskôr slúžil ako skladisko a napokon ho v

roku 1819 štát predal J.F.Raiszovi, ktorého rodina však hrad po 55 rokoch prepustila mestu, pre nákladnú údržbu. Ani

mesto nezvládalo hrad udržiavať a preto ho v roku 1883 odpredalo. Novým majiteľom bol poľský gróf Zamoyski, ktorý

nechal v roku 1930 opraviť kaplnku a obytný trakt na južnej terase. V jeho vlastníctve bol hrad do roku 1945. Krátko po

tomto roku sa zrekonštruovaný objekt využíval ako škola v duchu doby. Až v roku 1971 sa začal na hrade archeologický a

architektonický výskum, ktorý nakrátko ustal po roku 1989, ale v súčasnosti sa hrad znova opravuje. Najnovším

prírastkom je zastrešenie hlavnej veže a jej postupná oprava. Najstaršou časťou hradu je kruhová veža s mohutnými

opornými piliermi a priľahlý gotický palác. Obe pôvodne opevnené stavby, stoja na najvyššom bode brala, boli ohradené

obvodovým múrom a do objektu sa vstupovalo bránou v múre. O niečo mladší je palác situovaný východne. Tieto objekty

vytvárajú horný hrad s nádvorím. Na budovách sa zachovali obvodové murivá do značnej výšky a na gotickom paláci

zvyšky renesančnej atiky i renesančných ostení okien a rímsy. Vzhľadom na terén sú ďalšie dve nádvoria riešené terasovito.

Na druhom nádvorí pristavili k bráne budovu s podbráním a obranu hradu zabezpečovala veľká delová bašta na východe

a srdcový delový bastión na západe pod bránou. Neskôr tu pristavali ďalší palác k obvodovému opevneniu na východnej

strane. K objektu na západnej strane pristavili barokový palác (1642) a na terase kaplnku. Posledné, tretie nádvorie, je

smerované na juhovýchod pred veľkou baštou a chráni vstup do areálu s bránou z roku 1664, ktorá mala padací most.

Na múroch tohto nádvoria sa čiastočne zachovala atika. Poľské korunovačné klenoty dal vyrobiť v roku 1320 Vladislav I.

Lokietko na svoju korunováciu. Používané boli až do roku 1764, keď bol nimi korunovaný poľský kráľ

Stanislav August Poniatowski. Vladislav I. Lokietko sa pri svojej korunovácii odvolával na prvého poľského kráľa

Boleslava Chrabrého a preto korunovačná koruna nesie až do dnešných čias názov „koruna Boleslava Chrabrého“.

Hrad Ľubovňa bol v rokoch 1412 až 1772 súčasťou poľského kráľovstva ako tzv. spišský záloh. Korunovačné klenoty

a celý kráľovský poklad boli na hrad Ľubovňa prevezené po napadnutí poľského kráľovstva Švédmi v roku 1655.

Kráľovský poklad bol ukrytý v útrobách hradu Ľubovňa do roku 1661, potom ho previezli späť na kráľovský hrad

Wawel v Krakove. V roku 1656 navštívil hrad Ľubovňa poľský kráľ Ján Kazimír. >>> Za sprievodu sympatickej

sprievodkyne prechádzame hradom a počúvame odborný výklad sprievodkyne. Za vstupnou bránou je veľká

šachovnica kde si môžete zahrať šach. Pekne opravené spodné nádvorie s ukážkami starých kanónov. Vystupujeme do

vyšších časti hradu odkiaľ sa ukazujú výhľady do okolia. Vystupujeme do najvyššej časti hradu – výhľadňa veže. Izba

trubača poskytuje výborný výhľad do okolia hradu. Taktiež je pekný výhľad na rôzne časti hradu z vrchu. Schádzame z

veže a pokračujeme ďalšou prehliadkou hradu. Strieda sa tu množstvo nádherných exponátov. Prichádzame do kaplnky kde

sú uložené repliky Poľských korunovačných klenotov, ktoré v minulosti boli ukryté na hrade. Urobíme si spoločnú fotografiu

so sympatickou sprievodkyňou a poďakovali sa za profesionálny odborný sprievod. Vychádzame z hradu a pokračujeme

k prírodnej expozícii múzea Zamagurskej dediny. <<< Národopisná expozícia v prírode, sprístupnená r. 1984, je situovaná

v podhradí. Dokumentuje vývoj ľudového staviteľstva v oblasti Starej Ľubovne od 1. pol. 19. str. až do začiatku 20. str.

V expozícii je 23 objektov, z toho 11 obytných domov. Zariadenie jednotlivých objektov dokumentuje kultúru bývania,

hospodárskej činnosti a ľudové zvyky pri významných životných udalostiach. Najvzácnejším exponátom je gréckokatolícky

kostol z Matysovej z r. 1833. Jeho ikinostas je doplnený ikonami zo 17. str. Z technických objektov je v expozícií

sprístupnený mlyn zo Sulína a kováčska vyhňa. >>> Prehliadneme si múzeum a pokračujeme na parkovisko k autobusu.

Zastavíme sa na salaši U Franka kde si dáme Slovenské špeciality.

Mapa trasy :

Výškový profil trasy :

Obec Jarabina.

Obec Jarabina. Otvorenie akcie s podaním príslušných informácii.

Smerovník pri vstupe do Jarabinskej tiesňavy.

Krátky asi 150 m dlhý skalný meander Jarabinskéhomprielomu.

Pokračovanie Jarabinského prielomu.

Studňa lásky kde sa chodia modliť veriaci za plodnosť.

Čertová skala.

Ľubovnianská kotlina smerom na Pieniny.

Smerovník sedlo Vabec.

Sedlo Vabec.

Osly.

Smerovník na vrchole Osly.

Na vrchole Osly.

Prímestky lesoprak Stará Ľubovňa.

Prímestký lesopark Stará Ľubovňa.

Ľubovnianský hrad.

Pekné štýlové informačné tabule prímestkého lesoparku.

Veľká šachovnica na spodnom nádvorí.

Spodné nádvorie.

Prechádzane na stredné nádvorie.

Pohľad na hrad z trubačovej veže.

Historický velocipéd.

Jedna z mnohých izieb s pôvodným interiérom hradu.

Repliky Poľských korunovačných klenotov vystavovaných na hrade.

Spoločná fotografia pod výhľadnou vežou.

Delový bastión pri vstupe do stredného nádvoria.

Múzeum Zamagurskej dediny.

Silueta Ľubovnianského hradu pohľad z múzea.

Dom roľníka zo Zamaguria.

Gréckokatolícky kostol z Matysovej z r. 1833.

Gréckokatolícky kostol z Matysovej z r. 1833 s ďalšími stavbami v múzeu.

Vstupná brána do múzea Zamagurskej dediny.

Chvíľa oddychu pri Salaši u Franka.

Vinotéka pri Salaši u Franka.

Vchod do Salaša u Franka.

Viac fotografii pozri : Fotogaléria – Hrady a kaštiele / Ľubovnianský hrad /

Informácie označené v zátvorkách <<< >>> sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.

Správca web stránky nie je ich autorom.

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.