KST Krompachy | 11. Dreveník

Dňa 5.04.2008 uskutočnila sa turistická akcia.

Prechod Dreveníkom.

Usporiadateľ : KST MŠK Krompachy

Trasa akcie : Spišské Vlachy – Plšavka – Žehra – Dreveník – Spišské Podhradie – Spišská Kapitula -

Spišský salaš – Spišská Kapitula – Spišské Podhradie

Dĺžka trasy : 18 km Prevýšenie : 800 m Čas trasy podľa mapy: 6.30 hod

Členovia KST MŠK : Šlacký, Petruš, Jánoš, Olšavský, Olšavská, Smreková, Pačanová, Gengeľ,

Kunová, Smaržíková, Papcun, Čupaj, Muller

Turistická mapa VOLOVSKÉ VRCHY - Krompachy č. 125 Turistický atlas list č. 99, 100, 140

Popis trasy :

Trasu začíname na autobusovej zastávke v Spišských Vlachoch. <<< Po tatárskom vpáde sa uhorský kráľ Belo IV. snažil

osídliť spustošené územie, pozýval hostí, a tak sa k pôvodnému slovanskému obyvateľstvu usadili Valóni. Aby si ich

Belo IV. získal, udelil im listinou z 31. mája 1243 významné práva a privilégia, ktoré sú zároveň prvou písomnou zmienkou

o meste. V roku 1404 daroval Žigmund tunajšej fare obec Kolinovce. O osem rokov neskôr sa ako jedno z 13-tich

najvýznamnejších zo zväzku 24 spišských miest ocitajú na dlhých 360 rokov v poľskom zálohu. V roku 1923 im bol titul

mesta odňatý a stali sa obcou, avšak uznesením Slovenskej národnej rady z 28. apríla 1992 boli Spišské Vlachy znovu

vyhlásené za mesto. V erbe majú v hornej časti v červenom poli dvojramenný kríž, v dolnej časti v modrom poli hlavu

sv. Jána Krstiteľa. Pôvodne románsky kostol sv. Jána Krstiteľa, po roku 1434 neskorogotický prestavaný s barokovým

interiérom, dvojdielna bronzová krstiteľnica z r. 1497, krucifix z okruhu Majstra Pavla z Levoče, pôvodne gotická budova

bývalej radnice, postavená v 15. storočí s prístavbou zo 17. storočia, kde časť budovy slúži ako kostolík s neskorogotickým

skriňovým oltárom z čias okolo roku 1500, budova rímsko-katolíckej fary pôvodne gotická z 15. storočia, neskôr renesančne

prefasádovaná, Mariánsky barokový stĺp z roku 1727, evanjelický románsky kostol z roku 1787, ku ktorému bola neskôr

pristavaná veža, a tak nadobudol dnešnú podobu. >>> Od kultúrneho domu zabočíme cez most na cestu smerom

Spišské Podhradie, po chvíli odbočíme vpravo smerom na Olšavku a postupujeme ďalej neznačenou cestou na nenápadný

hrebeň pred Olšavkou. Odtiaľ je výhľad na hrebeň Galmusa. Schádzame do Olšavky. <<< Obec leží v časti Hornádskej kotliny.

Z demografického hľadiska je najmenšou obcou v okrese. Prvá zmienka v r. 1245 Olsavica. Obec má časti: Dolina, Lúky a

Pod lesom. Je tu minerálny prameň. Patrila od najstarších čias zemepánom Szigrayovcom, neskôr bola poddanskou obcou

Spišského hradného panstva. Stále mala poľnohospodársky charakter. Za prvej ČSR dopĺňalo zamestnanie tkáčstvo.

Občania si z vlastných zbierok postavili Kostol sv. Pia X., vysvätený r. 1971. >>> Za kostolom zabočíme vľavo ulicou, po

chvíli poľnou cestou okolo poľa na kopec. Od kaplnky je výhľad do Hornádskej kotliny. Vľavo je vidieť Sľubicu, vzdialené

Plejsy, hrebeň Galmusa. Pokračujeme cestou ďalej, pred nami sa otvára dolinka s výhľadom na Žehru v pozadí Drevenik

a Spišský hrad, vľavo v pozadí je vidieť lom na kameň pri Olcnave. Z cesta odbočíme vpravo lúkou okolo poľnohospodárskeho

dvora, po chvíli vľavo sa nachádza Kostol sv. Ducha. <<< Bol postavený v prechodnom neskororománskom - ranogotickom

slohu, ktorý bol dokončený v roku 1275, prichádzajú ho obdivovať stovky návštevníkov z celého sveta. Je to vďaka

najpozoruhodnejším freskám, akými je napríklad Arbor vitae - Strom života. Táto freska je typickým príkladom výkladu

Písma svätého chudobných. Ústrednými postavami pod stromom života sú Synagóga ako predstaviteľka Starého zákona

a Eccesia (cirkev), ktorá predstavuje Nový zákon. Freska je plná symbolov a symboliky. Farský kostol sv. Ducha v Žehre

bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a 11.decembra 1993 bol spolu s neďalekým Spišským hradom zapísaný do

Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. >>> Schádzame do obce Žehra. <<< Obec patrí k najstarší sídliskám

na Spiši. V prvej zmienke z roku 1245 sa spomínajú škody spôsobené tatárskym vpádom.>>> Zabočíme vľavo na hlavnú

cestu kde pokračujeme žltou značkou smerom Spišské Podhradie. Po opustení obce prechádzame poľnou cestou až

na asfaltovú cestu ktorá končí v opustenom lome na Dreveníku. Značka zabočí z cesty vpravo do lesíka ktorým vystúpime

na vrcholovú plošinu. <<< Národná prírodná rezervácia Dreveník. Jeho územie predstavuje travertínovú kopu s plochou 66,9 ha.

Kopa je pretiahnutého tvaru v smere sever-juh, dlhá približne 1,5 km a široká 0,5-0,8 km. Leží v nadmorskej výške 612 metrov.

Dreveník bol prvýkrát vyhlásený za chránené územie ešte v roku 1925, potom v marci 1930. Mnohé pramene však uvádzajú

rok 1953. Táto komplikovaná situácia bola odstránená znovuvyhlásením Dreveníka za štátnu prírodnú rezerváciu

Ministerstvom kultúry SSR úpravou číslo 2964/1982 - 32 z 30. apríla 1982 s účinnosťou od 1. júla 1982. Dreveník patrí

medzi najstaršie chránené územia na Slovensku. Dreveník sa dvíha uprostred zníženiny v Hornádskej kotline, ktorej

geologická stavba je veľmi pestrá. Najstarším útvarom sú kryštalické bridlice, ich nadložie je budované werfenskými

bridlicami, triasovými vápencami a dolomitmi. Na týchto druhotvorných horninách sú uložené starotreťohorné vápence

a zlepence, ktoré postupne prechádzajú do ílovcov a pieskovcov. Tektonickými poruchami sa na povrch starotreťohorných

súvrství dostávala voda obohatená o hydrouhličitan vápenatý. Jeho sedimentáciou sa z teplých minerálnych prameňov za

spolupôsobenia tlaku, teploty a klímy ukladali travertínové vrstvy v charakteristických kopách. Dreveník je považovaný za

jeden z najväčších a najstarších travertínových vrchov na Slovensku. Jeho existencia sa uvádza od konca treťohôr až

začiatku štvrtohôr. Oproti ostatným travertínovým kopám (Pažica, Sivá Brada) má Dreveník rozsiahle mechanické

rozrušenie (skalné veže, jaskyne, pukliny a pod.). Okraje Dreveníka tvoria strmé, veľmi zrázne, až 20 metrov vysoké steny.

Erózia zrážkovej vody z nich utvorila kameňovité rokliny, travertínové bloky a bašty. Na plošine sú typické krasové javy,

ako pukliny, dutiny, závrty a škrapy. Práve tu nájdeme najdokonalejšie voštinové škrapy. Jamky sú v priemere 2 cm vysoké

a hlboké a 3-6 cm široké. Bežné sú škrapy studňovité a jamkovité, oválne alebo štrbinové. Vyskytujú sa tu aj miskovité

škrapy, často nazývané aj skalné misy alebo kamenice. >>> Chodník vedie východnou stranou plošiny ponad skalnaté

zrázy. Odtiaľ je pekný výhľad na celý hrebeň Braniska s najvyšším vrcholom Sľubica. Vľavo sa nachádza kaštieľ v

Hodkovciach. Chodník vchádza do skalnej rozsadliny ktorou zídeme z vrcholovej plošiny na lúčku v Skalnom meste

v ktorom sa nachádzajú nádherné lezecké steny s najvyššími stupňami lezenia. Nádherná časť Dreveníka, najmä v

jarných mesiacoch keď kvitne poniklec. Značka vychádza na okraj lesa okolo ktorého pokračujeme až do sedla pod

hradom. Spod Ostrej hory je nádherný výhľad na Spišský hrad. <<< Spišský hrad je hradná zrúcanina zaberajúca vrchol

travertínovej kopy Spišský hradný vrch, tvoriaca dominantu širokého okolia. Do obdobia začiatku 13. storočia spadá i

najstaršia písomná pamiatka týkajúca sa Spišského hradu. V listine z roku 1209 sa spomína predaj pozemkov na

tomto území spišskému prepoštovi Adolfovi. Listina hovorí, že toto územia bolo vyňaté z právomoci spišského župana,

čo znamená, že stredisko župy - hrad - tu musel zákonite existovať. Začiatok 13. storočia bol období mohutnej

stavebnej aktivity na hrade. Po celom obvode koruny skalného masívu vzniklo rozľahlé opevnenie s novým vstupom s

padacou mrežou. Na najstrmšej časti brala vznikol dvojposchodový palác s hospodárskym prízemím. Ďalšou stavbou

bola valcová veža v strede nádvoria, funkčne určená na obranu hradu. Dolné nádvorie s rekonštruovanými kruhovými

základmi tzv. Jiskrovej pevnôstky z prvej polovice 15. stor. V teréne sú zreteľné stopy vodnej priekopy, ktorou bola

stavba obohnaná Spišský hrad bol jedným z mála hradov, ktoré odolali ničivému mongolskému vpádu v roku 1241,

napriek tomu ešte zosilnili jeho opevnenie. V druhej polovici 14. storočia vzniklo na hrade prehradením existujúceho

priestoru nové veľké predhradie - stredné nádvorie - vymedzujúce plochu 150 x 60 metrov. Dolný hrad - rozmerné dolné

predhradie, bolo vymedzené opevňovacím múrom, dvoma obytnými vežami a vstupnou vežou. Spišský hrad, ktorý sa

v prvej polovici 16. storočia stal predmetom vnútorných sporov, často menil majiteľov. Napokon pripadol natrvalo

novému rodu - Turzovcom. Hrad sa stal predmetom dedičských sporov. Kráľovským rozhodnutím sa napokon Spišský hrad

dostal v roku 1639 do vlastníctva nových a posledných majiteľov - Čákovcov, v ktorých majetku ostal až do roku 1945.

Tí prístúpili k zásadnej prestavbe hradu. Ešte raz však bolo treba hrad opevniť v súvislosti s udalosťami počas povstania

Imricha Tökölyho a Františka II. Rákociho. Nasťahované cisárske vojsko prelomilo vysoké steny v hornom hrade pri paláci

tak, aby mohlo delami ohrozovať cestu od Braniska k Levoči. Uprostred nádvoria zriadili ďalšie stanovište diel. Po ich

odchode ostala na hrade iba malá posádka, ktorú rodina vydržiavala. Hrad začal pustnúť. Dielo skazy dokončil náhly

požiar roku 1780. >>> Zo sedla pokračujeme vľavo chodníkom popod hrad. Pred nami sa otvorí výhľad na Spišské Podhradie

a Spišskú Kapitulu. Okolo cintorína vchádzame do Spišského Podhradia. <<< Mesto Spišské Podhradie bolo v 12. storočí

skutočným podhradím Spišského hradu, no v nasledujúcom storočí sa už vyvinulo v mestečko, nezávislé od hradu. Jeho

erb má pôvod v 15. storočí a patrí do heraldicky osobitne cennej skupiny tzv. hovoriacich erbov, ktoré sa svojím motívom

viažu k názvu mesta (v prípade Spišského Podhradie k niekdajšiemu nemeckému názvu Kirchdorf, resp. Kirchdrauf).

Mesto Spišské Podhradie obnovilo používanie svojho historického erbu v roku 1991. Spišské Podhradie leží v údolí medzi

dvoma zo štyroch stredovekých centier Spiša - Spišským hradom a Spišskou Kapitulou, ktoré boli 11. 12. 1993 spolu s

kostolom Sv. Ducha v Žehre zapísané v kolumbijskej Cartaghene do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva

UNESCO. Dejiny mesta sú späté s dejinami hradu. Najstaršie osídlenie okolia sa viaže na dobu kamennú. Spišské Podhradie

vzniklo na západ od hradného vrchu - brala, pravdepodobne už v 11. storočí. Najstaršia písomná zmienka je v liste

kráľa Bela IV. z roku 1249. V 12. storočí sa rozvíjalo ako podhradie Spišského hradu. V druhej polovici 12. a v 13. storočí

dosídlili mesto nemeckí prisťahovalci a patrilo do Spoločenstva spišských Sasov. Kráľ Žigmund roku 1412 založil mesto

Poľsku spolu s viacerými spišskými mestami. Významné Trhové práva mesto dostalo roku 1456, odkedy mohlo

usporadúvať týždenné trhy (známy „Podradský štvartek“), ktoré trvali až do polovice 20. storočia. V minulosti boli v

Spišskom Podhradí cechy, ktoré mali vlastné cechové artikuly vydané mestom Spišské Podhradie alebo inými mestami

kde už cechy boli. Najstarší známy cech bol cech plátenníkov - 1385, v priebehu stáročí vznikali a pôsobili rôzne cechy,

ktorých artikuly potvrdzovali opätovne mesto Spišské Podhradie či iné mestá a tiež panovníci. Zaujímavosťou je potvrdenie

cechových artikul spišskopodhradských mäsiarov v nemčine s nemeckými privilégiami poľským kráľom Žigmundom III.

roku 1595. Z remeslami súvisel obchod, hlavne obstarávanie surovín a predaj výrobkov, preto bolo v Spišskom Podhradí

veľmi veľa obchodov. Mesto bolo aj centrom obchodu s poľnohospodárskymi produktmi. Najčastejší bol ich predaj na

týždenných trhoch vo štvrtok (od roku 1456 asi do 1956). >>> Okolo cintorína prídeme k potôčiku, odbočíme vpravo cez

lavičku pomedzi domy prídeme na autobusovú zastávku. Domy okolo autobusovej zastávky sa začínajú pomaličky

opravovať. Pokračujeme pomedzi poschodové domy, vystúpime krátkym ale strmím svahom na uličku ktorá nás privedie

k vstupnej bráne na územie Spišskej Kapituly. <<< Vďaka archeologickému výskumu sa dokázalo, že na lúke oproti

Spišskej Kapitule (dnes nazývanej Pažica), existoval najneskôr od 11.storočia veľký kláštor, v ktorom sa dala identifikovať

kaplnka, studňa, baptistérium, obytné a aj hospodárske budovy. Dá sa predpokladať, že šlo o benediktínsky kláštor,

ktorý bol zasvätený sv. Martinovi. Okrem toho v priestore dnešnej Kapituly medzi vežami katedrály a biskupským palácom

boli objavené základy okrúhlej stavby - pôvodnej kaplnky zasvätenej sv. Ondrejovi, ktorá pravdepodobne vznikla v druhej

polovici 11.storočia. Stála tu aj druhá kaplnka Radostnej Panny Márie, známa v druhej polovici 13.storočia ako pútnická.

Stála o niečo nižšie, mala väčšie rozmery a neskôr bola zmenená na pútnickú kaplnku sv. Valentína. Po vzniku prepošstva

a po postavení oveľa väčšieho prepoštského chrámu, slúžila už len ako pútnická a podľa viacerých dokladov sa tu

bohoslužby slúžili v staroslovienskom jazyku. Samotné spišské prepošstvo bolo založené pravdepodobne koncom

12.storočia alebo začiatkom 13.storočia ako súčasť Ostrihomskej arcidiecézy (listinný doklad sa nezachoval, no už

v listine uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1209, ktorá je zároveň prvou písomnou zmienkou o Spiši, sa spomína spišský

prepošt Adolf). Šlo o kolegiátnu kapitulu na čele s prepoštom, ktorý mal jurisdikciu nad obyvateľstvom Spišskej župy.

Pri prepoštovi vznikla kapitula, ktorá mala pôvodne 4 kanonikov. V roku 1282 prepošt Lukáš ich počet rozšíril na 10.

Začiatkom 14.storočia ich bolo 16, no neskôr sa ich počet znížil na 12. Po reformácii sa ich počet ustálil na 10. Každý z

nich mal svoju funkciu. Medzi najstaršie patrili funkcie lektora a kantora, s čím súvisí aj založenie školy, ktorá tu bola už

v 13.storočí. Ešte v 13.storočí dostala Spišská Kapitula funkciu tzv. hodnoverného miesta, čo znamená, že vykonávala funkciu

stredovekých notárstiev: vydávala a overovala listiny, vyšetrovala majetkové pomery, uschovávala listiny. Kanonikov menoval

spočiatku prepošt, od 17.storočia ostrihomský arcibiskup a počnúc Máriou Teréziou menovali kanonikov uhorskí

panovníci. Prepoštov volila kapitula a po súhlase panovníka ich investoval ostrihomský arcibiskup. Mnohí z prepoštov

zastávali na kráľovskom dvore vysoké funkcie. Počas prvých storočí prebiehal boj medzi spišskými prepoštami a

ostrihomskými arcibiskupmi o nezávislosť prepošstva od Ostrihomu. Pápež Pius II. v roku 1458 potvrdil výlučnú

právomoc prepošta nad obyvateľmi Spiša a pápež Sixtus IV. ju v roku 1472 rozšíril, keď povolil prepoštom používať

na ich území biskupské insígnie. V roku 1629 arcibiskup Peter Pázmany predložil plán na zriadenie štyroch nových

biskupstiev na území Slovenska. Jedným z nich malo byť aj Spišské biskupstvo, do ktorého mali okrem Spiša patriť

aj Liptov a Orava. No tento plán sa nepodarilo uskutočniť. Nová situácia nastala po skončení poľského zálohu v

roku 1772. Dňa 15.januára 1776 vydala Mária Terézia listinu o založení Spišského biskupstva, čo Sv. Stolica potvrdila

dňa 13.marca 1776. Zriadením biskupstva sa prepoštský kostol stal katedálou a kolegiátna kapitula sa premenila na

kapitulu sídelnú. Súčasťou nového biskupstva sa stali vtedajšie župy Spiš, Liptov a Orava. V roku 1648 tu bolo založené

jezuitské gymnázium, v roku 1815 tu vznikol kňazský seminár a v roku 1819 najstarší učiteský ústav v celom Uhorsku.

No po komunistickom prevrate boli seminár a aj učiteľský ústav poštátnené. V ich priestoroch bola vojenská, neskôr

policajná škola a policajný archív. Kanonici boli odstránení a postupne vymreli. V roku 1989 objekty prevzala späť cirkev,

opäť vznikol kňazský seminár. >>> Prechádzame ulicou okolo opravených domov až ku katrdrále. <<< Katedrála svätého

Martina je románsko-gotická katedrála na Slovensku v Spišskej Kapitule postavená v prvej tretine 13. storočia ako

trojloďová románska pseudobazilika s jednou priečnou loďou. Kostol počas svojej existencie prechádzal stavebnými

úpravami. Rozsah stavebných prác z 15. storočia možno pozorovať aj dnes, vtedy kostol nadobudol svoj súčasný

vzhľad. Z románskej stavby sa zachovala severná stena so vstupným portálom a úzkym oknom, a časť východného

múra s románskym víťazným oblúkom. Západný románsky portál bol obnovený v neorománskom štýle v 19. storočí.

Stavba románskej baziliky bola dokončená v roku 1273, keď bola postavená druhá veža. >>> Prechádzame bránou,

cez cestu pokračujeme žltou značkou po ceste ktorá vedie hrebeňom cez riedky les až na Spišský salaš. <<< Už

niekoľko desaťročí šíri Spišský salaš tradíciu domácich spišských jedál, ako sú bryndzové halušky, bryndzové pirohy,

domáca zabíjačka. Hlavnú reštauračnú budovu (72 miest) dopĺňa Furmanská (30 miest) a Bačovská izba (10 miest) pre

spoločenské, firemné i rodinné príležitosti. Atraktívne okolie salaša umožňuje príjemné posedenie aj v letnom bufete

a na haluškovej terase. Atmosféru dopĺňajú expozícia pôvodného poľnohospodárskeho náradia, detské hojdačky, kolotoč

a príležitostne aj jazda na koňoch. >>> Posedíme si v reštaurácii, dáme si špecialitu salaša a žltou značkou sa vrátime do

Spišského Podhradia.

Mapa trasy :

Výškový profil trasy :

Oľšavka.

Medzi Oľšavkou a Žehrou.

Kostol sv. Ducha v obci Žehra.

Východny svah Dreveník.

Skalná rozsadlina pred výstupom na náhornú plošinu.

Už nepoužívaný travertínový lom na vrcholovej plošine Dreveníka.

Flóra Dreveníka.

Poniklec ozdoba Dreveníka.

Skalné zrázy pred zostupom z náhornej plošiny do Skalného mesta.

Žehra pohľad z plošiny.

Skalné zrázy nad Hodkovcami.

Skalné mesto, najkrajšia časť Dreveníka.

Skalné veže v Skalnom meste, raj pre skalolezcou.

Chvíľka oddychu pri vstupe do skalného mesta.

Hradisko v pozadí veža Nebojsa, najvyššia časť Spišského hradu.

Smerovník v Skalnom meste.

Spišský hrad pohľad z Hradiska.

Spišské Podhradie v pozadí vľavo Spišská Kapitula pohľad z Hradiska.

Spišská Kapituľa.

Viac fotografii pozri : Fotogaléria - Branisko, Levočské vrchy / Sp. Podhradie - Žehra – Vojkovce /

Fotogaléria - Branisko, Levočské vrchy / Dreveník /

Informácie označené v zátvorkách <<< >>> sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.

Správca web stránky nie je ich autorom.

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.