KST Krompachy | Fotogaléria

Orava - Arwa, Aryva, Arawa, Oravia, Aravia – viacero modifikácií názvu regiónu a rieky, v povodí ktorej sa kraj rozprestiera.

Samotný názov sa prvotne vzťahoval na rieku, pričom A. Kavuljak uvádza, že pôvod slova môže byť galského pôvodu

a znamenať bystrý tok, bystrú vodu, ale i pôvodu germánskeho a vychádzať z názvu limby. Vo forme Arwa sa pomenovanie

objavuje prvý raz v listine z roku 1267. Osídľovanie regiónu Orava začína niekedy v dobe kamennej. Nálezy v oblasti brehov

Čiernej Oravy sú dokladom mladopaleolitického človeka. V 19. storočí Mikulášovi Kubínyimu na lužickom pohrebisku

v Oravskom Podzámku objavil dioritický klin, ktorý podľa určitých tvarových a materiálových indícií je možné zaradiť do

obdobia eneolitu. Archeologickými výskumami sa podarilo zmapovať a doložiť postupné osídľovanie regiónu v strednej

a mladšej dobe bronzovej a v dobe železnej (Dolný Kubín, Medzihradné, Tupá a Ostrá skala, Veličná, Oravský podzámok,

Ostražica, Istebné, Medzibrodie, atď). Osídlenie nebolo prerušené ani v dobe rímskej (Trniny) a neskôr i v období príchodu

Slovanov na naše územie, ktorí sa v oblasti Oravy usadili na prelome 8. a 9. storočia p. n. l. na výšinných sídliskách

Trniny nad Dolným Kubínom, Istebné – Hrádok, na hradnej vyvýšenine nad Oravským Podzámkom a v hradisku Ostrá skala

nad Vyšným Kubínom. Prvá písomná zmienka, týkajúca sa územia Oravy, sa nachádza v listine z roku 1265, ktorou Belo IV.

upravoval povinnosti a výsady kráľovských poddaných v Liptove. Práve v nej sa spomína už existujúca colná stanica

v Tvrdošíne. Tridsiatok sa nachádzal na významnej obchodnej ceste, prechádzajúcej údolím Oravy do Poľska, cez ktorú

sa do Uhorska dovážalo súkno, soľ, olovo a rôzny iný tovar. O tom, že oravský región nebol neobývaným územím svedč

í ďalší písomný doklad, listina z roku 1267. Panovník Belo IV. ňou daroval vnukom zvolenského župana Detrika Varín,

Žilinu a Tepličku ako výmenu za Oravu s hradom. Samotný pojem „possessio Arwa.....cum castro“ neznamenalo iba

Oravský hrad a jeho bezprostredné okolie, ale pravdepodobne sa jednalo už o významovo širšiu formuláciu, ktorá

zahŕňala nielen colnú stanicu a niekoľko historicky doložených zemianskych sídiel, ale celé vtedajšie územie Oravy.

Môžeme predpokladať, že už v polovici 13. storočia tu existovali menšie dediny, doložené historicky až neskôr.

Orava bola kráľovským majetkom, ktorý patril spolu s Liptovom a Turcom k Zvolenskému komitátu ako Oravský dištrikt,

ale samostatná Oravská stolica sa vyprofilovala až koncom 14. storočia. Osídľovanie regiónu sa rozvíjalo v okolí riečnych

tokov a obchodných ciest a počas celého dejinného vývoja Oravy sa postupne formovali a vznikali osady na domácom

zvykovom práve (Veličná, Revišné, Istebné,..), na nemeckom práve (Žaškov, Párnica, Trstená,...), predovšetkým však

na práve valašskom (Medzibrodie, Bziny, Ústie, Pucov, Chlebnice, Oravský Biely Potok, Námestovo, Zubrohlava, Habovka,

Suchá Hora,...), ktoré koncom 16. storočia prerástlo na doosídľovanie lokalít na práve kopaničiarskom (Rabčice,

Zákamenné, Veselé, Sihelné, Mútne, Novoť). Jeho uplatnenie podmienili snahy o zväčšenie úžitkovej pôdy a viaceré lokality,

založené pôvodne na valašskom práve (Rabča, Klin, Oravská Polhora,...) z tohto dôvodu začali pri dobudovávaní dediny

využívať kopaničiarske právo. V 18. storočí vznikli už iba dve osady – Oravská Lesná a Beňadovo a proces osídľovania

územia Oravy bol v podstate ukončený. Všetky obce, až na niekoľko lokalít, vo vlastníctve šľachtických rodín, patrili pod

správu hradného panstva. Charakteristickým a hlavným zameraním obyvateľstva, žijúceho na území Oravy, bolo

poľnohospodárstvo spojené s chovom dobytka a oviec. Doplnkovým zamestnaním sa stala remeselná a domácka výroba.

Regionálny rámec presiahla výroba a predaj plátna a tiež spracovanie kameňa a dreva. Oravskí plátenníci vyvážali svoje

výrobky aj na vzdialené trhy vo vtedajšej Európe, Ázii i Afrike.

Liptov - Vďaka vynikajúcim prírodným podmienkam s kultúrno-historickými pamiatkami a zachovanou ľudovou architektúrou

je Liptov jedným z najkrajších a turistami najvyhľadávanejších regiónov cestovného ruchu na Slovensku. Nachádza sa v

juhovýchodnej časti žilinského samosprávneho kraja v Liptovskej kotline, ktorú obklopujú najvýznamnejšie a najvyššie

horstvá - Vysoké Tatry na východe, Západné Tatry a Chočské vrchyna severe, Nízke Tatry na juhu a Veľká Fatra na západe.

Tieto jedinečné horstvá so zaujímavými dolinami vytvárajú veľmi dobré podmienky pre pešiu turistiku, cykloturistiku, ale

najmä pre zimné športy. Lyžiarske strediská ponúkajú lyžiarom skvelé podmienky na zjazdové i bežecké lyžovanie.

Vyhľadávanými zimnými strediskami sú Demänovská dolina, Malinné, Jasná, Chopok, Bocká dolina, Jánska dolina.

Milovníkom skialpinizmu sú známe dve doliny - Žiarska a Demänovská. Okrem lyžovania a turistiky ponúka tento región

aj menej tradičné športy ako paragliding, rafting, jazdu na koni, speleoservis, vyhliadkové lety, horolezectvo, cyklistiku,

poľovníctvo či rybárstvo. Preteká ním najdlhšia slovenská rieka Váh (403 km) v centrálnej časti s vodnou nádržou

Liptovská Mara s významnými strediskami letnej rekreácie a vodných športov. Zahŕňa okresy Liptovský Mikuláš

a Ružomberok. Geograficky je Liptov ideálnou ucelenou oblasťou a vyznačuje sa svojráznou ľudovou architektúrou

a folklórom (Vlkolínec, Východná, Važec, Hybe, Liptovské Sliače, Liptovská Osada a iné). V regióne sa nachádza mnoho

minerálnych prameňov, ich liečivé účinky sú využívané v kúpeľoch Lúčky, Korytnica a Ľubochňa. Minerálny prameň

zásobuje termálne kúpalisko Tatralandia, v Liptovskom Jáne a v Bešeňovej s travertínovými nálezmi. Ďalšie početné

minerálne pramene sa využívajú ako pitná minerálna voda. V Múzeu liptovskej dediny v Pribyline sa môžu návštevníci

zoznámiť s liptovským folklórom, s ľudovými remeslami, ale aj s chovom huculských koní, čo je raritou tohto múzea.

Rezervácia ľudovej architektúry vo Vlkolínci je ďalšou atraktivitou, ktorá je zaradená v Zozname svetového prírodného

a kultúrneho dedičstva UNESCO. Medzi najvýznamnejšie a hojne navštevované miesta Liptova patria Kvačianska

a Prosiecka dolina v Chočských vrchoch, ktoré sú považované za jedny z najkrajších na Slovensku. Prvú z nich tvorí

krasová tiesňava hlboko zarezaná vo vápencoch a dolomitoch, ktorej skalné steny presahujú aj 100 m výšku. Preteká

ňou potok Kvačianka s početnými menšími vodopádmi. Sú tu zachované a prístupné ľudové technické stavby (starý

drevený vodný mlyn Dolný Brunčiakovský mlyn). Západne od Kvačianskej doliny sa nachádza 450-600 m hlboká

kaňonovitá Prosiecka dolina, široká len niekoľko metrov. Je dlhá 4 km, ale bez vody, pretože potok Prosiečanka sa

stráca v podzemí. Južne od Liptovského Mikuláša sa nachádza Národný park Nízke Tatry (NAPANT) a jeho najväčšie

chránené územie na Slovensku - Demänovská dolina, ktorá sa stala vo svete známou hlavne vďaka bohatému

a rozsiahlemu Demänovskému krasu a lyžiarskym terénom s európskym štandardom kvality. Systém Demänovských

jaskýň má dĺžku asi 21 km a je tvorený 30 jaskyňami, z ktorých 3 sú sprístupnené: Demänovská jaskyňa slobody,

Demänovská ľadová jaskyňa a Demänovská jaskyňa mieru. V hornej časti doliny sa nachádza jedno z najznámejších

turistických a lyžiarskych stredísk na Slovensku - Jasná. Vysokohorskí turisti majú možnosť výstupu na hlavný hrebeň

Západných Tatier extrémne ťažkým terénom do výšky nad 2000 m (Baníkov, Tri kopy, Plačlivé, Ostrý Roháč, Bystrá,

Jakubina, Baranec).

Chata Slaná – Babia hora.

<<< Chata Slaná voda je známe turistické miesto, ktoré sa nachádza pod úpätím Babej Hory v horskom prostredí 3 km

od obce Oravská Polhora. Od Chaty Slanej vody vedú značené turistické chodníky na Babiu horu a turistickým

prechodom do Poľska. V okolí Slanej vody sa nachádzajú minerálne pramene: hlavne jódo - bromové vody. Je to miesto

niekdajších kúpeľov. Okolie Slanej vody odborníci nazývajú "panenskou prírodou" s možnosťami zberu lesných

plodov: čučoriedky, maliny, černice, brusnice, kyslice a hádam všetky druhy húb. V zimnom období turistov do týchto

končín lákajú predovšetkým zasnežené kopce a lúky predurčené na kvalitnú lyžovačku, beh na lyžiach, či skialpinistické

túry.

Babia hora - nachádza sa v CHKO Horná Orava a v Babiogorskom Parku Narodowom na poľskej strane. Je najvyšším

vrchom Beskýd. Jej masív má tvar písmena „V“ a pozostáva z vrcholov Malej Babej hory, Babej hory (Diablak), ktorými

prechádza poľsko-slovenská hranica a považuje sa za najsevernejší bod Slovenska. Na poľskej strane sa ešte nachádzajú

vrcholy Glowniak, Kepa a Sokolica. Babia hora je hranicou aj medzi dvoma rozvodiami. Vodné toky zo severnej (poľskej)

strany odvodňuje rieka Visla, ktorá patrí do úmoria Baltského mora. Z južnej (slovenskej) strany ju odvodňuje rieka

Orava (Biela Orava), ktorá je súčasťou povodia Váhu a patrí do úmoria Čierneho mora. Babia hora patrí do sústavy

Vonkajších Západných Karpát. Z geologického hľadiska je tvorená z odolnejších pieskovcov, ktoré tvoria jej najvyššie

partie a karpatského flyšu, čo je zmes pieskovca a ílovca. Charakter tohto materiálu vytvára na jej úpätí mnoho močiarov

a rašelínisk, ktoré sú charakteristické pre celú oblasť Oravských Beskýd. Okrem spomínaných močiarov je sa na

Babej hore vyskytuje väčšie množstvo prameňov, čo svedčí o bohatých zásobárňach vody udržiavaných v jej odolnom

podloží. Na poľskej strane sa nachádzajú početné menšie plieska (po poľsky stawky). Erózna činnosť vzduchu (vetra)

zanechala na vrchole množstvo dominantných výčnelkov v podobe menších skalných stien a previsov. Dôkazom

eróznej činnosti vody sú depresie na úpätí a pieskovcová jaskyňa v Babej hore. >>>

Trasa fotogalérie :
Začína pri chate Slaná cez vrchol Malá Babia hora, vrchol Babia až končí pri chate Slaná.

Poloha trasy fotogalérie :

Chodník značený červenou, modrou a žltou pásovou značkou sa nachádza v najsevernejšej časti hornej Oravy.

Prístup na trasu fotogalérie :

Pri chate Slaná.

Mapa polohy fotogalérie :

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Jasenová – Veľký Choč.

<<< Jasenová - O prvopočiatkoch obce nie sú presné záznamy, ani podrobnejšie správy. Len niektoré názvy chotára,

ako je „Hrádok“ alebo „Žiar“, ako aj archeologické vykopávky povyše Závady svedčia o jej starobylosti a jestvovaní ľudských

obydlí v dobe predhistorickej. V roku 1323 udelil Magister Donč, vtedajší majiteľ Oravského hradu a dôverník Karola Róberta,

svojmu služobníkovi Michalovi Ladislavičovi zo Sv. Anny v Liptove, zo zemianskej rodiny Bobrovnických ( bol predkom

zemianskej rodiny Čaplovičovskej ) „akýsi neobývaný les, ktorý je medzi Oravou a Valaskou Dubovou a nazýva sa

Jasenova lúka“. Až do 16. storočia spomínajú Jasenovú len ako zemiansky statok predkov Čaplovičovskej rodiny. Akiste

kvôli rozpínavosti týchto zemanov páni Oravského hradu „osadili“ tu svojich podaných a založili sedliacku časť Jasenovej.

Sedliacka osada sa sprvoti skladala len z niekoľkých pastierskych, poľovníckych, hájnických a drevárskych domov.

Dlhodobým kultivovaním lesnej pôdy na pôdu úžitkovú, ornú vznikli v Jasenovej takzvané sedliacke rale, usadlosti ktorých

už v 16. storočí bolo desať. V roku 1608 mala Jasenová podľa sčítania 10 domov. Rodina Jasenovských sama „šoltýsovala“

v Jasenovej už od roku 1618. Malá drevená zvonica, postavená vedľa starej cesty na Brestovú do Liptova, mala malý zvon

z roku 1605. V roku 1718 zastihol obec veľký požiar a popolom ľahla celá dedina. V čase šírenia reformácie sa Jasenová,

tak ako ostatné obce Oravy, pripojila k evanjelickému vierovyznaniu. V období protireformácie sa väčšina oravských obcí

vrátila späť do katolíckej cirkvi. Obce okolo Veľkej Vsi (Veličná), vrátane Jasenovej zostali pri evanjelickej cirkvi. Po skončení

náboženských nepokojov sa počet obyvateľov začal zväčšovať. V roku 1798 si občania postavili prvú školskú budovu, ktorá

sa stala centrom duchovného i náboženského života obce.

Veľký Choč ( 1 611 m ) je dominantým vrchom Chočských vrchov, viditeľný je už od Štrby a z celej dolnej Oravy. Vrchol je

turisticky veľmi vyhľadávaný. Má tvar nepravidelnej pyramídy s početnými bralnými partiami. Jeho masív je zalesnený

prevažne smrekovými lesmi a v najvyšších častiach sa nachádzajú aj jediné súvislejšie porasty kosodreviny v celom pohorí.

Pre zachované biocenózy lesných porastov často až pralesovitého charakteru a skalný masív so zriedkavými druhmi flóry

bolo toto územie vyhlásené za národnú prírodnú rezerváciu. Na vrchole sa nachádza prírodná rezervácia Choč, ktorej

súčasťou sú aj menšie vrcholy: Predný Choč, Malý Choč, Stredný Choč a Zadný Choč, ale aj ďalšie ako napríklad Kýčera,

Sokol a iné. Zo severu má mierne stúpajúci tvar, kým z Valaskej Dubovej a od Lúčiek je v príkrom zráze. Vrchol bol ospievaný

mnohými básnikmi, medzi inými aj P.O. Hviezdoslavom, ktorý pochádzal z Vyšného Kubína, ležiaceho priamo pod Chočom. >>>

Trasa fotogalérie :
Začína v obci Jasenová a pokračuje severným výbežkom hrebeňa smerom na vrchol Veľký Choč.

Poloha trasy fotogalérie :

Chodník značený červenou pásovou značkou sa nachádza na severnom výbežku hrebeňa Veľkého Choča.

Prístup na trasu fotogalérie :

V obci Jasenov.

Mapa polohy fotogalérie :

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Dolný Kubín – Kubínska hoľa – Dolný Kubín.

<<< Dolný Kubín - za najstaršie sa považuje osídlenie ľudom lužickej kultúry v strednej a mladšej bronzovej dobe

z 9. – 7. storočia pred Kr. Hmotná kultúra halštatského ľudu oravského typu zo 7. – 4.stor. pred Kr. je v Dolnom Kubíne

zastúpená nálezmi na ulici Medzihradskej. Dokazujú roľnícko-pastiersku osadu. Z obdobia prelomu letopočtu

do 4. storočia sa na Medzihradskej ulici našli zlomky rímskej keramiky. Obydlia tvorili štyri rady chát striedané priechodmi,

prvotnými ulicami. Obyvatelia sa zaoberali chovom dobytka a pestovaním prosa, hrachu a bôbu. Najstaršia zachovaná

písomná zmienka o Kubíne je zo dňa 6. januára 1314 v listine magistra Donča pre liptovských zemanov. V roku 1325

magister Donč daroval revúckym zemanom majetok Vyšný Kubín. Začali dejiny rodov Kubínyovcov a Meškovcov, ktorých

potomkovia žijú na Orave dodnes. V 14. storočí boli založené obce, ktoré v súčasnosti tvoria prímestské časti

Dolného Kubína: Záskalie, Veľký Bysterec, Malý Bysterec, Beňova Lehota, Medzihradné, Srňacie, Mokraď a Kňažia.

V roku 1380 sa pre tieto obce stal Dolný Kubín duchovným strediskom. Založili tu rímskokatolícku farnosť, postavili kostol

a zasvätili ho svätej Kataríne Alexandrijskej. Reformáciu na Oravu priniesli Turzovci. V roku 1558 sa stali majiteľmi oravského

panstva. Pôsobila tu latinská škola, ktorú navštevovali iba chlapci. Palatín Juraj Turzo podporoval rozvoj Dolného Kubína.

. Zvolával snem župné zhromaždenia oravskej šľachty, hoci župným sídlom do roku 1683 bola Veličná. V roku 1604

spustošili Dolný Kubín Bočkajovi hajdúsi, ktorí bojovali proti palatínovi Jurajovi Turzovi. Dňa 14. mája 1632 gróf Gašpar

Ilešházi (Illesházy) povýšil Dolný Kubín na mestečko za ročný poplatok 400 zlatých a udelil mu právo konať týždenné trhy

v nedeľu a dva výročné jarmoky na sv. Katarínu a Kvetnú nedeľu. Dňa 14. decembra 1633 dostal Dolný Kubín mestské

privilégium od panovníka Ferdinanda II., ktorý povolil ďalšie dva jarmoky. Mestské výsady poskytli Dolnému Kubínu

hospodársky a kultúrny rast. Ale v nepokojnom 17. storočí, naplnenom náboženskými vojnami a povstaniami, sa ocitol

neraz na pokraji biedy. V roku 1712 udelil cisár Karol VI. Habsburský mestu aj jarmočné privilégium. Mesto sa stalo sídlom

Oravskej župy. Tolerančný patent Jozefa II. im vrátil náboženskú slobodu a svoj kostol si postavili v Dolnom Kubíne v

roku 1784. V roku 1813 sa prehnala mestom strašná povodeň, z tohto dôvodu začalo sa s budovaním vodnej nádrže

na Orave. Veľký rozmach začal v roku 1852, kedy do mestečka prišiel prednosta cisársko-kráľovského stoličného úradu

František Patočník. Koncom 19. storočia bol Dolný Kubín pekným župným mestečkom. Jedným z najvyhľadávanejších

lyžiarskych stredísk na Slovensku je Ski Park Kubínska hoľa. Lyžiarske stredisko Ski Park Kubínska hoľa sa nachádza

na južnom svahu Kubínskej holi pod Minčolom. Počas lyžovania sa návštevníkom naskytujú nádherné výhľady na hornú

a dolnú Oravu, Nízke a Západné Tatry, Chočské vrchy a na Malú aj Veľkú Fatru. Ski Park Kubínska hoľa je moderné

lyžiarske stredisko so sedačkovými lanovkami a umelým zasnežovaním. Veľkou výhodou Ski Parku Kubínska hoľa je

južná strana zjazdových svahov, čo robí toto lyžiarske stredisko ideálnym miestom pre lyžovačku. Nachádzajú sa tu

zjazdovky všetkých obtiažností vrátane bežeckých tratí. Priamo v stredisku je niekoľko občerstvovacích zariadení, skiservis,

predajňa aj požičovňa lyžiarskej výstroje a dostatočné množstvo bezplatných parkovacích plôch. Ubytovanie je možné

vyhľadať od Dolného Kubína po celej trase až priamo do lyžiarskeho strediska. Ski Park Kubínska hoľa v oficiálnej

klasifikácií získalo štyri hviezdičky (z piatich) a aj vďaka výhodným cenám je lyžovanie v tomto lyžiarskom areáli veľmi

obľúbeným.

Horská chata Koliesko sa nachádza vedľa zjazdovky pri údolnej stanici lanovky a vlekov v lyžiarskom stredisku

Kubínska Hoľa. Chata ponúka domácu stravu, alkoholické a nealkoholické nápoje a teplé nápoje počas lyžovačky.

Chata ponúka aj turistické ubytovanie pre 16 osôb. Možnosť stravovanie a to formou raňajok, polpenzie alebo plnej

penzie, prípadne sa stravovať výberom jedál z jedálneho lístka. Reštaurácia po otváracích hodinách slúži pre ubytovaných

hostí ako spoločenská miestnosť s televízorom. Chata je v prevádzke počas celého roka, slúži ako nástupné miesto

na túry po krásnej oravskej prírode.

Masív Kubínskej hole v pohorí Oravská Magura je dobre známy vyznávačom zjazdového lyžovania.

Oravská Magura je u nás pomerne známym pohorím ležiacim na Orave. Oravská Magura je ohraničená líniou

medzi mestami Námestovo, Tvrdošín, Podbiel, Dolný Kubín, Zázrivá a Oravská Lesná. Aj keď príliš nezaujme svojou

výškou, ide o oblasť, ktorá si získa určite srdce nejedného turistu. Najvyšším vrcholom tohto pohoria je Minčol

vysoký 1394 metrov. Na jeho južných svahoch sa nachádza stredisko Kubínska hoľa. Ďalšími významnejšími vrchmi

sú Paráč (1 325 m), Budín (1 222 m) a niektoré ďalšie. Hlavným hrebeňom, ktorý sa tiahne zhruba vo smere

juhozápad - severovýchod prechádza červene značená hrebeňovka, ktorá je súčasťou medzinárodnej diaľkovej

trasy E3. Najvýznamnejšími turistickými bodmi sú Oravský Podzámok (Oravský hrad), Dolný Kubín, Zázrivá a Oravská Lesná.

Pohorie patrí do povodia rieky Orava, ktorá sa vlieva do Váhu.

Chata pod Kubínskou hoľou sa nachádza na južnom svahu. Chata je zrubová s dvomi samostatnými vchodmi. Vo vnútri

chaty sa nachádza väčšia spoločenská miestnosť, ktorej súčasťou je kuchyňa, jedálenský kút, krb, pohovka / v prípade

potreby môže slúžiť na prespanie dvoch osôb /, TV+SAT, chladnička s výparníkom, mikrovlnná rúra, rýchlovarná kanvica,

el. sporák s rúrou, vysávač, žehlička. Štyri dvojposteľové izby s odkladacími skrinkami. Na spodnom podlaží je kúpeľňa so

sprchovacím kútom, WC a suchou saunou pre dve osoby. Na vyššom podlaží je druhá kúpeľňa s vaňou a WC. Možnosť

posedenia je tiež na balkóne. Celý objekt chaty je vykurovaný elektrinou. V spoločenskej miestnosti je krb s rozvodom

tepla do spální na hornom poschodí. Objekt je na svahu, prináleží mu i posedenie s ohniskom s možnosťou grilovania,

opekania a varenia gulášu / možnosť zapožičania kotlíka i grilu u majiteľa /. >>>

Trasa fotogalérie :
Začína v meste Dolný Kubín pokračuje lyžiarskym svahom na vrchol Minčol, cez Kubínsku hoľu až končí v meste Dolný Kubín.

Poloha trasy fotogalérie :

Chodník značený zelenou, modrou a žltou pásovou značkou sa nachádza na južnom svahu Kubínskej holi.

Prístup na trasu fotogalérie :

V meste Dolný Kubín.

Mapa polohy fotogalérie :

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Kvačianská dolina.

<<< Kvačany sa nachádzajú sa na úpätí Chočských vrchov a sú vstupnou bránou do známej Kvačianskej doliny. Vznikli ako

potočná rádová dedina v 13. storočí. Dedina patrí k priekopníkom a propagátorom vidieckej turistiky. Poloha dediny

v príjemnom, prírodou obklopenom prostredí s bohatými možnosťami krátkych či dlhších turistických výletov vytvára

ideálne podmienky pre rozvoj vidieckeho turizmu. Okrem krásnych prírodných scenérii Kvačany ponúkajú aj zaujímavé

kultúrne pamiatky. Čerstvo zrekonštruovaný gotický kostol z 13. storočia, tradičná ľudová architektúra vo forme malebných

dreveníc, či množstvo drobných dielok ľudovej architektúry, ktoré zvýrazňujú jej rázovitosť. Jednou z hlavných devíz tejto

dedinky je jej poloha mimo hlavného cestného ťahu, nakoľko cesta tu končí. Návštevník Kvačian ocení predovšetkým pokoj

a možnosti na relax. K dispozícii je športový areál s kvalitou trávnatou plochou, v zimnej sezóne je v prevádzke malý vlek.

Obec získala Cenu Liptova v kategórii Pekná obec, čo je zrejmé už po vstupe do dediny. Návštevníka hneď zaujme čisté

prostredie, pekne upravené priedomia a celková starostlivosť o obec. Dobre rozvinuté je tu ubytovanie v súkromí, typické

pre vidiecky cestovný ruch. Návštevník si tak môže na vlastnej koži vyskúšať spôsob bývania na vidieku v drevenici,

či rodinnom dome a tak zakúsiť atmosféru života na vidieku. Kvačianska dolina - pre svoju zachovalosť a jedinečnosť

bola vyhlásená za národnú prírodnú rezerváciu v roku 1967. Má charakter skalnej tiesňavy o dĺžke 2,5 km po Oblazy, kde

sa dolina rozdeľuje na Hutianku a Borovianku, do ktorej ústi tiesňava Ráztoka s vodopádom. Kvačianská dolina predstavuje

vzácnu kaňonovitú prielomovú dolinu so zachovalými skalnými a lesnými spoločenstvami s pôvodným resp. málo

pozmeneným ekosystémom. Ako biocentrum nadregionálneho významu so stanoveným ochranným režimom vytvára

trvalé podmienky na rozmnožovanie, úkryt a prirodzený vývoj živých organizmov a ich spoločenstiev. Dolinou prechádza

bývala štátna cesta miestami vysoko nad korytom potoka, ktorý vytvára v tiesňavách množstvo kaskád a vodopádov.

Dolinou vedie náučný chodník, ktorý nás dovedie do podhorskej dedinky Kvačany.

Veľké Borové leží na rozhraní Chočských vrchov a Zubereckej brázdy, na pomedzí Liptova a Oravy – horný koniec sa

nachádza priamo na hrebeni, tvoriacom hranicu regiónov. Preteká ňou potok Borovianka, ústiaci kaňonovitým úsekom s

ponorom a vodopádmi do Kvačianskej doliny. Obec založená pravdepodobne v 16. storočí goralskými osadníkmi z

hornej Oravy. Prvá písomná zmienka z roku 1646. Ranná história obce súvisí so sklárskou výrobou, sklárske huty vznikli

na mieste neďalekej goralskej obce Huty, kde prebiehala aj ťažba kremeňa. Sklárska výroba trvala až do vyčerpania

náleziska začiatkom 19. storočia. Obyvatelia sa zaoberali chovom oviec, súkromným poľnohospodárstvom, podomovým

sklárstvom. 9. mája 1895 blízko obce dopadol meteorit. Za I. ČSR rozvinuté remeslá, obyvatelia chodili po celej republike

a okolitých štátoch ako sklári, riečičiari (řiečica - drevené sito s veľkými okami na osievanie obilia a iných sypkých

materiálov) a sitári. V osade Jóbova ráztoka do nedávna žil a tvoril miestny ľudový rezbár Jozef Smutniak. Momentálne

žije u svojej rodiny v Martine, keďže jeho zdravotný stav mu už nedovoľoval ďalej rezbárčiť. Jeho rezbárske dielo bolo

presťahované do Liptovskeho Hrádku. V obci sa koná letný folklórny festival amatérskych hudobníkov Letokruhy človeka

a krajiny pod Svoradom. Nad obcou, na úpätí pahorku Súšava vo výške 953 m n. m. rastie borovica, ktorá v roku 2004

zvíťazila v celoslovenskej ankete Strom roka (odhadovaný vek je 250 - 350 rokov, obvod vo výške 130 cm

dosahuje 460 cm). >>>

Trasa fotogalérie :
Začína v obci Kvačany, pokračuje Kvačianskou dolinou až končí v obci Veľké Borové.

Poloha trasy fotogalérie :

Chodník značený červenou a modrou pásovou značkou sa nachádza v centrálnej časti Chočských vrchov na východnom

svahu vrcholu Prosečné.

Prístup na trasu fotogalérie :

V obci Kvačany.

Mapa polohy fotogalérie :

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Lúčky – Veľký Choč.

<<< Lúčky - Prvá písomná zmienka je z r.1287 v predikáte Dionýza z Lúčok (Dionisius de Luchk). O existencii Lúčok sa

neskôr dozvedáme v súvislosti s ponosami obyvateľov, ktorí sa museli zúčastňovať na opevňovacích prácach na hrade

Liptov. Keď sa v r. 1474 zmocnil hradu Matej Korvín, dal ho zbúrať a jeho panstvo prešlo pod správu hradu Likava.

Okolo r. 1550 sa v Lúčkach, podobne ako v iných horských dedinách, usadili valašské rodiny, ktoré tam dal priviesť vtedajší

zemepán, aby boli využité aj pasienky a hole. V tom čase bolo v Lúčkach evidovaných 8 usadlostí. V r. 1600 bolo v Lúčkach

obývaných 17 sedliackych domov a bol tu aj mlyn. Okrem poľnohospodárstva sa obyvatelia Lúčok zaoberali pastierstvom

a salašníctvom, čo sa prejavilo aj v obecnom znaku. Na odtlačku pečatidla, ktoré sa zachovalo na písomnosti z r. 1766 s

kruhopisom + Sigil. Pagi Lvczka + (Sigillum pagi Lučka) je motív: baran v kroví. Okolité lesy poskytovali dobrú základňu

pre drevorubačstvo a s ním súvisiace pltníctvo. Stretávame sa tu aj s výrobou šindľov, dreveného riadu, ako aj s

domáckou výrobou plátna a súkna. Po zrušení poddanstva v r. 1848 prešla do vlastníctva poddaných urbárska pôda

(extravilán a intravilán urbárskych usadlostí). K majetkoprávnemu usporiadaniu pôdohospodárskych pomerov v Lúčkach

došlo až 30. marca 1885 formou zmluvy medzi panstvom Likava a bývalými poddanými. V r. 1900 bolo v obci 531 ekonomicky

činných obyvateľov, z nich bolo 54 % výlučne činných v poľnohospodárstve. So začiatkom chovu včiel sa stretávame

koncom 18. stor., na konci 19. stor. bolo v Lúčkach 62 včelstiev. Od šesťdesiatych rokov 19. stor., keď sa v Liptovskej župe

začala propagačná akcia pestovania ovocných stromov, začali aj v Lúčkach pribúdať ovocné stromy a kry. Po vydaní

živnostenského poriadku r. 1872 a priemyselného zákona 1884, nastáva rozvoj remeselných a obchodných živností.

Kúpele Lúčky patria medzi najstaršie kúpele na Slovensku. Na rozhraní Oravy a Liptova, v prekrásnom prostredí

Chočských vrchov nájdete tiché rodinné prostredie, kvalifikovaný príjemný personál a liečivú vodu vhodnú na liečbu

ženských ochorení, chorôb pohybového ústrojenstva, nervových ochorení a chorôb z povolania. Poskytovaním kvalitných

služieb sa kúpele dostali do povedomia mnohým klientom, ktorí vyskúšali ich ponuku a opätovne sa tam s radosťou.

Rozhodujúcim činiteľom kúpeľnej liečby na Lúčkach sú liečivé pramene sírano-hydrouhličitanovej, vápenato-horčíkovej,

hypotonickej, termálnej vody. Minerálna voda má skoro izotermickú teplotu 31,5°C. Z prírodných liečivých prostriedkov

sa na Lúčkach okrem termálnej minerálnej vody používa i merojkovská rašelina na zábaly.

Veľký Choč ( 1 611 m ) je dominantným vrchom Chočských vrchov, viditeľný je už od Štrby a z celej dolnej Oravy Vrchol

je turisticky veľmi vyhľadávaný. Má tvar nepravidelnej pyramídy s početnými bralnými partiami. Jeho masív je zalesnený

prevažne smrekovými lesmi a v najvyšších častiach sa nachádzajú aj jediné súvislejšie porasty kosodreviny v celom pohorí.

Pre zachované biocenózy lesných porastov často až pralesovitého charakteru a skalný masív so zriedkavými druhmi flóry

bolo toto územie vyhlásené za národnú prírodnú rezerváciu. Na vrchole sa nachádza prírodná rezervácia Choč, ktorej

súčasťou sú aj menšie vrcholy: Predný Choč, Malý Choč, Stredný Choč a Zadný Choč, ale aj ďalšie ako napríklad Kýčera,

Sokol a iné. Zo severu má mierne stúpajúci tvar, kým z Valaskej Dubovej a od Lúčiek je v príkrom zráze. Vrchol bol

ospievaný mnohými básnikmi, medzi inými aj P.O. Hviezdoslavom, ktorý pochádzal z Vyšného Kubína, ležiaceho priamo

pod Chočom. >>>

Trasa fotogalérie :
Začína v obci Lúčky až končí na vrchole Veľkého Choča.

Poloha trasy fotogalérie :

Chodník značený červenou pásovou značkou sa nachádza na východnou svahu vrcholu Veľkého Choča.

Prístup na trasu fotogalérie :

V obci Lúčky.

Mapa polohy fotogalérie :

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Mútne – Dudová - Pilsko.

<<< Mútne - Gróf Gašpar Illésházy v roku 1647 prikázal Matejovi Benčíkovi z Jasenice, aby pri potoku Mútnik založil dedinu.

Sledoval tým zabezpečenie severozápadnej hranice svojho panstva i využitie bohatstva lesov v ľavej časti Pilska, západne

od Veselého. Novú dedinu pomenovali Mútne podľa potoka Mútnika. Hovorievali o ňom, že tiekol mútny aj vtedy, keď vo

vrchoch nepršalo. Mútne patrilo medzi valaské obce. Podľa zakladacej listiny z roku 1647 dostali obyvatelia Mútneho 16-ročnú

lehotu na klčovanie lesov, vybudovanie usadlostí, zúrodnenie pôdy a pestovanie obilia. V listine sa spomína, že mútňanský

chotár je priestranný, neúrodný a skalnatý, klčované polia častým obsievaním budú čoraz neúrodnejšie, preto zemepán

nedovolil obyvateľom Mútneho klčovať ďalšie lesy.

Lesnícky náučný chodník Pilsko - tematické zameranie chodníka je lesnícke, poznávacie a rekreačné. Mierne náročná

trasa vedie po upravených chodníkoch, nespevnených a spevnených lesných cestách. Dĺžka chodníka je 4,7 km postavený

v roku 2012. V ďalšom období sa plánuje rozšírenie chodníka na celkovú dĺžku 8,5 km s prevýšením 420 m. Zaujímavosti

chodníka sú anomálie v raste kmeňov stromov spôsobené abiotickými a biotickými činiteľmi. Po rozšírení chodníka bude

možné porovnanie obhospodarovaných lesných porastov a lesných porastov bez zásahu človeka s najvyšším stupňom ochrany.

Pilsko sa nachádza na poľsko-slovenskej hranici, ktorá prechádza 400 m pod vrcholom hory, teda vrchol sa nachádza na

slovenskej stane. Na slovenskej strane je začlenený do Štátnej prírodnej rezervácie Pilsko a na poľskej strane do Rezervatu

przyrodniego Pilsko. Podobne ako mnohé pohoria na poľsko-slovenskej hranici patrí aj Pilsko medzi pohoria, ktoré sú hranicou

medzi úmoriami. Potoky zo severnej strany patria do úmoria Baltského mora, zatiaľ čo vodné toky z južnej strany patria do

úmoria Čierneho mora. Pilsko ako súčasť Beskýd je súčasťou Vonkajších Západných Karpát. Je tvorený tzv. flyšom, striedaním

pieskovcov a ílovcov. Činnosť ľadovca bola aktívnejšia na severnej strane o čom svedčia strmšie svahy na severnej strane

oproti oblejším svahom na južnej strane. Pilsko vďaka svojej výškovej dominancii v okolitej krajine patrí medzi obľúbené

ciele turistov na obidvoch stranách štátnej hranice. Vrchol hory poskytuje vynikajúci kruhový výhľad na Babiu horu, Tatry,

Chočské vrchy, Malú Fatru a najmä Poľsko.

Oravské Veselé - bolo založené 13. augusta 1629. V tom čase grófka Helena Illešháziová, rod. Turzová, vydala v Kaštieli

sv. Žofie v Ružomberku zakladaciu listinu dediny Veselé. Helena Illešháziová v nej prikázala Romanovi Námestovskému, aby

v lehote šestnástich rokov vybudoval usadlosti na ploche trinástich ralí. V uvedenom čase boli prví osadníci oslobodení od

domovej dane, avšak nie od platenia desiatku za chov oviec. Podnikavý Roman veľmi dobre poznal lokalitu Veselé, kde mali

Námestovčania pasienky pre ovce a hovädzí dobytok, preto sa podujal na neľahkú úlohu založiť tu dedinu. Neobvyklou

výsadou pre Romana a Mateja bolo udelenie šoltýskej rale vo veľkosti troch sedliackych ralí. Okrem toho grófka Helena

darovala zakladateľom obce právo prevádzkovať mlyn a pílu. Dedina Veselé bola založená podľa valaského práva, a tak

medzi povinnosti osadníkov patrila ochrana štátnej hranice Uhorského kráľovstva a ochrana obchodníkov, ktorí prechádzali

zo Živieckeho panstva v Poľsku do Uhorska alebo naopak. Obyvatelia obce museli po uplynutí daňovej slobody v

roku 1645 odovzdávať oravskému panstvu dane a naturálne dávky. Okrem toho starousadlíci platili štátnu daň, ktorá sa

skladala z vojenskej dane kráľovskému domu, dane na strážcov kráľovskej koruny a daň arcibiskupstvu v Ostrihome.

Svoje „privilégiá“ zachovávali a manželstvá uzatvárali len s príslušníkmi šoltýskych rodín. Platilo, že ak by sa oženili či vydali

na sedliacku raľu, porušili by tak zaužívanú feudálnu hierarchiu a stratili by šoltýske výhody. Vo vojne museli bojovať v

družine (kohorte) svojho zemepána. Počas povstania Gašpara Piku na Orave v roku 1672 stál Juraj Veselovský na strane

odboja, ale po potlačení povstania sa zachránil a venoval sa rozvoju obce. Potomkovia Juraja Veselovského boli rovnako

odvážni, silní a húževnatí. Keď počas jesene roku 1683 litovské vojsko plienilo oravské mestečká a dediny, Veselovci sa im

ubránili vlastnými silami a svoju dedinu od plienenia a vypálenia zachránili. V druhej polovici 17. storočia a v prvých dvoch

decéniách 18. storočia prešla dedina Veselé ťažkým obdobím (vojny, neúrody, epidémie). >>>

Trasa fotogalérie :
Začína v obci Mútne cez Vajdovky, Dudová, Skalisko až končí na vrchole Pilsko.

Poloha trasy fotogalérie :

Chodník značený žltou a zelenou pásovou značkou sa nachádza v západnej časti Oravy.

Prístup na trasu fotogalérie :

V obci Mútne.

Mapa polohy fotogalérie :

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Prosiecká dolina.

<<< Prosiek sa nachádza na vŕšku Hrádok pri vstupe do Prosieckej doliny a siaha až do obdobia doby bronzovej

(r.1000 pred Kristom) a kultúry mladohalštatskej (r.700-500 pred Kristom). Neskôr bolo toto územie obývané národom

zvaným Kelti Ich miesto zaujali v ďalšom období Kvádi. Najbližšie také sídla boli na Havránku pri Liptovskej Mare a

Podmeštrovej pri Liptovských Matiašovciach. Predpokladá sa, že Hrádok bol obývaný aj v období Veľkomoravskej ríše.

V ďalšom období sťahovania sa obyvateľstva z hradíšť do vhodnejších sídiel na rovine bol Hrádok opustený a jeho

obyvatelia sa stiahli do občiny Sielnica. Pritom miesta na priesmykoch a pri hlavných cestách boli naďalej obývané

mníchmi po ktorých sú pomenované aj zemepisné názvy v blízkosti Prosieka ako vrchy Svorad a Eliáš. V období zaujatia

tohto územia Maďarmi stala sa jeho náboženským strediskom Svätá Mara a politickým centrom Liptovský Starhrad nad

potokom Sestrč. V 13.storočí tieto územia spadajúce pod Liptov boli kráľovským majetkom a patrili do Zvolenskej župy.

Okolo r. 1230 kráľ Ondrej I. začal dávať majetky (pôdu a lesy) šlachticom takže okrem občín tak začali vznikať aj na

Liptove zemianske obce a mestá. Založenie Prosieka sa datuje na 25.marec 1287. Vtedy kráľ Ladislav IV. pridelil pozemok

a les medzi riekou Suchý Prosiek (Zarazprozek) a Sielnicou istému šľachticovi , ktorého potomok Martin z Prosieka sa

v r. 1391 pred komisiou vedenou liptovským županom Bebekom v Liptovskej Mare preukázal platnou donačnou listinou

na toto územie. V 15. storočí prichádza do Prosieka z Abovskej župy šlachtický rod Fančaly. V roku 1559 potomok

Jób Fančaly získal od kráľa Ferdinanda I. potvrdenie na majetky Prosiek a jeho meno Jób- Fančaly prijal za svoj cely

zemiansky rod Fančaly. Do obdobia rokov 1332-1337 sa datuje aj začiatok histórie kostola v Prosieku kedy na tomto

mieste už stála malá gotická kaplnka, ktorá bola súčasťou cintorína ohradeného múrom. Zásluhou rodu Jób-Fančaly

sa v 16.storočí z malej kaplnky stal kostol. Gotickú kaplnku zväčšili a pristavili renesančnú loď. Už v tomto období nie je

fara v Liptovskej Anne, ale v Prosieku. Kostol bol zasvätený Svätej Margite. V roku 1826 katolícky veriaci kostol prerobili

a zasvätili Svätej Alžbete.

Prosiecka dolina pretína vápencové Chočské vrchy z juhu na severu. Ústie sa nachádza v blízkosti podhorskej dedinky

Prosiek a končí na horských lúkach Svoradu. Na dĺžke 3,5 km je tu sústredené veľké množstvo prírodných krás.

Z geologického hľadiska sa jedná o krasovú kaňonovitú dolinu potoka Prosiečanka. Dolina je tvorená vápencami a

dolomitmi podobne ako celé Chočské vrchy. Erózna činnosť Prosiečanky vymodelovala typický krasový vzhľad doliny,

ktorý sa sa prejavuje početnými skalnými bralami a vežami tvorenými z odolnejších vápencov. Typickým vonkajším

krasovým znakom sú aj početné tiesňavy najmä na začiatku a v závere doliny. V doline sa nachádza niekoľko vyvieračiek

a ponorov (najmä na Svorade). Súvrstvia vápencov a dolomitov vytvárajú ideálne podmienky pre vznik jaskýň, z ktorých

je najznámejšia Prosiecka jaskyňa. Flóra Prosieckej doliny je typická pre vápencové podložie. Z hľadiska vegetácie patrí

do bukovej oblasti s početnými bukovými lesmi a jedľovými bučinami. Členitý reliéf v kombinácii so silným zahĺbením

a častými inverziami spôsobili udržanie sa chladnomilných až alpínskych druhov rastlín ako reliktných spoločenstiev.

Príkladom je výskyt plesnivca alpínskeho. Tento jav sa nazýva inverzia rastlín. Patrí medzi najnavštevovanejšie doliny

Slovenska. Je vyhlásená za štátnu prírodnú rezerváciu (dnes Národná prírodná rezervácia) a vedie ňou náučný chodník

z Prosieka cez Svorad, Veľké Borové a kaňon Borovianky do Kvačianskej doliny. Prosiecka a Kvačianska dolina boli

v r. 1992 spojené do náučného chodníka, ktorý má 13 zastávok s informačnými tabuľami.