aktualizované: 27.07.2017 21:45:55

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.

Fotogaléria - Hrady a zámky L až R

                                                   Hrady a zámky na Slovensku.

Slovensko je krajina bohatá na kultúrno-historické opevnené sídla. Neodmysliteľnou súčasťou krajinného reliéfu Slovenska
súdominantne situované bývalé panovnícke a šľachtické sídla. Na území Slovenska možno napočítať viac ako 180 hradov a 
minimálne toľko kaštieľov postavených v rôznych historických epochách. Predchodcami hradov boli hradiská a opevnené
dvorce, ktoré boli na Slovensku typické v 9. a 10. storočí. V 11. a 12. storočí sa začali stavať kamenné hradné objekty, ktoré
intenzívnejšie pribúdali po tatárskom vpáde v rokoch 1241 a 1242. Najstaršie a najvýznamnejšie z nich obsadili prirodzené,
časom preverené strategické polohy. Týčia sa na osamelých skalných bralách či vyvýšeninách uprostred rovinatého juhu alebo
vysoko nad križovatkami obchodných ciest na severe. Dlhé stáročia strážili dôležité cesty, križovatky a brody, v hornatých
pohraničných oblastiach aj hranice a priechody cez priesmyky. Viaceré z týchto hradov získalo funkciu župných hradov.
To znamená že panovník z nich prostredníctvom župana spravoval pridelené územia - župy. Okrem obrannej a administratívnej
funkcie slúžili na bývanie. Iný typ hradov tvorili mestské hradby, ktoré stavali bohaté mestá na svoju obranu.oncom 14. a 
začiatkom 15. storočia  majitelia viaceré hrady prestavali a v hradných opevneniach vznikali samostatné paláce. Podstatnú
zmenu v architektúre prinieslo renesančné umenie, v ktorom sa spájali pevnostné prvky  s reprezentatívnosťou bývania.
V 17. a 18 storočí začala väčšina hradov pustnúť, pričom mnohé boli na kráľov príkaz vypálené a nakoniec ostali v ruinách.
Panovník ich považoval za centrá protihabsburského odporu, čím sa spečatil ich osud. Niektoré sa zachovali dodnes a stali
sa sídlom expozícií približujúcich chod historických udalosti a spôsobu života v danom regióne. Dnes sú mnohé z nich sú
symbolom regiónov, súčasťou miest a obci.
 
 

                                                            Hrad Lednica.
 
<<<  Lednica je zrúcanina hradu, nachádzajúca sa v okrese Púchov nad rovnomennou obcou v Bielych Karpatoch.
Lednický hrad vznikol v druhej polovici 13. storočia. Jeho funkcia spočívala predovšetkým v ochrane severozápadnej hranice
Uhorska, preto Lednica patrila medzi kráľovské hrady. V rokoch 1259 – 1269 ho mal v držbe istý Marek, župan z Lednice.
Začiatkom 14. storočia sa ho na prechodný čas zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Po roku 1321 sa hrad dostal opäť do rúk
panovníka. Koncom 14. storočia ho vlastnila rodina Pakšiovcov, ktorá ho v roku 1392 dala do záložnej držby Henkovi,
šľachticovi českého pôvodu. Ešte počas vlády Žigmunda v prvej štvrtine 15. storočia sa majiteľmi Lednického hradu a
panstva stali bratia Sobek a Matej Bielikovci, zo sliezskej Kornice. Ich panstvo neohrozilo ani dočasné obsadenie hradu
husitskou posádkou. Ich činnosť dokumentuje vzácna, v národnom jazyku písaná listina, z roku 1435, podľa ktorej
Mikušovi zo Streženíc darovali majetok v Nimnici. Počas zápasov o uhorský trón vydal v roku 1475 Lednicu Matej Korvín
svojmu prívržencovi Nehézovi.  Roky po bitke pri Moháči sa rodina Podmanickovcov, reprezentovaná bratmi Jánom a Rafaelom,
usilovala, aby sa konečne stala vlastníkom Lednice, tak ako ich k tomu oprávňovala listina z roku 1504. Podmanickovci určitý
podiel na lednickom panstve získali už roku 1466 manželstvom Blažeja Podmanického s Dorotou Bielikovou. Na jeseň
roku 1533 podnikli proti hradu vojenský útok a obsadili ho. Súčasne uzavreli dohodu s cisárskym vojenským veliteľom
Katzianerom, ktorý uznal ich nároky. Lednica zostala v rukách Podmanickovcov až do roku 1558. Úmrtím Rafaela Podmanického
v roku 1558 podľa dohody lednické panstvo i hrad prevzala do svojej správy kráľovská komora, lebo Rafael nemal žiadneho
potomka. Už v nasledujúcom roku majetok kúpil hrad košický kapitán Imrich Telekeši (Thelekessi). Onedlho na to 30. mája 1560
však v pokročilom veku zomrel a Lednicu zdedil jeho jediný syn Štefan, ktorý sa oženil s dcérou Petra Forgáča, Zuzanou. Ich
jediný syn Michal nemal ešte ani štyri roky, keď mu zomrela matka, a mal iba desať rokov keď stratil otca. Vyrastal bez výchovy
pri drsných dráboch, čo sa odrazilo v jeho živote. Stal sa lúpežným rytierom. Na hrade i na panstve zavládla neistota, množili sa
rozličné násilnosti voči poddaným. Preto sa 11. septembra 1600 uskutočnil vojenský zásah proti Lednickému hradu pod
Thurzovým vedením. Telekeši na túto vojenskú akciu proti svojmu sídlu nepočkal, pretože ešte v polovici augusta utiekol do
Poľska a usadil sa na prechodný čas v Krakove. Thurzo nakoniec pod zámienkou vyjednávania vlákal Telekešiho do pasce.
Následne bol uvrhnutý do zámockého väzenie a 3. apríla 1601 ho popravili. Michalom Telekešim vymrel jeho rod po meči.
V ten istý rok lednické panstvo odkúpil tekovský župan František Dobo, ktorý však v nasledujúcom roku zomrel bez potomkov.
Na základe jeho testamentárneho odkazu sa dedičské právo na panstvo prenieslo na jeho príbuzných. Z nich
Zuzana Lórantfiová sa v roku 1616 vydala za Juraja I. Rákociho. Ako veno do manželstva priniesla lednické panstvo, ktoré sa
takto stalo súčasťou rákociovských majetkov. Po bitke pri Trenčíne v roku 1708 Lednica podobne ako ostatné okolité hrady
dostala sa do moci cisárskeho vojska. V tom čase už začal hrad chátrať, pretože sa málo dbalo o jeho údržbu. V poslednom
protihabsburskom povstaní obsadili hrad kuruci Františka Rákócziho II. a po potlačení povstania cisárske vojsko roku 1710
hrad vypálilo. Potom hrad dostali do zálohu Maťašovskovci, ktorí ho aj v roku 1746 dali opraviť, a doplniť aj chýbajúce
vnútorné zariadenie. Po vymretí Maťašovskovcov v roku 1754, lednické majetky prevzala opäť kráľovská komora. Do držby
Lednicu však o niekoľko rokov dostal syn Juliany Rákociovej a Ferdinanda Goberta Aspremonta, Ján Gobert Aspremont.
Aspremontovci vymreli po meči v roku 1819 a ich lednický majetok zdedila dcéra Mária Anna, ktorá sa v roku 1807 vydala za
baróna Filipa Skrbenského. Ich syn Filip v roku 1890 lednický majetok predal Jozefovi Schreiberovi, továrnikovi a sklárskemu
podnikateľovi. Hrad však v týchto rokoch pôsobil skôr ako príťažok k Lednickému kaštieľu a kým ešte v roku 1830 stáli všetky
budovy, na vyobrazeniach o 70 rokov neskôr je to už len ruina. V roku 1999 sa časť severného múru zrútila. V roku 2011 sa
z prednej palácovej časti zrúcaniny odtrhla asi 300-kilogramová kamenná masa. V súčasnosti je hrad  práve v rekonštrukcii,
pohyb je dosť obmedzený. Hrad, postavený na strmom brale, sa skladal z troch od seba odstupňovaných častí a bol takmer
neprístupný. Z malého, nižšie položeného predhradia, kde boli obranné bašty, väznica, miestnosť pre drábov, maštaľ pre
kone, voziareň a kováčska dielňa. Vedľa nej boli schody k druhému padaciemu mostu, ktorý umožňoval vstup do skalného
tunela. Až neskôr tu vybudovali delovú baštu. Tunel bol jediný prístup na nádvorie stredného hradu, kde boli hlavné
palácové stavby, obytné budovy pre služobníctvo, hospodárske miestnosti, sklady a byt kastelána. V najvyšších miestnostiach
stredného hradu boli schody do veže, z ktorej sa dalo prejsť na plošinu, kde začínali i do skaly vytesané schody na najvyššie
položenú prírodnú pozorovateľňu. >>>
Súčasný  stav hradu :
O hrad sa od roku 2004 stará a o jeho záchranu sa pokúša Historicko-astronomická spoločnosť v spolupráci s obcou Lednica.
Poloha hradu :
Severne nad obcou Lednica.
Prístup k hradu :
V obci Lednica.
 
Mapa polohy hradu :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                              Lietavský hrad.
 
<<<  Hrad postavili po roku 1241 pravdepodobne ako administratívne a vojenské centrum. Lietavský hrad sa po prvýkrát v
listinách spomína v roku 1318  v súvislosti s Matúšom Čákom. Koncom 14. storočia patril kráľovi Žigmundovi,
1475-1494 Pavlovi Kinižimu, ktorý vykonal na hrade viaceré stavebné úpravy. Opravil opevnenie prvého predhradia a
veľkú obytnú vežu, ako aj vstupnú vežovú bránu. Začiatkom 16. storočia hrad získal Mikuláš Kostka, ktorého dcéru
Barboru si vzal za manželku František Turzo. Nový majiteľ opevnil ďalšie, druhé predhradie a opravil existujúce budovy;
z nich viaceré ukončil oblúčikovou atikou podľa nového výtvarného smeru - renesancie. Z roku 1530 pochádza správa,
že na hrade sa zdržiavala početná posádka - 285 žoldnierov, ktorí si sami vyrábali aj pušný prach. V roku 1604 sa počet
vojakov zmenšil na 12. Po smrti uhorského palatína Juraja Thurzu a jeho syna Imricha si hrad rozdelili ich potomkovia a 
príbuzní, ktorí ho spoločne spravovali formou tzv. komposesorátu (spoluvlastníctva). V búrlivom 17. storočí však stratili
o hrad záujem a ten začal pustnúť. Roku 1698 už bola väčšina hradu prázdna, roku 1714 sa tu nachádzalo len väzenie.
Opis hradu uvádza, že nie je obývaný a nachádza sa tu len archív; 1760-1770 archív previezli na Oravský hrad.
Lietavský hrad sa už potom nevyužíval a neudržiaval, a tak postupne chátral. V rokoch 1870-73 tunajšie majetky kúpil
barón Popper.  Základ hradu tvorila veľká štvorposchodová hranolová veža s pavlačou a opevnené nádvorie horného
hradu, kde sa nachádzal palác, tzv. Červená bašta, zvonica a cisterna na vodu. K hornému hradu sa pripájalo prvé
predhradie s niekoľkými vežami a obytnými budovami a druhé predhradie s vežami a podacím mostom, ktoré bolo chránené
aj priekopou. Podľa starých záznamov mal hrad asi 90 miestností. Panstvo obývalo hradný palác v hornej časti hradu.
Mal dve poschodia, pod prízemím boli priestranné pivnice, na prízemí sály zdobené maľbami, kaplnka, archív, klenotnica
a kuchyňa, na poschodí boli obytné miestnosti. Panské obytné komnaty boli zariadené s veľkým prepychom – steny a
podlahy vyložené drevom, kobercami alebo gobelínmi, nechýbalo honosné zariadenie – postele s baldachýnom, zdobený
nábytok, množstvo vzácneho riadu a ozdôb. V celom hrade sa kúrilo v peciach a krboch. K vybaveniu hradu patrili aj pekáreň,
práčovne, kúpeľne, puškárska dielňa, kováčska vyhňa, maštale, voziarne, zbrojnice, byty pre hradný personál a početné
pivnice a  sklady na uloženie zásob potravín, aby v prípade obliehania hrad vydržal aj niekoľko mesiacov. Celý hrad bol
pokrytý šindľom. Ako jeden z mála Lietavský hrad mal aj vlastnú studňu vysekanú do skaly do hĺbky až 104 metrov.
Pretože hrad slúžil predovšetkým ako úkryt v čase nebezpečenstva, bol aj dostatočne vyzbrojený, okrem iného 43 delami.
O jeho bezpečnosti sa panstvo mohlo presvedčiť v časoch Bočkajovho povstania, keď sa sem uchýlil Juraj Thurzo aj s
rodinou a bezpečne odrazil útok povstalcov na hrad.
Súčasný stav - Hrad sa vypína nad krajinou a je z neho nádherný výhľad do okolia. Hradné múry jednotlivých objektov
stoja dodnes do značnej výšky. Majú zachované otvory okien, prípadne vstupov a architektonických detailov, kamenné
profilované konzoly bývalého arkiera, oblúčikové atiky, delové a kľúčové strieľne, miestami aj časti profilovaných ostení.
V priestoroch bývalej kaplnky sa zachovali nábehy kamenných gotických rebier a na niektorých múroch zvyšky omietok. >>>
Súčasný  stav hradu :
Združenie na záchranu Lietavského hradu je dobrovoľným združením osôb, ktoré v roku 2008 získalo hrad do vlastníctva.
Cieľom združenia je aspoň čiastočná sanácia a konzervácia nehnuteľnej kultúrnej pamiatky, zrúcaniny hradu Lietava.
Poloha hradu :
Opravované zrúcaniny hradu sa nachádzajú južne od obce Lietava.
Prístup k hradu :
Z Lietavy: Zo zastávky Lietava - majer modrou turistickou značkou západným svahom hradného vrchu na hrebeň, kde sa
nachádza lesná cesta. Pokračovať vpravo cestou smerom na východ až k hradu.
 Z Lietavskej Svinnej: Zo zastávky v centre obce zelenou značkou  na mierny hrebeň kde je smerovník Cibuľník. Pokračovať
vľavo modrou značkou na hrebeň, kde sa nachádza lesná cesta. Pokračovať vpravo cestou smerom na východ až k hradu.
 
Mapa polohy hradu :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                             Hrad Likava.
 
<<<  Hrad postavili v čase medzi 1335-1341. Mal strážiť priechod cez Váh pri Ružomberku a významnú cestu z Považia na
Oravu a do Poľska. Dal ho vybudovať pravdepodobne zvolenský župan magister Donč. V rokoch 1431-1434 bol v rukách
husitov, od 1435 ho vlastnili Hunyadyovci. V tom čase sa do hradu vstupovalo severnou štvorbokou vežou, ktorá má to isté
datovanie. Hrad bol pomerne skromným sídlom, jediným prepychom boli sklené okná, ktoré vyrobili sklárne v Ľubochnianskej
doline, v stredoveku patriace k hradu. Pôvodný horný hrad v druhej polovici 15. storočia prestavali a do severozápadnej
časti plošiny postavili štvorposchodový palác. V roku 1474, po zbúraní Liptovského hradu, pôvodne župného hradu, sa stal
hrad Likava strediskom rozsiahlych kráľovských majetkov v západnej časti Liptova. Od roku 1478 patril Jánovi,
nemanželskému synovi kráľa Mateja Korvína, na prelome 15. a 16. storočia Zápoľskovcom. V 16. storočí boli majiteľmi
Krušičovci, Pekryovci a v druhej polovici 16. storočia Illésházyovci. Renesančné úpravy, najmä v juhozápadnej časti hradu,
sa týkali fortifikačných systémov, v roku 1642 vznikol nový vchod vo východnej bráne. Najmladším stavebným zásahom
bolo vybudovanie opevnenia na južnej a západnej strane (1678 a okolo 1700). Od roku 1651 časť majetkov patrila
Thökölyovcom a po potlačení Thökölyho povstania 1670 pripadli aj s hradom eráru. Vtedy tu bolo ubytované vojsko a
slúžil ako župná väznica. Hrad bol začiatkom 18. storočia dejiskom bojov stavovských povstaní medzi rákócziovskými a
cisárskymi vojskami, ktoré ho 1707 dobyli a zničili. Odvtedy je v ruinách. Od 1980 sa uskutočňuje na hrade archeologický
výskum a začali sa konzervačné práce. Exteriér : Gotický horný hrad sa rozkladá na najvyššom mieste vyvýšeniny, prešiel
renesančnou úpravou. Má malé nádvorie v strede medzi zrúcaninami palácov. Zachovalo sa mnoho gotických
a renesančných kamenných architektonických článkov,  najme obruby okien, portálov, konzol, strieľni a smolné nosy na
obranu prístupovej cesty na hrad. Najvýraznejším prvkom architektúry horného hradu je renesančná atika. Dolný hrad
má mohutné opevnenie so vstupom a baštami, chrániacimi uzavreté predvorie. >>>
Súčasný  stav hradu :
Rozložitá hradné zrúcaniny sú viditeľné už od mesta Ružomberok. Hrad je od 80tych rokov 20. Storočia upravovaný a v
 súčasnosti nesie stopy po viacerých prístupoch rekonštrukcie tejto ešte donedávna zachovalej pamiatky. Úpravy spevnili
horný hrad, kde sú tiahli spojené obvodové múry a vybetónované podlažie. Vyplnené sú aj niektoré kaverny a časť hradu
nad vstupnou bránou je zrekonštruovaná podobne ako hrad Strečno – čiže staticky zabezpečené, ale vyzerajú hrozne.
Ďalej sa rekonštrukcia zamerala na dolný hrad, kde boli vo veži pri tretej bráne použité pórobetónové tvárnice a sanitárna
keramika. Hrad je čiastočne konzervovaný a pre verejnosť je prístupné len spodné nádvorie s malou expozíciou.
Poloha hradu :
Konzervované základy hradu sa nachádzajú severne nad obcou Likava.
Prístup k hradu :
Z obce Likavka červenou pásovou turistickou značkou ktorá nás privedie pod hrad, kde je červená odbočka vpravo
smerom na Likavský hrad.
 
Mapa polohy hradu :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                        Hrad Lipovce.
 
<<<   Obec Lipovce leží v Lipoveckom údolí na rozhraní dvoch pohorí - Braniska a Bachurne. Nepatrné zvyšky hradu sa
nachádzajú SZ od obce na pozdĺžnom vápencovom brale zvanom Zámčisko, pod ktorým preteká Lačnovský potok. Hradný
komplex je situovaný na úzkom jazykovitom ukončení kopca v smere S-J. Dejiny hradu nie sú veľmi známe a len sprava
z listiny pre šoltysa osady Šindliar, nepriamo spomína hrad. Keďže pri delení panstva v roku 1320 nie je hrad zmienený,
je zrejme že ho postavil až Dominik z rodu Merse, po zdedení západného a severného diela rozľahlého panstva Svinia.
Tomu nasvedčuje aj fakt, že o rodový hrad v obci Svinia, sa musel deliť s tromi bratmi a preto výhodnejšie by bolo postaviť
si novy. Nie je známe, kedy začal hrad pustnúť, ale podľa stavu zachovanej architektúry to bolo pravdepodobne už na
konci 15. storočia. Prirodzená terénna konfigurácia rozdelila hrad na dve väčšie časti. Severná časť je za šijovou priekopou,
na jej najvyššom mieste sa nachádzala valcová kamenná veža s priemerom 9m. Na prvom nádvorí sa nachádzali
pravdepodobne všetky hospodárske stavby a tu končila aj prístupová cesta. Južnú časť tvoril vnútorný hrad, ktorý mal
príkre svahy a bol prístupný po úzkej (3,5m) šiji. V južnej časti hradu sa nachádzal pravdepodobne palác s
rozmermi 10 x 6m so zaobleným SV nárožím. . Obe časti hradu spájal 1,4m hrubý múr na šiji, po ktorého ochodzi sa
vstupovalo do južného hradu. >>>
Súčasný  stav hradu :
Na okraji južného skalného plató sú dve strieľne vysekané do kameňa. V južnej časti hradu sa rysuje kamenná deštrukcia
s pravidelným obdĺžnikovým  pôdorysom - pravdepodobne ide o palácovú stavbu. Kamenná valcová veža v severnej časti
hradu je zachovaná do výšky cca 1,5 poschodia. V rokoch 1975 až 1987 sa uskutočnil archeologický výskum hradu a
odkryté základy budov sa zakonzervovali.
Poloha hradu :
Nepatrné zvyšky hradu sa nachádzajú na nepatrnom hrebeni severovýchodne nad Lačnovským kaňonom, západne
od obce Lipovce.
Prístup k hradu :
Prístup je najlepší z hlavnej cesty smerom do obce Lačnov. Od obce Lipovce pokračujeme do obce Lačnov, v pravotočivej
zákrute kde vľavo sa nachádza murovaná chata zastavíme. Na strome je umiestnená smerová tabuľka k hradu, ale
ukazuje nesprávnym smerom. Pokračujeme vľavo dole svahom po miernom hrebeni až k lesu, kde už sa ukazujem
vychodený chodník lesom k hradu.
 
Mapa polohy hradu :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                         Hrad Liptov .
 
<<<  Nazývaný aj hrad Liptov, Liptovský starý hrad, Veľký hrad liptovský, Sielnický hrad. Dal meno celému regiónu.
Za svoje meno vďačí pravdepodobne pôvodnému majiteľovi Ľubota - Ľubtov hrad, pomaďarčením sa zmenil Ľubtov,
neskôr na Liptov. Jeho ruiny dokladajú pôdorys a funkcie feudálneho sídla, ktoré bolo zničené a opustené v 15. st. Hrad
vznikol v druhej štvrtine 13. st. Prvá písomná zmienka o ňom je z roku 1262. Pôvodne bol kráľovský a mal chrániť hranice
krajiny. Spočiatku tu sídlil zástupca zvolenského župana. Na začiatku 14. st. patril pravdepodobne Matúšovi Čákovi,
v rokoch 1313-1337 zvolenskému kráľovskému županovi, magistrovi Dončovi. Okolo roku 1340 sa Zvolenská župa
rozpadla na menšie župy, ktoré mali svoje hrady ako administratívne centrá. Župným hradom Liptova sa stal Liptovský hrad,
ktorý sa od 1396 uvádza aj prívlastkom Veľký (Magnum catrum, Magnum castrum Liptovience). Roku 1397 obsadili hrad
vojská moravského markogrófa Prokopa a opolského kniežaťa Vladislava, prívržencov českého kráľa Václava IV.
V roku 1399 kráľ Žigmund vyzdvihuje zásluhy šlachticov pri obrane hradu a odmeňuje ich donáciami na Liptove a v
banskej oblasti. Tak získal 1406 Mikuláš Gara hrad a hodnosť liptovského župana. Hrad v roku 1441 pravdepodobne
obsadili husiti. Možno tak usudzovať z donácie kráľa 1440 a 1441 Ladislavovi Rikolfimu zo Šarišskej Kamenice, kde bola
podmienka, že nový majiteľ dá hrad opraviť. Rikolfiho v roku 1445 obvinili zo zbojstva a uväznili. Roku 1447 ho kráľ
omilostil s tým, že hrad, ktorý bol centrom lupežných výprav, zbúra. Listina z 1453 uvádza už len pusté miesto.
V nasledujúcom roku 1454 Ján Hunyady daroval Pongrácovcom majetky v Liptove. Popri Likave a Liptovskom Hrádku
aj Liptovský hrad s požiadavkou na jeho opravu. V roku 1459 kráľ Matej Korvín daroval všetky tri liptovské hrady a
Oravský hrad Petrovi Komorskému, ktorého vymenoval za liptovského a oravského župana. Komorovský sa však pridal
k odbojnej šľachte, sympatizujúcej s poľskými kráľmi. Matej Korvín, po uzavretí spišskonovoveského mieru v roku 1474
s poľským kráľom Vladislavom Jagelovským, Komorovskému majetky odňal a budovy i hradby Liptovského hradu dal
zdemolovať až po základy. Vyše päťsto rokov zarastali základy hradu hustým lesným porastom, iba terénny reliéf a
zvyšok jediného múru označovali miesto, kde hrad stál. Z funkčného hľadiska môžeme hrad rozdeliť na dve časti – horný
a dolný hrad. Predpokladá sa aj tretia časť – predhradie s hospodárskou zástavbou, doteraz sa ju nepodarilo
archeologický doložiť. Tento predpoklad potvrdzuje aj fakt, že hrad nemal priamy vozový vstup a prístup do hradu bol
len pre peších a jazdcov.   >>>
Súčasný  stav hradu :
V rokoch 1975 až 1987 sa uskutočnil archeologický výskum hradu a odkryté základy budov sa zakonzervovali.
Poloha hradu :
Konzervované základy hradu, situovaného v extrémnej polohe na vrchu zvanom Sestrč v Chočských vrchoch nad
obcou Bukovinka a Kalameny v nadmorskej výške 1000 m.
Prístup k hradu :
Prvý výstup na hrad je chodníkom značeným červenou značkou z obce Bukovinka.
Druhý výstup na hrad je náučným chodníkom značený žltou značkou z obce Kalameny.
 
Mapa polohy hradu :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                       Liptovský hrádok.
 
<<<  Hrad Liptovský Hrádok alebo Hrádok alebo Nový hrad je zrúcanina vodného hradu, jedinečného na území Slovenska.
Nachádza sa na malej vápencovej skale pri rieke Belá, v severnej časti mesta Liptovský Hrádok. Prvá písomná zmienka
o hrade Wywar pochádza z roku 1341. Stavebne je prepojený s kaštieľom a v súčasnosti rekonštruovaná pamiatka je v
súkromnom vlastníctve. Gotický kamenný hrad dal na hornom Liptove postaviť vtedajší zvolenský župan Donč po roku 1314.
Skala, na ktorej hrad stojí bola obkolesená vodnou priekopou a jeho úlohou bolo strážiť dôležitú križovatku ciest Spišskej cesty
a cesty Magna via, tzv. Jantárovej cesty. Pôvodne kráľovský hrad dal v roku 1399 kráľ Žigmund do správy M. Gorjanskému,
no už v roku 1433 ho obsadili Husiti, po nich Jiskrovci a odvtedy už často menil majiteľov.Veľa rokov bol hrad v rozvalinách,
až kým ho nedostal Valentín Balaša so svojím bratom. Hrad mal pôvodne len jedno krídlo orientované v smere západ - východ.
Typický príklad dvojvežovej dispozície hradu. Za hlavnou vežou typu donžon postavili v polovici 15. storočia nové krídlo,
ktoré ešte v rokoch 1774 - 1775 kryté štýlovou mazardovou strechou. V rokoch 1574 - 1579 sa diala veľká rekonštrukcia
hradu Valentína a Žigmunda Balassu. Oni hrad prestavali od základov a dostavali mnohé hospodárske budovy. Za ich
panovania pochádza prvá zmienka o Rómoch v panstve. Vyrábali železné výrobky pre potreby panstva. V roku 1600 hrad
získala Magdaléna Zaiová, ktorá prestavala hrad a dostavala renesančný kaštieľ. Kaštieľ mal dva krídla, v mieste staršieho
paláca sa spájal s hradom. Po smrti Mikuláša Šándorfiho prestavala aj hrad v renesančnom štýle. Počas Protihabsburských
povstaní tu bola uložená svätoštefanská kráľovská koruna, z čoho plynie, že hrad bol dobre chráneným a bezpečným
miestom. V tomto období tvoril dôležitý oporný bod cisárskeho vojska. Po bitke s povstalcami v roku 1709 zostal silne
poškodený, najmä časť starého hradu. V roku 1721 Hrádok získal rod Lichtensteinovcov, ktorí sa výstavbou mlyna, pivovaru,
soľného skladu i vodnej píly zaslúžili o rozvoj areálu i okolia. Posledným súkromným majiteľom bol Emanuel Lichtenstein.
To on predal hrad Kráľovskej komore. Na začiatku 19. storočia hrad postihla katastrofa. Hrad v roku 1803 vyhorel. Zhorel
celý takmer do tla. Hrad sa nepodarilo zachrániť. Odvtedy bol v ruinách. Kráľovská komora opravila len kaštieľ okolo hradu,
ktorý postavila M. Zai v roku 1603. Zriadili tu aj okresný súd a väznicu. Tie tu boli až do roku 1930. Neskôr, keď bol zrušený
súd, väznica tu ostala a bola umiestnená v bývalej hradnej pivnici a mučiarni, ktorú tiež postavila M. Zai v roku 1603 pri
veľkej prestavbe hradu. V roku 1932 boli niektoré časti hradu konzervované. Boli tu nasťahované rodiny z asanovaných
kaštieľov na Prekážke. V roku 1960 bol v priestoroch hradu zriadené Národopisné múzeum a malo nainštalovaných len
12 miestností. V roku 1990 bolo múzeum presťahované do bývalého soľného skladu a hrad ostal neobývaný.  >>>
Súčasný  stav hradu :
V roku 2001 ho kúpila Dagmar Máchová, ktorá v kaštieli zriadila luxusný hotel a v súčasnosti sa snaží o renováciu hradnej
zrúcaniny.
Poloha hradu :
Opravený kaštieľ a zrúcaniny hradu sa nachádzajú v severnej časti mesta Liptovský hrádok.
Prístup k hradu :
Z cesty z Liptovského hrádku smerom na Podbanské. .
 
Mapa polohy hradu :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                         Ľubovniansky hrad.
 
<<<  Vznik Ľubovnianskeho hradu je kladený do druhej polovice 13. storočia, resp. na začiatok 14. storočia. Hrad vznikol
ako hraničný strážny hrad, chrániaci obchodné cesty do Poľska. Podľa niektorých prameňov (Menclová, Slivka, Čaplovič,
Chalupecký) ho vybudoval pravdepodobne okolo roku 1280 poľský knieža Boleslav, ktorý bol manželom Kunigundy, dcéry
uhorského kráľa Belu IV. V tomto čase vznikla kruhová veža a gotický palác. Začiatkom 14. storočia hrad rozšírili o ďalší,
východne situovaný palác a ďalšie budovanie hradu urýchlili štátoprávne zmeny po roku 1299 ako aj vnútropolitické boje
oligarchov proti centrálnej kráľovskej moci. V rokoch 1308-1312 patril hrad Omodejovcom, a od roku 1315 Drugethovcom.
Podľa iných prameňov (Beňko, Fügedi, Števík) hrad vznikol na začiatku 14. storočia z iniciatívy kráľa Karola Róberta
(prvá písomná zmienka je z roku 1311, keď sa spomína pod názvom „Liblou“). A podľa ďalších prameňov, dochovaných
medzi ľuďmi skôr ako legenda, hrad založil šľachtic Ľubovenský, ktorému sa zápáčilo miesto, na ktorom hrad stojí. Prvými
správcami boli Omodejovci, nie Matúš Čák, ako uvádza literatúra, ten bol len spojenec Omodejovcov proti panovníkovi,
keď si chceli hrad privlastniť, čo sa im nepodarilo, pretože Karol Róbert v roku 1312 Omodejovcov porazil. Ďalej sa uvádza,
že hrad sa stal roku 1323 majetkom Drugethovcov. Určenie vzniku hradu - v závere 13. storočia, či začiatkom
14. storočia - nemá na jeho dispozičné riešenie, či stavebné postupy žiaden vplyv a tak s najväčšou pravdepodobnosťou
hrad vyzeral tak ako je uvedené na kresbách J. Česlu. V roku 1412 sa spolu s 13. spišskými mestami a panstvami
Ľubovnianskeho a Podolíneckého hradu dostal do poľského zálohu. Na Ľubovnianskom hrade sídlili starostovia
zálohovaných miest. V roku 1432 a 1451 ho poškodili počas husitských vojen, v roku 1553 ho takmer zničil veľký požiar.
Jeho obnovu začali v roku 1555 za starostu Jána Bonera, do roku 1557 ho obohatili o renesančné prvky. Hrad nákladne
renovovali a rozšírili, pričom veľkú pozornosť venovali protitureckému renesančnému pevnostnému zariadeniu.
V rokoch 1591 – 1745 mala starostovstvo zálohovaných miest v dedičnej držbe poľská kniežacia rodina Lubomirski,
počas vlády ktorej sa vykonali na hrade viaceré stavebné práce. Upravovali objekty na terase druhého nádvoria,
na juhozápadnom nároží, opravili dovtedajšie budovy hradu a mnohé z nich ukončili dekoratívnymi atikami. V 17. storočí
bol hrad rozšírený a zbarokizovaný. V roku 1647 postavili kaplnku a vybudovali tretie nádvorie. Manželka Alberta III. a
starostka zálohovaných miest, Mária Jozefína, nariadila uskutočniť opravu hradu. Projekt vypracoval Francesco Placidi
v polovici 18. storočia, ale nezrealizoval sa. Pod jeho vedením prebehla v rokoch 1746 – 1760 len rekonštrukcia hradu.
V roku 1772 sa zálohované spišské mestá vrátili Uhorsku. Hrad prestal byť sídlom starostu zálohovaných miest a jeho
význam upadol. Využívali ho ako kasáreň, neskôr slúžil ako skladisko a napokon ho v roku 1819 štát predal J. F. Raiszovi,
ktorého rodina však hrad po 55 rokoch prepustila mestu, pre nákladnú údržbu. Ani mesto nezvládalo hrad udržiavať a
preto ho v roku 1883 odpredalo. Novým majiteľom bol poľský gróf Zamoyski, ktorý nechal v roku 1930 opraviť kaplnku
a obytný trakt na južnej terase. V jeho vlastníctve bol hrad do roku 1945. Krátko po tomto roku sa zrekonštruovaný objekt
využíval ako škola v duchu doby. Až v roku 1971 sa začal na hrade archeologický a architektonický výskum. Najstaršou
časťou hradu je kruhová veža s mohutnými opornými piliermi a priľahlý gotický palác. Obe pôvodne opevnené stavby,
stoja na najvyššom bode brala, boli ohradené obvodovým múrom a do objektu sa vstupovalo bránou v múre. O niečo
mladší je palác situovaný východne. Tieto objekty vytvárajú horný hrad s nádvorím. Na budovách sa zachovali obvodové
murivá do značnej výšky a na gotickom paláci zvyšky renesančnej atiky i renesančných ostení okien a rímsy. Vzhľadom
na terén sú ďalšie dve nádvoria riešené terasovito. Na druhom nádvorí pristavili k bráne budovu s podbráním a obranu
hradu zabezpečovala veľká delová bašta na východe a srdcový delový bastión na západe pod bránou. Neskôr tu
pristavali ďalší palác k obvodovému opevneniu na východnej strane. K objektu na západnej strane pristavili barokový
palác (1642) a na terase kaplnku. Posledné, tretie nádvorie, je smerované na juhovýchod pred veľkou baštou a chráni
vstup do areálu s bránou z roku 1664, ktorá mala padací most. Na múroch tohto nádvoria sa čiastočne zachovala atika.
V niektorých miestnostiach sa zachovali valené a pruské klenby, v podzemí je zachovalá mučiareň. Medzi zachované
časti hradu patrí aj hradná Kaplnka. Poľské korunovačné klenoty na hrade Ľubovňa v rokoch 1655 – 1661.
Píše sa rok 1320 a nástupca poľského kráľovského trónu Vladislav I. Lokietko dáva na svoju korunováciu vyrobiť nové
poľské korunovačné klenoty: korunovačnú korunu (Corona Privilegiata), korunovačné žezlo a korunovačné jablko.
Korunovačné klenoty vyrobené Vladislavom I. Lokietkom boli používané na oficiálnu kráľovskú korunováciu, a to až do
roku 1764, kedy bol nimi korunovaný posledný poľský kráľ Stanislav August Poniatovský. Vladislav I. Lokietko sa pri
svojej korunovácii odvolával na prvého poľského kráľa Boleslava Chrabrého, a preto korunovačná koruna nesie až do
dnešných čias názov „koruna Boleslava Chrabrého“. Jednou z najvýznamnejších udalostí v 700-ročnej histórii hradu
Ľubovňa bolo ukrytie poľských korunovačných klenotov na hrade v rokoch 1655 – 1661. Hrad Ľubovňa bol v tomto
období súčasťou poľského kráľovstva ako tzv. spišský záloh (1412 – 1772). Korunovačné klenoty a celý kráľovský
poklad boli na hrad prevezené po napadnutí poľského kráľovstva Švédmi v roku 1655. Celý kráľovský poklad bol ukrytý
v útrobách hradu Ľubovňa do roku 1661, kedy bol prevezený späť na kráľovský hrad Wawel v Krakove. V roku 1656
navštívil hrad Ľubovňa samotný kráľ Ján Kazimír. Detailný popis príchodu kráľa na hrad Ľubovňa poeticky opisuje vo
svojom svetovom bestselleri „Potopa“ Henrich Sienkiewicz. Vystavené korunovačné klenoty v Kaplnke sv. Michala na
hrade Ľubovňa boli vyrobené v roku 2010 reštaurátorom Józefom Walczykom. Dôveryhodným podkladom na výrobu
faksimile sa stali archívne materiály z 18. storočia, ktoré sa zachovali v podobe nákresov od Jána Kryštofa Wernera
a v podobe kolekcie 22 portrétov poľských kráľov od Marcella Bacciarelliho.  >>>
Súčasný  stav hradu :
Čiastočne zachovaný a zrekonštruovaný hrad na vápencovom kopci nad cestou a ľavým brehom rieky Popradu,
čnejúci sa nad mestom Stará Ľubovňa, dominanta Ľubovnianskej kotliny. V zachovanej časti hradu sa nachádza múzeum,
súčasťou ktorého sú: historická expozícia, expozícia dobového nábytku a chladných zbraní a expozícia zoznamujúca
návštevníkov so životom a rodokmeňom posledných majiteľov hradu - rodu Zamoyských. Na hrade je aj výstavná miestnosť,
kde sú každoročne výstavy počas sezóny. Správcom hradu je Ľubovnianske múzeum v Starej Ľubovni.
V areáli hradu rastie mohutná lipa malolistá s obvodom kmeňa 450 cm, výškou 25 m a odhadovaným vekom 350-400 rokov.
Okolo prístupovej cesty na hrad rastie skupina chránených stromov - Pagaštanová aleja, ktorú tvorí 23 stromov
pagaštana konského s priemerným obvodom kmeňa 198 cm.
Poloha hradu :
Hrad sa nachádza severným smerom od mesta Stará Ľubovňa.
Prístup k hradu :
Prístup k hradu je po pevnej a širokej ceste ktorá začína na parkovisku pod hradom.
 
Mapa polohy hradu :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                   Hrad Makovica / Bodoň/.
 
<<<  Prvá zmienka o hrade je, keď Comes Štefan v roku 1299 oznamuje, že Egid a Andronik Jánovi synovia, obsadili hrad
zvaný Makovica (Mokoycha) patriaci Budunovým synom dedinu Puch, ktorá patrila Egidovi a Andronikovi. B. Varsik, ktorý
hradu venoval značnú pozornosť, sa domnieva, že hrad vybudoval Budun z Ploského, a preto vzniklo aj pomenovanie
Budunov hrad (Bodonvára). Po vpáde Tatárov do oblasti dolného toku rieky Torysa v roku 1285 ho ako refúgium pre svoju
rodinu a po značnom poškodení, ktoré sa konštatovalo v súdnom rozsudku z roku 1299, už Budunovi synovia neobnovili.
Hrad by teda podľa toho existoval len jedno desaťročie. Koncom 13. storočia Ploské a celé oblasť potoka Brestová
a jeho prítokov patrila Budunovi a jeho synom. Pôvodné majetky boli rozdelené po roku 1320, keď synovia budujú kúrie
na svojich rodinných podieloch. Kráľ Žigmund Luxemburský daroval v roku 1435 pod titulom novej donácie Žigmundovi,
Martinovmu synovi z Ploského, kapitánovi Bratislavského hradu, všetky majetky jeho rodiny, pochádzajúce od predka
Buduna. Je však otázkou, či by bola kráľovská kancelária označovala tieto majetky ako príslušnosti hradu po jeho viac
ako storočnom zániku. Pamiatky hmotnej kultúry získané pri zisťovacom výskume svedčia o tom, že hrad musel existovať
i neskôr, t. j. po roku 1298. Hĺbkový výskum lokality by mohol spresniť nielen čas jeho zániku, ale i vzniku. Je domnienka
že vznikol skôr, ako to tvrdí B. Varsik, a to okolo polovice 13. Storočia. Hrádok postavili na vyčnievajúcom skalnom podloží
vystupujúcom z vrchu severne nad obcou. To zabezpečuje neprístupnosť lokality zo severnej a západnej strany. Východná
a južná strana boli chránené mohutnou priekopou vysekanou do skalného podložia. Vrch skalného brala má takmer
štvorcový pôdorys s rozmermi 52 x 50 m a tvorí obytnú plochu hrádku. Tá bol na okraji pravdepodobne chránená
obvodovým opevnením. V najvyššie položenej časti plošiny na severnej strane, neďaleko severovýchodného nárožia,
bola kruhová kamenná veža vystavaná z miestneho ryolitu.  Veža s vnútorným priemerom 3,6 m a vonkajším okolo 7,6 až 8 m
svojím kubusom čiastočne presahuje okraje obvodového opevnenia. Ďalšie murované objekty v interiéri hradu
pravdepodobne neboli. . >>>
Súčasný  stav hradu :
Stav skalnej plošiny vôbec nepripomína že tu stál niekedy hrad. Nie sú tu žiadne náznaky nejakých múrov alebo iných
dôkazov že tu niekedy stál hrad.
Poloha hradu :
Juhozápadným smerom od obce Zlatá Baňa.
Prístup k hradu :
Na hrad sa dá vystúpiť z dvoch miest.
Prvý výstup môžeme začať v obci Abranovce žltou značkou z autobusovej zastávky smerom Bodoň.
Druhý výstup môžeme začať v sedle Temný les žltou značkou smerom Bodoň. Od smerovníka Bodoň / Skalný útvar /
vystupujeme chodníkom lesom, po chvíli zabočí vpravo malou skalnou rozsadlinou vystúpime na vrchol skalnej plošiny.
Vpravo sa rozprestiera nádvorie hradu lemované nepatrným náznakom obvodovej hradby. Vľavo sa nachádza na
najvyššej časti plošiny zvyšky kruhová kamenná veža.   
 
Mapa polohy hradu :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                         Markušovský hrad.
 
<<< Čiastočne zachovalá a zastrešená ruina priamo v obci Markušovce. Hrad postavil v roku 1284 syn Marka, Mikuláš,
na základe povolenia ktoré vymohol u kráľa Ladislava IV. jeho brat Batyz, zakladateľ Batizoviec. Za najstaršie jadro hradu
možno považovať mohutnú obytno-strážnu vežu štvorcového, prípadne mierne obdĺžnikového pôdorysu v samostatnom
opevnení. Hrad takto pretrval až do 15. storočia. Koncom 15, resp. začiatkom 16. storočia dal Štefan Mariássy hrad
prestavať a rozšíriť. Prestavba hradu a vybudovanie nového pevnostného systému museli byť hotové ešte pred rokom 1516.
Neustále rozbroje s Levočanmi a zástupcami 13 spišských miest a obava pred vybudovaním mocného hradu vyústili 1527
do zničenia Markušovského hradu a k zmene pôvodných majiteľov. Až po roku 1538 dostali Mariássyovci svoje majetky
späť a začali s renesančnou úpravou hradu. Prestavbou vznikol objekt, ktorý sa v základnej podobe zachoval dodnes.
Hrad v roku 1773 vyhorel a v roku 1789 ho renovovali, o čom svedčí aj nápis na paláci. Čoskoro nato stratil svoju pôvodnú
obrannú funkciu a bohato rozvetvený rod sa presťahoval do viacerých kaštieľov a kúrií v obci, ktoré sa dodnes nachádzajú
v charakteristickej reťazovej zástavbe obce. V roku 1972 sa pokúsili niektoré budovy zrekonštruovať, ale v súčasnosti sa
o hrad už nikto nestará. Mohutná obytná veža s obvodovým opevnením bola prestavaná v 15. storočí. Hrad rozšírili o
nádvorie 25x20m západným smerom, ktoré uzatvárali dve polkruhové bašty, medzi ktorými bol vstup. Doplnený bol
opevneným predhradím, po ktorého obvode vznikli začiatkom 16.storočia ďalšie obytné a hospodárske budovy. Hrad
postupne opevňovali - zvýšili staršie múry a vbudovali v nich strieľne. Na severovýchodnom a juhovýchodnom nároží
boli poschodové bašty so strieľňami. V interiéri vznikol aj obytný palác o rozmeroch 17x10m. Po renesančnej prestavbe
sa zachovala opevnená štvorkrídlová nepravidelná stavba s obdĺžnikovým pôdorysom, kruhovými nárožnými baštami
a úzkym nádvorím, do ktorého sa vstupuje na západnej a východnej strane polkruhovými bránami. Fasáda na južnej strane
má renesančné združené okná s kamennými nadokennými rímsami. >>>
Súčasný  stav hradu :
Objekt sa nevyužíva a chátra. Vstupné otvory boli zamurované tehlami, čo dalo budovám neprirodzený bizarný vzhľad,
ale po „vybývaní“ častí hradu našimi rómskymi spoluobčanmi asi iná možnosť nebola. Hrad by si zaslúžil znovu
opravu - s neveľkými investíciami by sa tak zachránila ďalšia pamiatka.
Poloha hradu :
Hrad sa nachádza v centre obci Markušovce vedľa Markušovského kaštieľa.
Prístup k hradu :
Cestou okolo obecného úradu smerom na parkovisko pri kostole.
 
Mapa polohy hradu :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
 
                                                     Hrad Modrý Kameň.
 
<<<  Je goticko-renesančný hrad pochádzajúci z druhej polovice 13. storočia, ktorý sa nachádza v banskobystrickom kraji
v okrese Veľký Krtíš a je postavený nad rovnomenným mestom. Súčasťou hradného komplexu je aj barokový kaštieľ, ktorý
bol však postavený až o niekoľko storočí neskôr. V súčasnosti je hrad spolu s areálom (kam patrí napríklad záhrada, most,
hradná kaplnka, hospodárska budova, či priekopa) evidovaný ako národná kultúrna pamiatka. Výstavba tohto hradu sa
začala pravdepodobne po Tatárskom vpáde, aj keď pamätná tabuľa datuje vznik hradu už do roku 1237. Najstaršie písomné
zmienky o hrade sa datujú do rokov 1278 a 1290. V písomnej zmienke z roku 1285 je spomenutý majiteľ a aj predpokladaný
stavebník hradu Peter Forró. Po jeho smrti sídlo získali synovia Kazimíra z bíňskej vetvy Huntovcov-Poznanovcov. Ale už v
roku 1290 ho dobyli späť Petrovi súrodenci, zakladatelia rodu Balašovcov. Ich držbu hradu prerušil Matúš Čák Trenčiansky,
ale po jeho smrti sa vrátil do ich moci. Hrad bol celé storočia majetkom šľachtickej rodiny Balašovcov] (staršie Balassovcov),
ktorý ho vlastnili až do 19. storočia. Výzor hradu bol niekoľkokrát zmenený v dôsledku mnohých rekonštrukcií a prestávb.
Prvá výraznejšia oprava hradu sa konala v rokoch 16091612, kedy získal renesančný výzor. Dôvodom bolo to, že v
roku 1576 (niektoré pramene uvádzajú rok 1575) hrad obsadili Turci, ktorí ho opustili až v roku 1593, pričom hrad zničili.
Pri tejto rekonštrukcii hradu vznikli aj delostrelecké plošiny. V čase stavovských povstaní na začiatku 17. storočia sa hradný
majiteľ Žigmund Balaša uchádzal o funkciu sedmohradského kniežaťa a za týmto cieľom sa neváhal spojiť aj s Turkami.
Preto hrad v roku 1616 dobylo kráľovské vojsko a Žigmund bol uväznený. V rámci koristníckeho vpádu bol hrad opätovne
napadnutý Turkami v roku 1659. V roku 1683 hrad dobýjalo povstalecké vojsko Imricha Tököliho a hrad bol značne poškodený.
Toto poškodenie už majitelia neobnovovali. V prvej polovici 18. storočia postavil vtedajší majiteľ Gabriel Balaša na starších
zničených základoch rozsiahly barokový kaštieľ, ktorý však bol postavený len na dolnom nádvorí hradu; horná časť hradu sa
obnovy nedočkala a tieto priestory sa využili ako záhrada, ktorá tiež patrí medzi národné kultúrne pamiatky. Ku kaštieľu bola
neskôr pristavená aj kaplnka svätej Anny.  V 19. a 20. storočí hrad niekoľkokrát zmenil majiteľa; v roku 1813 hrad od rodu
Balašovcov získal župan Forgáč z Gýmeša a Haliča, po ňom sa majiteľom hradu stal gróf Károly. Poslednou súkromnou
majiteľkou bola Károlyho dcéra Gabriela Almášiová, ktorá ho však v roku 1923 predala štátu, ktorý je jeho vlastníkom až
do súčasnosti. >>>
Súčasný  stav hradu :
Poloha hradu :
Hrad je postavený na kopci nad rovnomenným mestom.
Prístup k hradu :
V mestečku Modrý Kameň.
Mapa polohy hradu :
 
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                          Muránsky hrad.
 
<<<  Svojou rozlohou 3,3 hektára patri Muránsky hrad k najväčším na Slovensku a nadmorskou výškou 938 metrov zas k
 najvyššie položeným v strednej Európe. Hrad vznikol v druhej polovici 13.storočia ako kráľovský strážny hrad pri ceste na
Horehronie. Postavil ho rod Bebekovcov na skalnatom brale zvanom Cigánka. Ďalšia výstavba prebehala za skalnou
roklinou na severovýchod a severozápad. Z tohto obdobia pochádza gotické murivo hradu. V prvej polovici 15.storočia bol
hrad renesančne prestavaný a dostal sa do držania bratríkov. Po ich porážke bol nejaký čas kráľovským majetkom
a v roku 1524 ho kráľ Matej Korvín daroval Štefanovi Zápoľskému. Zápoľského syn Ján daroval hrad gemerskému
šľachticovi Jakubovi Tornaljaimu. Po jeho smrti sa stal majetkom jeho štvorročného syna Jána. Jeho poručník Matúš Bašo
ho poslal na výchovu do Poľska, odkiaľ sa už nevrátil a hrad obsadil a vyhlásil sa za jeho majiteľa. Na vydržiavanie vojska
podnikal lúpežné výpravy do širokého okolia. Na zastavenie jeho vyčíňania, ktoré sa stalo aj predmetom rokovania
Uhorského snemu, bola v roku 1548 podniknutá výprava cisárskeho vojska pod vedením grófa Mikuláša zo Salmu a
Františka Bebeka, pána z Krásnej Hôrky. Po niekoľkých pokusoch sa im nakoniec podarilo hrad dobyť, no Bašovi sa
podarilo z hradu utiecť. Nie však nadlho, lebo v Telgárte ho spoznal a chytil miestny richtár a poslal naspäť na Muráň,
kde bol ihneď sťatý. Po tejto udalosti sa hrad opäť dostal do kráľovského vlastníctva. Na začiatku 17.storočia ho získal
rod Széchyovcov (Séči) z Rimavskej Seči. Najstaršia dcéra Juraja Széchyho, Mária je známa ako Muránska Venuša.
Ako 17 ročná sa vydala za Štefana Bethlena a odišla s ním do Sedmohradska. V krátkom čase jej zomreli obe deti a manžel.
Nakrátko sa vydala za bezvýznamného šľachtica Štefana Kuna, s ktorým sa však zakrátko rozviedla. Na Muránskom hrade
v tom čase žila jej sestra Eva vydaná za Štefana Illésházyho, ktorý sa snažil získať hrad pre seba. Mária nechcela prísť o
dedičstvo, no ako príbuzná rodiny Bethlenovcov radšej využila ponuku kapitána fiľakovského hradu Františka Wesselényiho
(Vešelín) a vydala sa za neho. Ešte predtým ho však aj s jeho ozbrojencami pustila na hrad. Po nejakom čase sa stal
Wesselényi uhorským palatínom a v tomto období bol hrad výrazne prestavaný. Wesselényi sa však v roku 1666 zaplietol
do sprisahania proti novému cisárovi Leopoldovi a od popravy ho zachránila len jeho predčasná smrť v roku 1667.
V roku 1670 sa začalo pod vedením kniežaťa Karola Lotrinského dobývanie hradu a Mária kapitulovala až po piatich dňoch.
Hoci jej knieža zaručil osobnú slobodu, Viedeň to neuznala a Mária bola väznená na vlastnom hrade a neskôr bola pod
policajným dozorom v Bratislava a vo Viedni. Po mnohých intervenciách príbuzných odišla do Koszegu k rodine, kde aj
zomrela.v roku 1678. V rokoch 1670-1683 na hrade sídlila nemecká posádka. Potom ju na rok obsadili povstalecké vojská
Imricha Thokoliho. Neskôr ho obsadil František Rákoczi a daroval Mikulášovi Bercsányimu. Ten ho dal opraviť a sídlil na
ňom až do roku 1709, kedy sa opäť dostal do kráľovského vlastníctva. Cisár Karol VI. ho roku 1720 daroval
Štefanovi Kohárymu. V roku 1760 hrad vyhorel a začal pustnúť. Poslednými majiteľmi hradu boli Coburgovci. 
Najzachovalejšou časťou hradu je vstupná brána. Je jediným miestom, ktorým sa dá dostať do hradného areálu. Všade
inde sa pod ruinami bývalých hradieb nachádzajú priepasti. Pre turistov tu vybudovali niekoľko miest s bezpečnostnými
ohradami, ktoré ponúkajú nádherné pohľady na okolie. Z južnej časti vidieť ako na dlani obec Muráň, susednú
Muránsku Dlhú Lúku, ale aj okresné mesto Revúca. Pri pohľade zo severnej strany majestátnu Kráľovu hoľu. >>>
Súčasný  stav hradu :
Úprava okolia a pokusy o konzerváciu hradných ruín prispeli k čitateľnosti jednotlivých budov rozmiestnených po
rozsiahlom nádvorí. V roku 2005 sa uskutočnila pomerne rozsiahla rekonštrukcia hradu, v rámci ktorej boli postavené
dve vyhliadkové plošiny. Tiež bola zrekonštruovaná hradná brána.
Poloha hradu :
Čiastočné konzervované a vyčistené základy hradu sú situovaného v extrémnej polohe na hradnom brale  nazvanom
Cigánka severovýchodne od obce Muráň.
Prístup k hradu :
Predstavím Vám tri trasy výstupu na hrad.
Z námestia obce Muráň červenou značkou k chate Zámok, kde pokračujeme ďalej na hrad.
Z obce Muránska Huta červenou značkou smerom Veľká lúka k smerovníku Veľká lúka – Piesky, kde pokračujeme 
vľavo modrou značkou smerom chata Zámok. Od chaty pokračujeme červenou značkou na hrad.
Zo sedla Predná hora žltou značkou smerom chata Zámok. Od chaty pokračujeme červenou značkou na hrad.
 
Mapa polohy hradu :
 
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                                   Nový hrad.
 
<<<  Počiatky hradu siahajú do 1. polovice 14. storočia, keď po roku 1322 získal územie okolo dnešného hradu šľachtic
Mička. Na svojom pozemku si postavil drevený hrad, ktorý v roku 1341 prepustil synovi Lorandovi. Potvrdzuje to listina kráľa
Ľudovíta z roku 1342, ktorou potvrdil Mičkové majetky a povolil mu prestavať drevený hrad na kamenný hrad. Dominantnou
stavbou novopostaveného kamenného hradu sa stal hradný palác obdĺžnikového pôdorysu s rozmermi 18 x 10 m. V paláci
nad prízemím so skladovacími miestnosťami boli dve podlažia obytných priestorov. Veľký priestor na 2. Podlaží bol rozdelený
drevenou priečkou na dve miestnosti, z ktorých jedná bola vykurovaná veľkým krbom v nároží. Nad nimi položenú sálu
osvetľovalo na východnej strane veľké okno, z ktorého sa zachoval narušený oblúk. Hradný palác, ktorý sa k prístupnej časti
skalného hrebeňa obracia plnou stenou svojou mohutnou hmotou chránil nádvorie rozloženého na svahu klesajúcom južným
smerom. Obklopovala ho hradba na ktorej sa dodnes zachovali stopy po drevených schodiskách vedúcich na obrannú
ochodzu. Stavitelia ako oporu nárožia opevnili vystupujúci skalný blok. K nemu z bočnej strany priliehala obytná budova,
ktorej hornú časť stavitelia vysadili na opracovanú vrchnú časť brala. Pri úpätí skaly bola položená hradná brána. Ochranu
cesty vystupujúcej po strmom východnom svahu hradného vrchu zabezpečovalo ešte vysunuté predhradie. Po vymretí
šarišskej vetvi Mičkovcov v roku 1398 hrad pripadol kráľovskej korune. Kráľ Žigmund Luxemburský dal Nový hrad do zálohy
poľskému šľachticovi Prokopovi Balickému.  Prokop zakrátko zomrel, ale po vyplatení zálohu získal Nový hrad do užívania
jeho brat Andrej. Od neho hrad vykúpil Žigmundov tajný kancelár Imrich z Perína. V roku 1448 sa opevneného sídla zmocnilo
bratrícke vojsko pod vedením kapitána Petra z Rakovca. Na niekoľko rokov sa stal jedným z dôležitých centier bratríckeho
hnutia, z ktorého vojnové bratstvo podnikalo lúpežné výpravy do okolia. Ich vyčíňanie ukončil v roku 1460 vojská Mateja Korvína,
ktoré hrad dobili a rozprášili celé bratrícke hnutie. Následne sa o svoje dedičstvo prihlásila vdova po taveníkovi Jánovi z Perína.
Nový hrad bohatým magnátom z Perína potom patril až do roku 1512, keď ho vymenili za iné majetky Mikulášovi z Torysy.
Pretože Tárcaiovci patrili k odporcom panovníka Ferdinanda Habsburského, v roku 1556 dobylo a podpálilo cisárske vojsko
Nový hrad. Zhabané Tárcaiovské majetky spolu s rozrumeným hradom daroval panovník svojím prívržencom Péčiovcom.
Noví majitelia ale hrad už neobnovili a svoje sídlo postavili v Novej Vsi, ktorá sa podľa nich neskôr nazývala aj
Pečovská / Nová Ves /. Poškodený hrad, opustený a zabudnutý hlboko v horách pomaly pustol a chátrala až sa zmenil na
romantickú zrúcaninu. Jeho pôvodný názov časom upadol do zabudnutia a tak začali volať jeho ruinu podľa blízkej
dediny – hradom Hanigovským. >>>
Súčasný  stav hradu :
V roku 2014 až 2015 sa uskutočňuje archeologický výskum hradu, opravené hradné múry a odkryté základy budov sa
konzervujú. Obnova hradu sa uskutočňuje v rámci programu ministerstva práce a rodiny.  
Poloha hradu :
Opravované ruiny hradu sa nachádzajú na južnom svahu Čergovského pohoria nad obcami Ľutina a Hanigovce.
Prístup k hradu :
Prvý výstup na hrad je chodníkom značeným žltou značkou z obce Ľutina.
Druhý výstup na hrad je chodníkom značený zelenou a žltou značkou z obce Hanigovce.
 
Mapa polohy hradu :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                          Obišovský hrad.
 
<<<   Stredoveký kamenný hrádok pri Obišovciach patrí do série tých hrádkov, ktoré sa začali v Uhorsku stavať po
roku 1242 po prvom tatárskom nájazde v roku 1241. Pri nájazde zomrel aj Ivanka – syn Drienovského pána Juraja. Tatársky
vpád prinútil rod vybudovať si bezpečnejšie sídlo, ktoré by boli schopné uchrániť ich pred nepriateľom. Vybrali si lesný
kopcovitý masív nad údolím riečky Svinky. Nenápadný vŕšok nazývaný Zámčisko, ktorý má prudko klesajúce svahy a je
prístupný len z východnej strany. Hrádku chýbalo predhradie, tak že nedisponoval žiadnou hospodárskou základňou. Zrejme
aj to svedčí o jeho prechodnej obývateľnosti. Jednoduchá dispozícia nádvoria nepresahuje rozmery 25 x 30 metrov. Je to
typ útočiskového hrádku. Obišovský hrad zanikol skoro, svedčí o tom aj archeologický materiál, ktorý nepresahuje
polovicu 15. storočia. Po zániku hradu už nikdy nebol obnovený. Samotný areál hrádku bol obohnaný pomerne vysokými,
aj dnes dobre viditeľnými valmi a pomerne hlbokou priekopou na vnútornej strane valu. Celý hradný areál sa skladá zo
stredovekej prístupovej cesty, vonkajšieho valu s vnútornou priekopou, hradného múru so vstupnou bránou, strážnej
miestnosti, veže paláca a vlastného nádvoria s cisternou. Hradný múr predstavuje ešte aj dnes pevnú kamennú stavbu
. Podľa vzájomných cezúr hradného múru, hradnej veže a hradného paláca sa zistilo, že hradný múr bol postavený v prvej
etape fortifikačného zariadenia. Hrúbka hradného múru nie je všade rovnaká, pohybuje sa medzi 230 až 250 cm. Hradné
nádvorie bolo ohraničené hradným múrom a v tomto priestore sa nachádzali ostatné stavby patriace k stredovekému hrádku.
Hradné nádvorie bolo upravené tak, aby mohlo byť čo najviac využité. Veľká časť nádvoria bola vydláždená. Hradná veža
stála na východnej strane lokality, na jej najvyššom bode. Podľa hrúbky muriva i podľa množstva deštrukčného materiálu
je zrejmé, že veža bola aspoň trojpodlažná a bola vybudovaná neskoršie ako hradný múr. V prízemí sa o hradný múr
opierala, počnúc prvým poschodím spočívala na ňom a ďalej z neho vyrastala. Palác mal nepravidelný pretiahnutý pôdorys.
Bol vystavaný na južnej strane lokality a vklinený medzi hlavný múr a hradnú vežu. Obišovský hrad patrí do zoskupenia
6 hradov Šarišský, Kapušianský, hrad Šebeš, Zbojnícky hrad a Lipovec, ktoré sú združené pod názvom Prešovská hradná
cesta. Hrad čakajú konzervačné práce. >>>
Súčasný  stav hradu :
Obec Obišovce v spolupráci s občianskym združením Rákociho cesta, odkrývajú základy hradu a odkryté základy budov
sa konzervujú..
Poloha hradu :
Zámčisko leží nad ľavým brehom rieky Svinky na kupolovitom výbežku čiernej hory v podcelku Sopotnícke vrchy západne
od obce Ličartovce.
Prístup k hradu :
Prístup k hradu je najlepšie od informačnej tabuli pri moste na ceste z obce Obišovce smerom na obec Ľubovec.
Od tabuli pokračujeme vľavo poľnou cestou smerom k chatám, stále pokračujeme vpravo až na lúku ktorou sa dostaneme
k prístrešku pod hradom.   
 
Mapa polohy hradu :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                                  Oravský hrad.
 
<<<  Oravské hradné bralo (súčasť Oravskej vrchoviny), na ktorom sa nad hladinou rieky Oravy a nad obcou
Oravský Podzámok vypína Oravský hrad, bol oddávna opevneným hradiskom, chráneným od severu skalným masívom a
od juhu polkruhovým zemným valom. Najvyššia časť hradu je vo výške 112 metrov nad hladinou rieky Orava. Hradná
vyvýšenina bola osídlená už v praveku. V polovici 13. storočia tu postavili pravdepodobne na mieste dreveného hrádku
murovaný hrad, ktorý sa prvý raz písomne spomína v roku 1267, keď ho kráľ Belo IV. prevzal od Mika Balaša výmenou za
Žilinu, Varín a Sučany a stal sa kráľovským majetkom. V roku 1298 hrad patril k územiu Matúša Čáka Trenčianskeho,
po ňom sa dostal do rúk magistra Donča, v 14. storočí panovníka Karola Róberta, neskôr ďalších významných šľachticov,
napríklad komorského grófa Leopolda, Ctibora zo Ctiboríc a iných. Od roku 1441 bol kastelánom hradu Peter Komorovský,
ktorý ho nielen ubránil proti husitom, ale po šikovnej politike a vyjednávaní sa napokon stal aj županom Oravy, čo sa
prejavilo aj opravou a opevnením hradu.V 15. storočí sa hrad stal majetkom panovníka Mateja Korvína, ktorý uskutočnil
viacero opatrení pre bezpečnosť hradu a samotného územia Oravy.V roku 1534 získal hrad aj s hodnosťou župana
Ján z Dubovca. Po jeho smrti spravoval hrad Václav Sedlnický, od roku 1556 František Turzo, ktorý ho získal kúpou
za 18 338 zlatých do dlhodobého nájmu, kým mu kráľovský dvor nevráti vynaložené náklady. Neskôr hrad vlastnil jeho
syn Juraj Turzo, ktorý ho v roku 1606 získal už do trvalého a dedičného vlastníctva po meči i praslici. Juraj Turzo mal
jedného syna Imricha a 7 dcér. Smrťou Imricha Turzu vymrel rod po meči. Keďže Juraj Turzo si neželal, aby jeho majetky
boli rozdelené, po smrti jediného mužského potomka, stanovil vo svojom závete princíp nedeliteľnosti majetkov, iba
výnosov z nich. V roku 1626 sa na hrade Lietava zišlo 7 dcér Juraja Turzu a založili tzv. Oravský komposesorát
- spoluvlastníctvo (Oravské hradné panstvo), ktoré malo vždy voleného jedného komposesora - riaditeľa, ktorý spravoval
tieto majetky. V rozpätí rokov 1556 - 1621 dali Turzovci hrad postupne prestavať a opevniť. Hrad vznikol na strategicky
dôležitom mieste uhorsko-poľskej cesty v blízkosti colnej stanice v Tvrdošíne a od roku 1370 bol aj župným hradom.
Komplex budov horného, stredného a dolného hradu, zaberajúci tri výškové terasy hradnej skaly, stavali postupne od
polovice 13. až do začiatku 17. storočia. Najstaršou časťou bol palác na hornom hrade zabezpečený opevnením v oblasti
dnešného stredného hradu. K veľkým stavebným úpravám prišlo na konci 15. a na začiatku 16. storočia, keď postavili
obytný palác v strednom hrade, zosilnený po bokoch kruhovými baštami. Vtedy súčasne stavali a zosilňovali opevnenie
v priestoroch dolného hradu. Ďalšiu stavebnú činnosť obnovili v druhej polovici 16. storočia Turzovci rekonštrukciou
spustnutého horného hradu a stavbou tzv. Turzovho paláca, dobudovaného k západnej bašte stredného hradu. Výsledkom
ich stavebnej činnosti na začiatku 17. storočia bola stavba paláca a prestavba opevnenia v dolnom hrade, čím dostal celý
hradný komplex svoju dnešnú podobu. Na Oravskom hrade vládol rušný vojenský i spoločenský život, najmä v stredoveku,
keď boli jeho vlastníkmi Peter Komorovský a Ján Korvín, ale aj za čias Turzovcov (1550-1621), po vymretí ktorých (1621)
sa stal sídlom tzv. oravského komposesorátu. V čase stavovských nepokojov v druhej polovici 17. storočia sa ho na čas
v roku 1672 zmocnili aj sedliacki povstalci pod vedením Gašpara Piku. Obranný systém hradu bol veľmi dobrý, a tak
Oravský hrad nikdy nebol dobytý. V roku 1800 vypukol na hrade požiar pravdepodobne tak, že z komína vyskočila iskra,
zapálila sa strecha a odtiaľ sa rozšíril požiar na celý hrad. Čiastočné záchranné práce uskutočňoval František Ziči a v
rokoch 1906 - 1912 zreštauroval strednú časť Jozef Pálfi. Opravné a rekonštrukčné práce sa robili na hrade aj na
prelome 19. a 20. storočia. Počas 2. svetovej vojny použili nemecké vojská hrad ako delostreleckú pozorovateľňu.
Po tom, čo na budovu vypálili sovietski delostrelci salvu z raketometov kaťuša, sa Nemci rozhodli, že nebudú riskovať
poškodenie pamiatky a z areálu hradu sa stiahli.  >>>
Súčasný  stav hradu :
K veľkorysej obnove celého hradu sa pristúpilo v rokoch 19531968 ( projekt K. Chudomelka a K. Chudomelková,
Stavoprojekt Bratislava, 1955 ), po dokončení ktorej sa stal dôstojným sídlom Oravského múzea, ktoré je rozdelené
na niekoľko časti :
Prírodovedná expozícia je rozdelená na dve časti - Fauna a flóra Roháčov a Oravská priehrada.
Archeologická expozícia sa venuje pravekej minulosti osídlenia Oravy
Etnografická expozícia
má názov Rok na dedine a prezentuje oravské obce. 
Historická expozícia je tvorená pôvodným zariadením hradu a jeho stavbou.
Poloha hradu :
Východným smerom nad obcou Oravský Podzámok.
Prístup k hradu :
Na hrad sa dostaneme z parkoviska v Oravskom Podzámku priamo pod Oravským hradom.
 
Mapa polohy hradu :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
 
                                                             Ostrý kameň.
 
<<<  Ostrý Kameň je zrúcanina hradu vo výške 576 m n. m. pri obci Buková v okrese Trnava na strmom ostrohu Zárub,
najvyššieho vrchu Malých Karpát. Bol to pohraničný hrad postavený na ochranu Českej cesty v 13. storočí. Po poškodení
za Rákociho povstania sa hrad zmenil na ruiny. Hrad Ostrý Kameň postavili v 13. storočí a v listinách sa prvý raz spomína
roku 1273. Ako jeden z pohraničných hradov, strážiacich západné hranice Uhorska, mal aj špeciálnu úlohu chrániť diaľkovú
obchodnú cestu, vedúcu z Budína cez západné Slovensko týmto priesmykom do českých krajín, ktorá je všeobecne známa
ako tzv. česká cesta. Jeho meno je zrejme odvodené od tvaru skaly, na ktorej je postavený. Spočiatku bol kráľovským
majetkom, no už v roku 1366 daroval kráľ hrad Mikulášovi zo Seče, čím sa dostal do súkromnej držby uhorských feudálnych
rodín. Koncom 14. storočia naň dostal donáciu od kráľa Žigmunda známy vojvoda Stibor. Načas patril Kegelevičovcom,
Thurzovcom, Forgáčovcom a od 15. storočia aj grófom zo Svätého Jura a Pezinka. V 16. storočí patril Czoborovcom spolu
i s feudálnym panstvom, ktoré k nemu prislúchalo, ale od roku 1554 vlastnili štvrtinové podiely hradu Bakičovci a Révaiovci.
V roku 1704 sa v okolí hradu odohrala veľká kurucká bitka, pri ktorej bol pravdepodobne poškodený aj hrad. Česká cesta
v tom čase viedla už cez Bratislavu a hrad stratil svoju funkciu. Koncom 18. storočia získali hrad i panstvo do dedičnej držby
Pálffyovci, ktorí preniesli sídlo panstva z hradu do mestečka Moravský Svätý Ján. Od toho času hrad pustol a zostali z neho
len zrúcaniny. Gotický hrad vznikol na konci strmého horského hrebeňa, od ktorého ho oddeľuje priekopa vysekaná do skaly.
Skladal sa z obytného paláca a pozorovacej a strážno-obrannej hranolovej veže. Budovy rozšírili v polovici 15. storočia
smerom na sverozápad. Nové predhradie zo 16. storočia slúžilo zväčša hospodárskym účelom, bola tu pekáreň a byty pre
hradný personál. Hospodárske budovy boli podpivničené a stála tu aj kaplnka. Na horný hrad sústredili stráž - veža slúžila
na pozorovanie. Okrem toho tu bola aj cisterna na vodu, kuchyňa a väznice. Celý hradný areál ohradzovali vysoké múry
posilnené na nárožiach baštami. Šijovú priekopu chránila mohutný objekt zabezpečujúci obranu zo strany možného útoku.
Hrad mal pravdepodobne vysunutú pozorovaciu vežu na hrebeni, z ktorej bolo vidno nielen Plavecký hrad, ale aj Korlátku
a Branč. Hrad stratil svoju strážnu funkciu presunom českej cesty. Aj časté súdne spory, ktoré sa viedli medzi vlastníkmi,
prispeli k jeho zániku, a tak sa od 18. storočia postupne rozpadáva. Hradná ruina je kompozične pevne spätá s vápencovým
podložím, kamenné murivá a zvyšky niekdajších múrov palácov, hospodárskych stavieb a bášt vyrastajú z členitého podložia.
Renesančná zdvojená konzola, kľúčová strieľňa a bočné ostenie sú jedny z mála zachovaných architektonických článkov.
Hrad by mohol byť malebnou dominantou v širokej, kopcami lemovanej krajine, potreboval by sa však zbaviť časti zelene. >>>
Súčasný  stav hradu :
Hradné múry a budovy sa značne rozpadávajú a ich mohutnosť zaniká v hustom lesnom poraste.
Poloha hradu :
Nad vodnou nádržou Buková na západnom strmom ostrohu Zárub, najvyššieho vrchu Malých Karpát.
Prístup k hradu :
Žltou a červenou značkou od vodnej nádrži Buková.
 
Mapa polohy hradu :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                     Hrad Plaveč.
 
<<< Hrad postavil pravdepodobne Ditrich (alebo jeho syn Arnold) zo Spiša v roku 1294 na obranu cesty do Poľska, pri
brode cez rieku Poprad. Bol to malý kamenný hrad, ktorý mal charakter pohraničnej pevnosti. Strážil dôležitý uzol dvoch ciest:
cez údolie Torysy a údolie Popradu. Viacerí historici spájajú názov Plaveč s kmeňom Plavcov, ktorých uhorskí králi usadzovali
v 11.-12. storočí na pohraničnom území. Na dôležitom hraničnom bode tak musela stáť už v 12. storočí aspoň veža , ktorá
mohla byť spočiatku drevená. Dôležitý pohraničný hrad sa stal kráľovským majetkom a kráľ hrad daroval svojim verným
prívržencom - Drugetovcom. Po ich vymretí ho kráľ Žigmund dal Bebekovcom. V rokoch 1449- 1458 sa ho zmocnili bratrícke
vojská a ich vodca Peter Aksamit tu žil až do svojej smrti (1458). Bratríkov z kráľovského majetku vyhnal Imrich Zápoľský
a hrad patril načas tomuto rodu. Od konca 15. storočia sa Plaveč dostal medzi poddanské mestečká s určitými menšími
výsadami. Napokon ho v roku 1505 vdova po Štefanovi Zápoľskom dáva Horváthovcom, ktorí podľa obce odvodzovali aj
svoje meno Palocsay-Horváth. Tí hrad v 16. storočí renesančne prestavali. Ich potomok Ferdinand Plavečský uskutočnil
veľkú prestavbu v 17. storočí a hrad tak stratil charakter stredovekej pevnosti. Renesančný palác upravili na pohodlné
panské sídlo, avšak veľké okná neodolali nepriazni počasia a majitelia ho museli opustiť. V roku 1856 objekt vyhorel a
rok nato vymrel aj rod Plavečských. O hrad sa tak nemal kto starať a odvtedy je v zrúcaninách. V roku 1978 sa na hrade
začali vykonávať zabezpečovacie práce, ktoré však ustali a v 90tych rokoch minulého storočia sa hrad rýchlo rozpadol.
Zrútil sa hlavne veľký múr paláca, ktorý tvoril dominantnú časť ruiny a známu siluetu hradu. Pôvodne malý kamenný hrad
(postavený na mieste strážnej veže) pozostával len z mohutnej obytnej veže (9x8m, hrúbka múrov 3m) postavenej na
najvyššom mieste vrchu. Vzhľadom na značnú devastáciu objektu nie je možne jasne určiť etapy výstavby hradu. Podľa
opisu z roku 1644 mal hrad okrem veže palác (reprezentačné krídlo, panský dom aj kuchyňa), kaplnku, starý palác, dve
bašty a zámočnícky dom. Pod hradom bol majer. Po renesančnej prestavbe hrad zobrazuje kresba Myskovszkého, kde
vidno že prestavba pohltila aj donjon. >>>
Súčasný  stav hradu :
Z hradu sa zachovali zvyšky juhovýchodného muriva s kruhovou baštou a ďalšou polkruhovou baštou na opačnej strane,
ktoré flankovali prístup do hradu. Ďalšia nákladná prestavba paradoxne urýchlila koniec hradu, pretože výstavný palác s
veľkými oknami neodolal počasiu a znemožnil prevádzku hradu. 
Poloha hradu :
Hrad sa nachádza južným smerom nad obcou Plaveč.
Prístup k hradu :
K hradu vystupujeme z Podzámku, ale nie je tú zriadené žiadne parkovisko, preto zaparkujeme kde sa dá. K hradu je
problematický výstup, nie osadené žiadne smerovky ktoré Vás navedú na hrad. Postupujeme asfaltovou cestou na
križovatke pokračujeme vpravo. Na konci cesty zabočíme vľavo poľnou cestou cez lúku do sedla pod hradom ktorý
sa nám ukazuje po ľavej strane. Zo sedla vystúpime na hrad.
 
Mapa polohy hradu :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
 
                                                               Plavecký hrad.
 
<<<  Po vzniku Uhorského kráľovstva sa široký pás Záhorskej nížiny spolu s masívom Malých Karpát stal dôležitým hraničným
pásmom, v ktorom sídlili len kmene strážcov. Od začiatku 13. storočia však dochádzalo k postupnému osídľovaniu pohraničia
a od polovice storočia strážne osady nahradili kamenné hrady. V tomto období Detrich, syn bratislavského richtára Kunta,
postavil na skalnatom hrebeni nad nížinou svoje opevnené sídlo, ktoré zároveň slúžilo ako pohraničná pevnosť na ochranu
kráľovstva. Nový hrad nazval svojím menom - Detrichov kameň. Pevnosť tvorila hradba, vymedzujúca obdĺžnikový areál na
vrchole brala a štíhla hranolová veža na jeho najvyššom výbežku. Vďaka polohe v citlivom priestore pohraničia bol hrad už
tesne po svojom vzniku svedkom bojov uhorských a českých vojsk. Neskôr, v priebehu 14. storočia zrejme patril do rozsiahleho
panstva Matúša Čáka a po jeho smrti bol až do konca storočia v správe kráľovských kastelánov. Správcovia rozšírili skromné
obytné priestory sídla výstavbou mohutnej veže, umiestnenej do čela hradu, ktorá zároveň posilňovala obranu vstupnej brány.
Koncom 14. stor. sa Plavecký hrad zaradil do rozsiahleho zoznamu majetkov obľúbenca cisára Žigmunda, Stibora zo Stiboríc,
a po vymretí jeho rodu ho získali iný významní šľachtici – grófi z Jura a Pezinka. Tí na Plaveckom hrade vybudovali palác na
severnom okraji skaly a pôvodný hrad obkolesili vencom vonkajšieho opevnenia. V priebehu 16. stor. hrad niekoľko krát zmenil
majiteľov. Dôležitú epizódu v jeho histórii tvorili záložní majitelia Fuggerovci, ktorí zrejme doplnili masívnu delovú baštu so
strieľňami a odvetrávacím systémom podľa vzoru ich rodovej pevnosti Červený kameň. Po Fuggerovcoch sa panstva ujali
Bakičovci a poslednú kapitolu života  zažil hrad v rukách veľmožského rodu Pálffyovcov. Ich dielom je dostavba hospodárskych
a obytných budov a zosilnenie opevnenia dolného hradu ďalšou delovou baštou. Počas povstania Františka II. Rákaciho
v r. 1705 – 1706 sa o hrad ešte naposledy bojovalo, no vojnové udalosti ho natoľko poškodili, že sa stal neobývateľným.
V priebehu 18. a 19. stor. sa pod náporom zubu času sformovala charakteristická silueta ruiny s dvojicou dominujúcich
pozostatkov hranolových veží a mohutnými delovými baštami, ktoré spájajú dokopy výborne zachovalé hradby opevnenia. >>>
Súčasný  stav hradu :
Po storočia pustnutia a nezáujmu sa hrad konečne dočkal aktivity, zacielenej na jeho záchranu. V rámci projektu
Odklínanie hradov, si zrúcaninu zobral pod patronát 91. skautský zbor z Bratislavy. Mladí dobrovoľníci sa zameriavajú najmä
na čistenie hradného areálu od náletovej zelene, ktorá nebezpečne narúša murivá. Odstránenie nežiaducej vegetácie je
prvým a nevyhnutným krokom na dlhej ceste k záchrane Plaveckého hradu.
Poloha hradu :
Na západnom svahu Malých Karpát, severovýchodne od obce Plavecké Podhradie.
Prístup k hradu :
Modrou značkou z obce Plavecké Podhradie.
 
Mapa polohy hradu :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                              Mestský hrad Podolinec.
 
<<<  Podolínsky hrad stál na mieste dnešného mestského domu – Ratúša. Z východu bol hrad chránený aj voči mestu,
pričom hradby mal posunuté smerom do vnútra námestia. Mestský dom Ratúš je v súčasnosti o jedno poschodie nižší ako
pôvodný hrad. Autori súpisu pamiatok na Slovensku z roku 1968, ako už na to upozornil spišský historik Ivan Chalupecký,
hrad v Podolínci lokalizovali nesprávne. A to i napriek tomu, že koncom 19. storočia jeho polohu správne zaznamenal vo
svojej práci o dejinách Podolínca Samuel Weber. Avšak nie celkom správnou interpretáciou údajov z premerania mestských
hradieb, brán a opevnenia hradu v Podolínci Františkom Schücktanzom na konci 19. storočia sa predpokladalo, že
hrad (ruina) zanikol. Na základe analýzy opisu hradu z roku 1765, zmienky o hrade z roku 1851, vyobrazenia Podolínca
z polovice 19. storočia, pôdorysu hradu z roku 1871, zmienky o hrade z roku 1891 sa možno domnievať, že v bývalej hlavnej
hradnej budove v súčasnosti sídli mestský úrad. Prestavba (obnova) tohto objektu sa uskutočnila v roku 1903.
O podolínskom hrade sa vie pomerne málo. V dokumentoch sa vyskytuje od 15. do 18. storočia, spočiatku ako pevnosť,
neskôr ako sídlo hospodárskej správy dedín patriacich do podolínskeho hradného panstva. Preto veľmi cenným je popis
hradu v inventári Spišského starostovstva z roku 1765. Hrad podľa popisu v tej dobe pozostával zo štyroch podlaží. Prvé
predstavovali pivnice, druhé pozostávalo z obytnej a vedľajšej izby pre správcu, z jednej klenutej komory a klenutej sýpky.
Tretie podlažie tvorilo päť panských izieb s celými oknami a dverami. Štvrté podlažie malo tri izby a veľkú sálu, väčšina okien
však bola zatlčená doskami a stropy boli na niektorých miestach prehnité, a tak im hrozilo zrútenie. Pôvodné stredoveké
gotické opevnenia Podolínca z 13. storočia, Levoče a Kežmarku mali vysoký hradobný múr s nižším parkanovým múrom,
hranolové brány s priechodom v prízemí, podkovovité a hranolové do vnútra otvorené alebo zatvorené bašty. Mestské hradby,
pozostatok slávnych čias, sa zachovali takmer súvisle na juhu mesta. Pri rieke Poprad okolo bývalej Dolnej brány sa hradby
zachovali v pôvodnej výške. Ešte i v súčasnosti na nich možno vidieť ochodze a strielne. Na sever od brány sa zachovala
vysoká polkruhovitá bašta. V južnej časti hradieb sa zachovali tri bašty. Z ostatných bášt niektoré boli zbúrané, iné
zabudované do domov. Do mesta sa vchádzalo dvoma hlavnými bránami (Dolná a Horná), ktoré boli silne opevnené a dvoma
vedľajšími malými bránami, ktoré spájali mesto s okolitými osadami. Mesto stratilo charakter pevnosti roku 1711, odkedy sa
hradbám nevenovala pozornosť. Brány boli zbúrané v polovici 19. storočia. V období tureckého nebezpečenstva v 16. storočí
boli len upravované, ich pôdorys je starší a zrejme totožný s pôvodnými hradbami z konca 13. storočia. Mesto na vonkajšom
obvode chránila vodná priekopa, napájaná z ramena rieky Poprad. Cez priekopu sa prechádzalo padajúcimi mostmi.
Pri hlavnej bráne stál rozsiahly hrad (o poschodie vyšší ako súčasný mestský úrad, postavený za Imricha z Perína), oproti
pri druhej hlavnej bráne boli miestnosti pre strážne vojská. O stavbe hradieb a bášt je známa už spomínaná legenda, podľa
ktorej sa hradby budovali na miestach, kadiaľ prešla pri obhliadke spustošeného mesta po tatárskom vpáde Kunigunda.
Hradby boli dokončené roku 1382. Vysoké boli 9,75 metra a po obvode sa tiahli v dĺžke 562 siah. Tento pomerne jednoduchý
hradobný systém pozostáva z vysokého kamenného múru, ukončeného cimburím. Jeho obranyschopnosť posilňovali pôvodne
malé polvalcové bašty, smerom k mestu otvorené, so streleckými pozíciami na úrovni hradobnej ochodze. V exponovaných
miestach boli nahradené novším typom polvalcových bášt. Jedna z nich s delovými strielňami, vybudovaná v 16. storočí,
sa zachovala v pôvodnej podobe na západnej strane pri bývalej Hornej bráne. Prístup k mlynskému náhonu na južnej strane
sprístupňovala malá bránka.  >>>
Súčasný  stav hradu :
Z hradného opevnenia sa zachovali časti hradieb ktoré boli zrekonštruované a zakonzervované.
Poloha hradu :
Časti opravených hradieb sa nachádzajú v centre mesta Podolínec. 
Prístup k hradu :
V meste Podolínec.
 
Mapa polohy hradu :
 
 
 
 
Informácie označené v zátvorkách  <<<    >>>   sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.
-
Správca web stránky nie je ich autorom. 
-
-
TOPlist