Popis trasy :
Trasu začíname modrou značkou z osady Tatranské Matliare. <<< Tatranské Matliare sú prvou rekreačnou osadou pri
Ceste slobody medzi Tatranskou Lomnicou a Tatranskou Kotlinou. V blízkosti dnešnej osady stál v 14. storočí majer
Metler alebo Maklar, ktorý patril veľkolomnickému veľkostatku. Na majeri žili tirolskí kolonisti pochádzajúci z horskej
obce Matrei. V kežmarskej listine z roku 1326 sa spomína osada Martyrumfalua, ležiaca na brehu Skalnatého potoka.
Okolo roku 1360 majer zanikol, pasienky a lesy v tejto oblasti sa však naďalej nazývali menom pripomínajúcim tirolských
osadníkov. Z pôvodného pomenovania Matreier Laren sa postupne vyvinul názov Matlaren, z ktorého poslovenčovaním
vznikli dnešné Matliare. Novodobá história Tatranských Matliarov siaha do polovice 19. storočia. Približne odvtedy tu stojí
horáreň huncovského združenia vlastníkov pôdy. Matej Loisch, ktorý bol jedným z členov združenia, dal v roku 1884
postaviť vedľa horárne poľovnícku chatu. Chatu neskôr sprístupnil verejnosti a vedľa nej v roku 1889 postavil turistický
hotel Skalnatý potok (vtedy Steinbach). Do začiatku prvej svetovej vojny pribudli ďaľšie objekty - vila Tatra, Kúpeľný dom
a vila Ratzenberg. V roku 1928 tu otvorili luxusný hotel Esplanade, ktorý sa zároveň využíval aj ako sanatórium. Po druhej
svetovej vojne sa Tatranské Matliare dostali pod vojenskú správu a hotel Esplanade sa stal centrálnym objektom Vojenskej
ozdravovne. V roku 1956 sa liečba pľúcnych chorôb presťahovala do liečebňe v Novej Polianke a Matliarčanom zostalo
zabezpečovanie zdravotno - rekreačných služieb príslušníkom armády. V rokoch 1982 a 1985 sa Tatranské Matliare
rozšírili o odborárske zotavovne Metalurg a Hutník, ktoré sú dnes súčasťou hotelovej siete Sorea. V lese nižšie od
Tatranských Matliarov sa nachádza národná prírodná rezervácia Pramenište, ktorú vyhlásili v roku 1991 na ploche 45,6 ha.
Rezervácia chráni najzachovalejší reliktný borovicovo - brezový porast v tatranskej oblasti. Kvôli výskytu kriticky ohrozených
druhov nie je prístupná verejnosti. >>> Je nádherné slnečné počasie. Postupujeme lesným polomom a pred nami na pozadí
nádhernej modrej oblohe sa vypínajú južné svahy Malej Svišťovky. Po chvíli sa vľavo ukážu vrcholy Huncovského,
Kežmarského a Lomnického štítu. Postupujeme lesom dolinou, chodník je dobré upravený a postupuje sa dobre. Sprava
prichádza žltá značka od Kyslého prameňa ktorou budeme postupovať až k Zelenému plesu. Prechádzame okolo Šalviového
prameňa, Študenskej studni. Po chvíli značka zabočí vľavo do doliny Zeleného plesa kde sa nám ako prvé ukážu severné
svahy Kežmarského štítu.Postupujeme dolinou okolo Zeleného potoka ktorý sa prediera pomedzi veľké balvany a vytvára
množstvo kaskád a perejí. Postupne sa nám ukáže záver doliny Zeleného plesa. Vľavo začínajúc Kežmarským štítom,
Čiernym štítom, Kolovým štítom, Jastrabou vežou, Janňacím štítom, Kopským sedlom, pokračujúc hrebeňom Belianských
Tatier. Prechádzame popod severné svahy Veľkej Svišťovky až pred nami sa ukáže celý záver Zelenej doliny. Pred sebou
máme neskutočné zákutie Vysokých Tatier. Zelené pleso ukryté pod strmými svahmi okolitých štítov, na brehu leží nádherná
drevená Chata pri Zelenom plese ( bývala Brnčalová chata ) učupená pod majestátnou Jastraou vežou. Rozsiahla zeleň
kosodreviny a trávnatých porastov umocňuje krásu tejto doliny s okolím. <<< Dolinu Bielej vody Kežmarskej a dolinu
Zeleného plesa už v dávnej minulosti navštevovali nielen hľadači pokladov a baníci, ale aj turisti. Zaznamenali tu prvý
známy turistický výlet (kňažná Beata Laskyová z Kežmarku r. 1565) a prvé známe horské nešťastie ( r. 1771 sa zo zrázov
Čierneho štítu zrútil Ján Papyrus) na území Tatier. Prví turistickí návštevníci Zeleného plesa mali možnosť prenocovať len
pod holým nebom alebo v salašoch na Rakúskej poľane a v Predných Meďodoloch. Roku 1876 vyrástla na Rakúskej poľane
aj prvá útulňa, Egidova chata, ktorú r. 1887 premiestnili na južný breh Zeleného plesa. V roku 1890 však vyhorela. Roku 1897
postavili na severnom brehu novú, Fridrichovu chatu, z ktorej prístavbami v r. 1924 a povojnovými prestavbami vznikol
dnešný objekt.Chata po r. 1950 niesla meno Alberta Brnčala, profesora telesnej výchovy, odchovanca spolku tatranských
horolezcov IAMES, ktorý 1.8.1950 ako horolezecký inštruktor zahynul pod Jastrabím sedlom v Malej Zmrzlej doline.
V súčasnosti sa chata nazýva Chata pri Zelenom plese. >>> Posedíme si na slnku a po chvíli pokračujeme ďalej červenou
značkou smerom Skalnaté pleso. Spočiatku chodník má mierne stúpanie kosodrevinou, prechádzame okolo Čierneho
plesa, ktoré potvrdzuje svojou farbou oprávnenosť názvu. Chodník zatáča vpravo a začína sa dosť strmý výstup severnou
stenou Veľkej Svišťovky. S pribúdajúcou výškou sa dolina otvára a ponúka nádherný výhľad na dolinu a okolie. Ukazuje sa
Červené pleso oproti pod Jahňacím štítom ktorý je vpravo. Chodník vchádza do úzkej skalnej rozsadliny, ktorá sa tiahne
rovno hore. Podklad je skalnatý a je potrebné si pomáhať aj rukami pri výstupe. Po prejdení rozsadliny chodník zabočí
vľavo traverzom po svahu až vystúpime do Sedla pod Veľkou Svišťovkou. Pokračujeme vľavo krátkym hrebeňom na vrchol
Veľkej Svišťovky. Z vrcholu je nádherný výhľad do okolia. Vľavo dole leží záver Dolina Zeleného plesa s okolitými štítmi.
Vľavo sa vypína Kežmarský štít, hrebeň pokračuje Čiernym štítom, Kolovým štítom, Zmrzlou vežou, Jahňacím štítom cez
Kopské sedlo sa napojí na hrebeň Belianských Tatier. Východným smerom je neskutočný pohľad na hrebeň Belianských
Tatier kde zo zelených trávnatých svahov prerušovaných bielymi vápencovými skalnými zrázmi vystupujú biele skalnaté
vrcholky štítov. Prvý zo severu je vidieť nízky a rozložitý Muráň, ostré a vysoké štíty Havrana a Ždiarskej vidly, oblým a
nízkym vrcholom Hlúpeho pokračuje mierne zvlneným hrebeňom cez nenápadné Zadné Jatky, mohutný a rozložitý
Veľký Košiar s vysokými skalnými stenami pod vrcholom. Hrebeň pokračuje cez tiahly Bujačí vrch a schádza na nižšie
položené Skalné vráta nad chatou Plesnivec. Stále je pekne slnečné počasie, zdržíme sa na Veľkej Svišťovke trochu
dlhšie a využívame vysokohorské jesenné slnko. Postupujeme červenou značkou ďalej dole východným svahom
Huncovského štítu. Chodník miestami prechádza mohutnými skalnými suťoviskami. Z chodníka je vidieť len Bujačí vrch
a Skalné vráta. Pred nami sa začína ukazovať budova Astronomického ústavu SAV, hotel Encián a stanica kabínovej
lanovky. Miestami chodník prechádza rozsiahlymi plochami porastenými trávou. Okolo budovy Astronomickeho ústavu
schádzame k Skalnatému plesu. <<< Skalnaté pleso je morénové pleso v Tatrách na Slovensku v najnižšom kare
Skalnatej doliny. Má rozlohu 1,23 ha, hĺbku 2 m a nachádza sa v nadmorskej výške 1 754 m n. m. Pri plese je stanica
Observatórium bolo založené v roku 1943 ako štátne observatórium na Skalnatom plese. Od roku 1953 je súčasťou
Astronomického ústavu SAV. Skalnaté pleso je v suchom období bez vody, pretože pri stavbe lanovky narušili nepriepustnosť
jeho dna. >>> Je pekné slnečné počasie a to využíva množstvo turistov ktorý sa nachádzajú na Skalnatom plese.
Ešte posledný krát si vychutnáme pohľad na majestátny Lomnický štít a pokračujeme červenou značkou k Rainerovej chate.
Schádzame dole svahom, zabočíme vpravo a sme pri Skalnatej chate. <<< Skalnatá chata (1751 m) sa nachádza na
balvanom, tzv. Ohniskom, poniže Skalnatého plesa. Jeho zatarasením r. 1841 a omurovaním r. 1877 vznikol primitívny
prístrešok a ďalšími úpravami r. 1914 betónová chatka, ktorú turisti volali kavernou. Po rôznych prístavbách dostala
Skalnatá chata terajšiu podobu. Chata je otvorená celoročne. >>> Chodník prechádza lyžiarskym svahom z
Lomnického sedla do Tatranskej Lomnici. Z chodníka je veľmi dobrý výhľad do Podtatranskej kotliny. Prechádzame
juhovýchodným svahom Lomnického hrbu, pekný kosodrevinou porastený svah sa v zime mení na veľmi nebezpečný
lavínový svah. Na Lomnickej vyhliadke chodník zatáča severozápadným smerom a pred sebou vidíme severný
svah Slavkovského štítu. Postupujúc chodníkom sa nám otvára pohľad na ústie Veľkej Studenej doliny, Prostredný hrebeň a
ústie Malej Studenej doliny. Prichádzame k smerovníku pri Zamkovského chate kde odbočuje zelená značka okolo
Zamkovského chaty do Malej Studenej doliny. Postupujeme Tatranskou magistrálou, chodníkom ktorý vedie celými Tatrami.
Prichádzame k Obrovskému vodopádu ktorý sa nachádza v ústí Malej Studenej doliny v nadmorskej výške 1 330 m. n. m.
a je vysoký približne 20 m. Bol vytvorený v ústi doliny Malým Studeným potokom. Z drevenej lávky je pekný pohľad na
vodopád. Pokračujeme chodníkom až k smerovníku s modrou značkou smerom Veľká Studená dolina. Odbočíme vľavo
modrou značkou k Rainerovej chate. <<< Rainerova chata je vysokohorská chata bez možnosti ubytovania na
Starolesnianskej poľane v Tatrách. Slúži ako múzeum tatranských nosičov, bufet a náučné centrum TANAPu. Súčasným
chatárom je učiteľ z Kežmarku a dlhoročný vysokohorský nosič Peter Petras. Chatu založil už v roku 1863 nájomca
Rainerovej chaty poklesol, no naďalej slúžila ako nocľaháreň pre vodcov, nosičov a študentov, neskôr ako sklad paliva
i garáž. V roku 1980 bol hotel Kamzík asanovaný a TANAP dal následne v roku 1983 Rainerovu chatu ako pamiatkový
objekt zrekonštruovať. Súčasný chatár sa v roku 1997 podujal zrekonštruovať interié chaty, aby už v nasledujúcom roku
mohla slúžiť verejnosti. Pod vedením P. Petrasa sa výrazne zrekultivovalo okolie chaty. Atrakciou je veľký snehový
betlehem, ktorý každoročne pred Vianocami stavia chatár zo snehu. Rainerova chata sa stala minimúzeom horolezectva
a tatranských vysokohorských nosičov. >>> Pozrieme si Rainerovú chatu a pokračujeme žltou značkou smerom
Tatranská Lesná. Prichádzame k Studenému potoku a začíname prechádzať okolo rozsiahlych Studenovodských
vodopádov.<<< Vodopády Studeného potoka (nesprávne Studenovodské vodopády), úsek Studeného potoka od
terénnym zlomom a vytvára prekrásne kaskády a katarakty, ktoré sú obzvlášť pekné pri jarnom roztápaní snehu alebo
po výdatných dažďoch, keď je hladina vody vysoká. Pod Bilíkovou chatou Studený potok už preteká miernejším korytom.
Pozdĺž vodopádov vedie niekoľko značkovaných turistických chodníkov, vodopády sú vyhľadávaným turistickým miestom.
Najznámejšie vodopády zhora nadol: Obrovský vodopád, Malý a Veľký vodopád a Dlhý vodopád. >>> Postupujeme
okolo nádhernej sústavy viacerých vodopádov, dostatok vody vytvára vo vodopádoch skoro súvislú bielu, spenenú
riavu s mnohými nádhernými zákutiami. Vysoké vodopády sa striedajú s malými, skalné prahy so šikmými vodopádmi
po ktorých voda len tečie. Postupujeme dolinou až prichádzame do rozsiahlych polomov. Okolo chodníka je množstvo
pováľaných stromov po poslednej katastrofálnej veternej smršti. Cez polomom je vyrezaný úzky chodník ktorým sa dá
postupovať dolinou až prichádzame do osady Tatranská Lesná. <<< Základom osady, ktorá sa vyvinula nad Cestou
slobody v chotári obce Stará Lesná, bol hotel Carpathia na pravom brehu Studeného potoka ktorý dal postaviť
hostinský z Matejoviec Armin Eichner. Slávnostné otvorenie hotela Carpatia za širokej účasti verejnosti sa uskutočnilo
15. decembra 1928. Západne od hotela Carpathia bola ako ďalšia budova vznikajúcej osady v roku 1931 postavená
ozdravovňa Detský raj, ktorej majiteľom bol kúpeľný lekár v Tatranskej Lomnici MUDr. Ladislav Jurecký. Vznikla ako
reprezentačná trianglová stavba, prvá svojho druhu v Tatrách. Vyčnievajúce priečelie jednotlivých izieb mali tvar
trojuholníka s oknami na juhovýchod a juhozápad, takže slnečné svetlo dopadalo do vnútra izieb v priebehu celého
dňa. Až po jeho postavení zoskupenie budov západne od Studeného potoka dostalo oficiálne pomenovanie
Tatranská Lesná. Po stavebných úpravách tu začiatkom roka 1931 otvorili penzión Sanitas (zdravie). Stojí na vyvýšenine
nad Cestou slobody. Pôvodne mal 14 izieb a pod odborným vedením majiteľa tu bol detský chirurgický ústav
pre liečenie hltanu, nosných a ušných chorôb. V roku 1990 zotavovňu nazvali Marína, podľa lyrickej básne
Andreja Sládkoviča. Po privatizácii od roku 1996 je ako penzión Echo k dispozícii voľnému cestovnému ruchu.
Nižšie od penziónu Sanitas, bezprostredne nad Cestou slobody, vznikol v roku 1934 objekt pre rodinnú rekreáciu,
ktorého majiteľom bol Ján Kozák. Penzión nazval Erika, podľa mena svojej dcéry. V roku 1935 postavil popradský
zubný lekár MUDr. Artur Fornousek v lesnom poraste na vyvýšenine nad Cestou slobody ako najzápadnejšiu budovu
Tatranskej Lesnej penzión Bohémia. Jeho 16 izieb bolo určených na dlhodobú rodinnú rekreáciu. Po roku 1990 bývalú
zotavovňu Detvan v reštitúcii vrátili dnes už 102 ročnému pôvodnému
majiteľovi, no budova od toho času stojí nevyužitá. >>>
-
-
Mapa trasy :
-
-
Výškový profil trasy :
-