aktualizované: 13.11.2017 08:32:38

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.

Fotogaléria - Mestá
                                                        Banská Štiavnica.
 
<<<  Najstaršie dôkazy o osídlení oblasti Banskej Štiavnice pochádzajú z doby kamennej. Veľkú časť dôkazov získal
koncom 19. storočia Andrej Kmeť, farár z Prenčova. Z archeologických výskumov je známe, že na prelome 3. a 2. storočia
p n. l. osídlili región mesta Kelti. Prišli do štiavnickej oblasti kvôli ryžovaniu zlata z riek. Koncom 19. storočia Andrej Kmeť odkryl
na lokalite Bardínová pod Sitnom zvyšky chaty - dôkaz trvalejšieho obydlia. Formovanie rannouhorského štátneho útvaru na
začiatku 11. storočia malo pozitívny vplyv na rozvoj banského regiónu Banskej Štiavnice. Panovník mal záujem o zásobovanie
Na pozvanie uhorského kráľa Gejzu II. Sem prišlo v druhej polovici 12. storočia nemecké etnikum. Na výstupoch rudných žíl
vznikli osady aj s technickými zariadeniami. Napríklad osada Štiavnica sa na začiatku 13. storočia transformovala do
mestského útvaru. Do mesta bola zahrnutá aj osada Bana na dnešnom Glanzenbergu, kde bol v 13. - 16. storočí vybudovaný
mestský hrad. Tu sídlil kráľovský úradník, ale i baníci, čo dokazujú nálezy detských hračiek, kuchynskej keramiky a pod.
Zaujímavý je prvý dôkaz datovania banského diela - nález keramiky na dne pingy z 13. storočia. Skúmala sa takisto obytná
veža, kde sa nachádzal nález miniatúrneho fokša zo 14. storočia. Ide o zakončenie vychádzkovej palice v tvare železnej
sekerky, ktorú v neskoršom období nosil aj vyšší banský úradník.  Banská Štiavnica je považovaná za najstaršie banské
mesto na Slovensku. Historiografia pripúšťa intenzívnu banskú činnosť na území Banskej Štiavnice v poslednej štvrtine
12. storočia. Nálezy zlata a striebra tvorili základ menovej politike uhorského kráľovstva. Preto územiam nálezísk panovníci
udeľovali výsady a ľudí investujúcich do baníctva zvýhodňovali. Za prvý hodnoverný písomný prameň sa dnes pokladá listina
z roku 1217. V ďalšom prameni, v listine z roku 1228 je územie uvedené ako strieborná baňa. Mestské privilégium - základná
výsadná listina - bolo Banskej Štiavnici udelené ešte pred vpádom Tatárov, najneskôr v roku 1243-44. Je zaujímavé, že
Banská Štiavnica sa až do roku 1447 na žiadne privilégium neodvoláva. Odvoláva sa naň až v prípadoch spojených s
 vydaním nových potvrdení výsad - oslobodenia od platenia mýta, poplatkov a slobodnej ťažby dreva v kráľovských lesoch
pre potreby baníctva. Z pohľadu významu Banskej Štiavnice je pravdepodobné, že kráľ Belo IV. Jej udelil výsady v rovnakom
období, ako Stoličnému Belehradu a Trnave. Odvolania na banskoštiavnické výsady sú aj v privilegiálnych listinách Ľubietovej,
Brezna, Smolníka, Ružomberka. Vo výsadách Nemeckej Ľupče a Hýb sú takisto odvolania na výsady Hostí z Banskej Štiavnice
Najstaršie vyhotovenie práva sa nachádza v tzv. 2. mestskej knihe Banskej Štiavnice ako súčasť textov a vyobrazení erbu
mesta, erbov štiavnických rodín a Ukrižovania, autorsky označených Valentínom Gobilom. Zapísanie práva v mestskej knihe
sa viaže s rokom 1466. 2. mestská kniha má drevené dosky v červenej koži, so strieborným kovaním a znázornením hláv levov.
Posledná analýza zachovaných textov dokázala, že Banská Štiavnica mala mestské a banské právo už v časoch kráľa
Belu IV. (1235-1270). Pôvodné mestské právo zhorelo pri požiari mesta r. 1443. Preto v r. 1466 bolo spracované nové.
Okrem domáceho obyvateľstva prichádzali hostia na podnety uhorských kráľov. Prichádzali z alpských krajín a Saska.
Do regiónu priniesli nové, dokonalejšie metódy dobývania, začo od panovníkov získali výhody. Ťažiari pochádzajúci z Tiro
pramene. V roku 1275 vydala mestská kancelária listinu, kde je uvedený richtár Halmanus a 12 prísažných mešťanov Bane.
V texte je zapísaná Bana, v kruhopise pečate je Schebnis. Listina je najstaršou listinou vydanou mestskou kanceláriou na
Slovensku. Má najstaršie zobrazenie mestského erbu v rámci kráľovstva a pečať s baníckymi znakmi je najstaršou svojho
organizácie sa preukázalo pri obhajobách spoločných záujmov v baníctve, výbere daní, postupov v organizovaní obrany
počas hrozby tureckej expanzie, zavádzaní nového banského poriadku a pod. zástupcovia miest sa stretávali na poradách
v Kremnici, vďaka čomu Kremnicu označovali za hlavné stredoslovenské kráľovské banské mesto. Centrom baníckeho
podnetu hodrušských linšaftníkov prebehol štrajk v júli 1525. Mesto a ťažiari sa so štrajkujúcimi nedohodli. Založením
Jednoty (zväzu) baníkov povstanie prešlo do novej fázy. Potlačenie baníckeho povstania , prinieslo stabilizáciu meny a
 miezd baníkov, položilo základy vzniku bratských pokladníc, urýchlilo rozšírenie reformačného učenia v stredoslovenskej
banskej oblasti. V 16. storočí začali Habsburgovci presadzovať v baníctve centralizačný princíp. Bol vytvorený riadiaci úrad
pre baníctvo, hutníctvo a mincovníctvo v Uhorsku - Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici. Napriek veľkému
odporu banských miest a ťažiarov bol zavedený nový banský poriadok. V r. 1600 boli vydané nové stanovy Bratskej
pokladnice, podľa ktorých sa jej činnosť mala viazať výlučne na sociálnu sféru. Zlé hospodárenie s peniazmi pokladnice
vyvolalo v r. 1609 štrajk a v 20-tych rokoch k vytvoreniu samostatnej Bratskej pokladnice hutníkov. V roku 1648 bol pôvodný
poriadok rozšírený o niekoľko dodatkov, napr. o možnosť poskytnutia prostriedkov školám a kostolom v prípade súhlasu
banského súdu. Bolo zavedené povinné vedenie evidencie o sporoch a prijatých daroch pokladnice. Banská Štiavnica kvôli
zlej hospodárskej situácii ťažko plnila záväzky v obrane banských miest. Zlú hospodársku situáciu komplikovali aj požiadavky
platenie vojenských daní. Cisársky dvor stupňoval nariadenia o zabezpečení vojsk peniazmi a materiálom. Kuruci v
apríli 1679 vyrabovali Banskú Štiavnicu. Preto sa mestská rada rozhodla opevniť Nový zámok a postaviť múry v blízkosti
Klopačky a Pražovne. V 17. storočí začalo v meste prevažovať slovenské obyvateľstvo. Postavenie postupne získavali v
remeselníctve a obchode, snažili sa i o primerané zastúpenie v mestskej správe. Z mesta sa odsťahovali viaceré ťažiarske
rodiny, prichádzali úradníci a banskí odborníci z rakúskych krajín a Moravy. Počas 17. storočia vznikli dva samostatné
slovenské cechy - klobučníkov a hrnčiarov. Hoci úradným jazykom správy mesta bola nemčina, zachovali sa záznamy
zo 17. storočia, písané v slovenčine. V polovici 18. storočia sa baníctvo opäť stávalo rentabilným. Významným zdrojom
príjmov boli i okolité dediny, v ktorých sa nachádzali kúpele, pivovary, mlyny, pivnice, či pasienky. Hospodárenie mesta
ovplyvnili aj reformy panovníckeho dvora. Cisárovná Mária Terézia 9. júna 1747 vydala pre stredoslovenské banské mestá
nariadenie, ktoré oslabovali právomoci mesta vo veciach baníctva. Bol vytvorený od mesta nezávislý banský súd.
V reformách Márie Terézie pokračoval jej syn Jozef II. Banská Štiavnica bola v osemdesiatych rokoch 18. storočia počtom
obyvateľov tretím najväčším mestom v Uhorsku. V roku 1782 mala spolu s Hodrušou, Štefultovom, a 
Bankami 20 753 obyvateľov. Najviac obyvateľov tvorili baníci a hutníci. Väčší boli i počet verejných služobníkov, učiteľov,
či duchovných. Reformy panovníkov v druhej polovici 18.storočia zasiahli hospodársku, školskú, kultúrnu i duchovnú sféru
mesta. Banská Štiavnica prežívala svoj zlatý vek. V rámci Uhorska získala prvenstvo v oblasti baníctva, hutníctva, školstva
či vedy. V Banskej Štiavnici bola zariadená i pradiareň bavlny a tlačiareň. Remeselnú výrobu naďalej zabezpečovali
cechy - zlatnícky, či striebornícky. Prosperovalo aj fajkárstvo a zvonolejárstvo. V 19. storočí mesto postihli závažné
udalosti, ktoré ovplyvnili jeho hospodársky vývoj. V máji 1806 mesto zachvátil požiar. Zhorelo 85 domov, bol poškodený
Kammerhof i nemecký kostol. Ďalší požiar v roku 1851 postihol evanjelické lýceum. V roku 1831 mnoho obyvateľov mesta
vyhubila tzv. ruská cholera. Revolúciou 1848 49 sa skončilo obdobie poddanstva. Úradnou rečou sa stala nemčina.
V správe mesta boli ustanovené nové úrady - lesný, stavebný, sirotský a kapitánsky. Po neúrode v r. 1851 sa vplyvom zlého
zásobovania a problémov s novým spôsobom riadenia baníctva zhoršilo sociálne postavenie obyvateľstva. Zavedením
dočasného zriadenia verejnej správy v októbri 1849 sa skončila doba slobodného kráľovského banského mesta.
V Banskej Štiavnici vznikli nové štátne úrady pre súdnictvo, daňovníctvo a školstvo s právomocami, ktoré dovtedy prináležali
mestu. Úradným jazykom sa stala maďarčina. V druhej polovici 19. storočia poklesli ceny striebra a banské prevádzky
slabšie vynášali. Baníctvo, hutníctvo, tabakový a textilný priemysel zamestnávali najviac obyvateľov Banskej Štiavnice.
Technický pokrok ovplyvnil hospodársky život mesta, cechy nestačili konkurovať novej organizácii výroby. V roku 1872 v
celom Uhorsku zanikli. Ruka v ruke s hospodárskym a technickým rozvojom i samotné mesto zaznamenalo kultúrny a
stavebný rozmach. Uskutočňujú sa viaceré prestavby, mesto sa stáva centrom spoločenského a kultúrneho diania.
Významným medzníkom v histórii mesta bolo zriadenie Baníckej akadémie v roku 1762. Bola to prvá vysoká škola
technického charakteru na svete a Banská Štiavnica sa stala centrom rozvoja banskej vedy a techniky v Európe. Prvá
prednáška na Baníckej akadémii odznela 1. októbra 1764. S menami profesorov tejto školy sú spojené mnohé európske,
ba aj svetové prvenstvá v oblasti vedy a techniky. Banícka akadémia sa neskôr zlúčila s Lesníckym inštitútom a tak vznikla
Banícka a lesnícka akadémia v Banskej Štiavnici. Akadémia vyškolila množstvo banských odborníkov, ktorí sa podieľali na
zavádzaní nových metód a postupov pri ťažbe rúd prakticky na celom svete. Práve vďaka jej študentom sa zachovala
najrázovitejšia a súčasne najpô-sobivejšia tradícia Banskej Štiavnice -SALAMANDER. Je to svojrázny sprievod mestom
v dobových kostýmoch, presýtený atmosférou zašlých slávnych čias. Koná sa každoročne začiatkom septembra.
Do polovice 18. storočia bol v okolí Banskej Štiavnice vybudovaný jedinečný banský vodohospodársky systém
pozostávajúci zo 60 vodných nádrží - tajchov, ktoré sú v súčasnosti vyhľadávanými strediskami letných dovoleniek.
Tieto jazerá sú včlenené do malebnej hornatej prírody Štiavnických vrchov s najvyšším vrchom - Sitno /1009 m. n. m./,
ktoré je opradené legendami. Štiavnické vrchy sú popretkávané náučnými chodníkmi, na ktorých možno obdivovať
technické pamiatky /štôlne, povrchové dobývky/, ale hlavne prekrásnu flóru a faunu. >>>
Trasa fotogalérie :
V meste Banská Štiavnica. 
Poloha trasy fotogalérie :
V centrálnej časti Štiavnických vrchov.
Prístup na trasu fotogalérie :
V meste Banská Štiavnica.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

                                                        Bardejov.

 
<<<  Najstaršie stopy pobytu a činnosti na území Bardejova sú až zo staršej doby kamennej. Tieto stopy predstavujú dva
kamenné nástroje. Obidva tieto nástroje (umiestnené v Šarišskom múzeu v Bardejove). Priestor Bardejova nebol doteraz
archeologicky skúmaný. Najstaršia písomná správa o Bardejove, ktorá sa našla, pochádza z roku 1241. V ďalšej listine z
roku 1247 uhorský kráľ Béla IV. na požiadanie cisterciánskych mníchov spravujúcich kostol svätého Egídia v Bardejove
novourčoval chotárne hranice bardejovského sídliska. Pred rokom 1320 prebiehal v Bardejove a v jeho okolí čulý osídľovací
ruch. V tomto období mali v Bardejove značnú prevahu remeslá a obchodná činnosť. A hoci právo konať osemdňový jarmok
mesto dostalo až v roku 1352, už v tomto období sa konali v meste týždenné trhy. Už v týchto rokoch bezpečnosť obchodu,
remesiel a nezávislosť mesta zaručovalo mestské opevnenie nedobytnými bránami, mohutnými baštami a vodnými priekopami.
O niekoľko rokov, konkrétne v roku 1365 dostal Bardejov hrdelné právo. Nábeh na kráľovské mesto mal Bardejov od
roku 1352. Toto privilégium však dostal až v roku 1376 keď ho kráľ Ľudovít I. povýšil na slobodné kráľovské mesto.
Od roku 1453 má Bardejov aj vlastný erb, ktorý mu udelil kráľ Ladislav. Obratnosť bardejovských kupcov a rozvoj remeselnej
výroby dokumentovaný 64 remeselnými špecializáciami s viac ako 50 cechmi, vyniesli mesto s 14. a 15. storočí na vrchol
slávy a bohatstva. Z tohto obdobia sa zachovalo mnoho nemých svedkov potvrdzujúcich „zlatý vek“ Bardejova. Sú to svetské
a cirkevné stavby, ktoré aj dnes vtláčajú mestu stredoveký charakter. Najvzácnejšou zo stredovekých stavieb je
monumentálna bazilika svätého Egídia (Bardejov) ktorá z architektonického hľadiska patrí medzi najvýznamnejšie národné
pamiatky na Slovensku.  K najvzácnejším pamiatkam patrí mestská radnica, ktorú v 1505 začal stavať majster Alexander.
Na pôvodné gotické základy postavili renesančné poschodie a prekrásny arkier majstri Alexius a Ján z Prešova. 16. storočie
prialo kultúre a vzdelanosti. V meste bolo humanitné gymnázium, ktoré malo dobré meno v rámci celého Uhorska.
Gymnázium pod vedením rektora Leonarda Stöckela sa stalo centrom kultúry, vzdelanosti i formovania náboženského života.
Z historického hľadiska najväčšiu úlohu zohrala Guttgeselova tlačiareň, v ktorej bolo vytlačených mnoho vzácnych prác,
okrem iných aj Katechizmus Martina Luthera v roku 1581. Kniha je považovaná za prvú publikáciu preloženú do vtedajšej
slovenčiny. Priaznivá kultúrna klíma prispela k otvoreniu verejnej knižnice a kníhkupectva. V 17. storočí začal hospodársky
úpadok mesta. Neobišli ho bratríci, ani tökölyovskí či rákocziovskí vojaci, ani morová epidémia. Požiar, ktorý v roku 1680
založili tökölyovskí vojaci, ho takmer celé zničil. V roku 1950 bol Bardejov vyhlásený za mestskú pamiatkovú rezerváciu a
nastala intenzívna obnova kultúrneho dedičstva.  Najrozsiahlejšia renovácia historickej časti sa urobila v 70-tych rokoch.
Za túto činnosť udelilo Medzinárodné kuratórium nadácie ICOMOS pri UNESCO mestu v roku 1986 Európsku cenu -
zlatú medailu. V roku 2000 bolo historické námestie spolu s komplexom stavieb tvoriacich židovské suburbium zapísané do
Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva. >>>
Trasa  fotogalérie :
Sa nachádza v centre mesta.
Poloha trasy fotogalérie :
Sa nachádza v centre mesta.
Prístup na trasu fotogalérie :
Na Radničnom námesti v centre meste Bardejov.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                              
                                                                Detva .
 
 
<<<  Podpoľanie bolo osídlené už v dobe predhistorickej. Dokazujú to nálezy osídlenia zo skalnej plošiny Kalamárka
na Chrapkovej patriace do neskorej doby bronzovej. Archeologický výskum na Kalamárke potvrdil keltské osídlenie,
osídlenie v rímskej a veľkomoravskej dobe a jeho zánik v 10. alebo 11. storočí n. l. Podľa doloženej prvej písomnej
zmienky Detva vznikla v roku 1638 ako poddanská obec vígľašského panstva na mieste panského majera so súhlasom
zemepána Ladislava Csákyho. Vďaka svojráznej ľudovej kultúre ovplyvnenej valaskou kolonizáciou sa však rýchlo dostala
do historického povedomia slovenského národa. Detva vznikla v jednom z najnepokojnejších období – v období tureckých
vojen a protihabsburských povstaní uhorskej šľachty, ktoré charakterizujú celé 17. storočie. V roku 1811 sa privilegiálnou
listinou Františka I. Habsburského stala mestečkom s právom usporiadania 4 jarmokov ročne a týždenných trhov. V tomto
čase zrejme dostala aj erb. Prvá zmienka o ňom pochádza z roku 1813. Hlavným zamestnaním Detvanov bola ťažba dreva,
chov oviec a roľníctvo. Roľnícky spôsob života dopĺňala malovýroba zručnejších gazdov (napr. výroba kolovrátkov,
modrotlačiarenská výroba). V 18. - 19. storočí predávali Detvania na trhoch v Lučenci šindeľ a stavebné drevo a nakupovali
obilie. V roku 1787 v Detve založil Ján Vagač zo Starej Turej prvú bryndziareň na Slovensku, chýrnu kvalitnými mliečnymi
produktmi i v zahraničí. Za predmníchovskej ČSR sa maloroľnícko - robotnícky ráz obce nezmenil. Pre veľkú nezamestnanosť
boli mnohí obyvatelia nútení vysťahovať sa do cudziny. Detva má svoje miesto i v moderných dejinách. Počas SNP sa Detva
aktívne zapojila do protifašistického odboja. Dňa 1.10.1944 sa v Detve konala jedinečná udalosť – jediná oficiálna
prehliadka partizánov počas SNP, s účasťou generála Jána Goliana, na povstaleckom území. Jej jadro tvorila aj tu
pôsobiaca partizánska brigáda M. R. Štefánika, medzi nimi i sovietski, českí a francúzski partizáni. Povstalecké jednotky
a partizáni zviedli s Nemcami ťažké boje. Detva bola oslobodená 13.2.1945 vojskami 2. ukrajinského frontu
a 1. a 4. rumunskej armády. Pre Detvu bolo a doteraz je typickým laznícke osídlenie. Niektoré lazy sa však časom
osamostatnili od materskej obce. Prvá, najprv cirkevne, sa oddelila v r. 1804 Detvianska Huta a v roku 1891 sa oddelila
Hriňová. V roku 1955 sa odčlenili miestne časti Korytárky a Kriváň a vytvorili samostatnú obec Kriváň. Začiatkom 20. storočia
boli vybudované Podpolianske strojárne, ktoré úplne zmenili ekonomicko - sociálny charakter mesta a širokého okolia.
Zmena nastala aj v architektúre, čím Detva postupne v značnej miere stratila pôvodný architektonický ráz. Detva má
priznaný štatút mesta od roku 1965 a v roku 1996 sa stala sídlom novovzniknutého okresu Detva. >>>
Trasa fotogalérie :
Nachádza sa námestí mesta Detva.
Poloha  trasy fotogalérie:
Detva sa nachádza na južnom svahu vrcholu Poľana v južnej časti Veporských vrchov.
Prístup na trasu fotogalérie :
V meste Detva.
 
Mapa polohy foto trasy :
 
 
 
 
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                              Kežmarok.
 
<<<  Prvá písomná zmienka o Kežmarku pochádza z roku 1251 v darovacej listine kráľa Bela IV.. Mesto získalo mestské
výsady v roku 1269. V roku 1380 sa stalo slobodným kráľovským mestom. Ako slobodné mesto získalo viaceré hospodárske
i politické privilégiá - napr. právo dvoch výročných trhov (1419), sporné právo skladu (1435), právo meča (1438) a práv
používať erb v roku 1463. Ten sa až do dnešných dní veľmi nezmenil. V súvislosti s výhodnou polohou mesta viedli cez
neho dôležité obchodné cesty smerujúce z Orientu na sever Európy. V 15.-19.storočí pracovalo v meste vyše 40 cechov
a tým patrilo medzi prvé štyri mestá na Slovensku (v roku 1715 bolo v meste 263 remeselníckych dielní). Bohaté tradície
má aj školstvo, kultúra a folklór. V meste študovalo a pôsobilo veľa významných spisovateľov, umelcov a vedcov Slovenska,
ktorí boli známi v celej Európe. Prvá správa o škole je zo 14.storočia - škola je spojená so začiatkom hudobného,
výtvarného a divadelného umenia. Vyše sedem storočí existencie mesta sa odrazilo aj v jeho architektúre, ktorá obsahuje
každý stavebný sloh - románsky, gotický, renesančný a barokový. Zvláštnosťou mesta je urbanistické riešenie námestia
vidlicového tvaru v strede s radnicou, ukončené mestským zámkom. Kežmarok je jednou z významných mestských
pamiatkových rezervácií Slovenska a môže sa pochváliť množstvom historických pamiatok. V roku 1950 bolo historické
jadro Kežmarku vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu. Na Slovensku je ich osemnásť. Evanjelický drevený
artikulárny kostol a Evanjelické lýceum (s jednou z najväčších historických školských knižníc v strednej Európe) sa
stali r.1985 národným kultúrnymi pamiatkami. Evanjelický artikulárny kostol - bol 7. júla 2008 na 32. zasadnutí výboru
Neskorogotický hrad a mestské opevnenie (15. storočie)
rímskokatolícky kostol Bazilika minor sv. Kríža (1444-1498)
klasicistická Radnica (postavená v roku 1461, prestavaná v roku 1799)
Evanjelické lýceum
Kostol Navštívenia Panny Márie, bývalý kostol rehole paulínov z r. 1747-1772
Reduta
Trasa fotogalérie :
Začína na námestí pri mestskej radnici a končí na nádvorí Kežmarského hradu.
Poloha  trasy fotogalérie :
Trasa sa nachádza v meste Kežmarok.
Prístup na trasu fotogalérie :
V meste Kežmarok.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                           Krompachy.
 
<<<  Prvý hodnoverný písomný doklad o existencií Krompách pochádza z listiny kráľa Ladislava IV. z roku 1282. V tej dobe
boli majetkom kráľovského Spišského hradu. Od začiatku 14. storočia pribúdajú listinné doklady s údajmi o obchode s
meďou, trhových právach, významných osobnostiach a ozbrojených konfliktoch. Obdobia bez vojen boli vyplnené vnútornými
majetkovými spormi, alebo povstaniami, ktoré vždy znamenali prekážku pre rozvoj. Napriek tomu v 16. storočí bývalo v
Krompachoch toľko šľachtických rodín, že vytvorili samostatný administratívny celok. V tomto období tiež do mesta
prichádzali bohatý kupci s rodina. V roku 1602 bola po dohode so zemepán poddanská práca nahradená odvodmi.
Odvtedy boli Krompachy považované za slobodné kráľovské mesto. Roku 1670 do mesta vpadli Kuruci. Miestnymi
zemepánmi sa v tom období stal rod Csákyovcov. V roku 1831 vypukli v meste tri spišské sedliacke povstania, ktoré
súviseli s epidémiou cholery. Po ich potlačení bolo popravených 12 osôb. Začiatok priemyselného rozvoja nastal v
roku 1841, kedy Ľudovít Trangus s ďalšími podnikateľmi založil modernú železiareň a valcovňu. V roku 1848 sa
zemepán A. V. Csáky vzdal svojich práv a nárokov voči mestu. Na prelome 19. a 20. storočia dosahuje mesto a
železiareň najväčší rozmach. Železiareň zamestnávala viac ako polovicu obyvateľov / 3500 zo 6500 / a jej produkcia
dosahovala 85 tisíc ton železa a viac ako 100 tisíc ton ocele ročne, čím sa stala najväčšou železiarňou v Uhorsku.
V roku 1889 vznikla v Krompachoch prvá vodná elektráreň na Slovensku s výkonom 22 kW. >>>
Trasa fotogalérie :
Nachádza sa v meste Krompachy
Poloha  trasy fotogalérie :
Nachádza sa v meste Krompachy
Prístup na trasu fotogalérie :
V  meste Krompachy
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                                               Levoča .
 
<<Levoča vznikla z dvoch pôvodných slovanských osád, ktoré pravdepodobne spustošili Tatári v roku 1241. Najstarším
písomným dokladom, v ktorom sa prvý krát vyskytuje pomenovanie Levoče ako ,,Leucha", je listina Belu IV. z roku 1249.
V roku 1271 sa Levoča stala hlavným mestom Spoločenstva spišských Sasov. V roku 1317 sa už spomína výslovne ako
kráľovské mesto. Jej rozvoju podstatne pomohla výsada práva skladu, udelená Levoči Karolom Róbertom v roku 1321.
Táto výsada nútila zahraničných kupcov zostať v meste 15 dní a ponúknuť svoj tovar na predaj. Kráľ Žigmund oslobodil
v roku 1402 levočských kupcov od práva skladu iných miest, v roku 1411 rozšíril levočské právo skladu aj na domácich
kupcov. V roku 1419 boli Levočania oslobodení od platenia tridsiatkov v celom Uhorsku. Tým sa otvorili neobyčajné
možnosti slobodného obchodovania. Priaznivý vývoj mesta vyvrcholil na prelome 15. a 16. storočia a umožnil vznik takých
umeleckých skvostov, akým je dielo Majstra Pavla z Levoče v Chráme sv. Jakuba. Sľubný vývoj mesta prerušil
v 16. storočí rozsiahly požiar a v 17. storočí protihabsburgovské povstania. Napriek tomu Levoča v tomto období zostala
centrom Spiša a v 19. storočí sa stáva strediskom slovenského národného hnutia. Bolo tu založené známe Levočské
lýceum, na ktoré prišli v r. 1844, po zosadení Ľudovíta Štúra z katedry, jeho žiaci z Bratislavy na čele s
Jankom Franciscim. Z významných slovenských básnikov a národných dejateľov, ktorí v Levoči študovali alebo pôsobili,
a iné. Levoča so svojimi hradbami a urbanistikou si zachovala charakter stredovekého mesta. Je mestskou pamiatkovou
rezerváciou a vďaka množstvu pamiatok a umeleckých skvostov patrí medzi najkrajšie historické mestá na Slovensku.
Najvýznamnejšou a jedinečnou pamiatkou je Chrám svätého Jakuba so svojimi 11 gotickými a renesančnými krídlovými
oltármi, vrátane najvyššieho dreveného gotického oltára na svete (18,6 m). Mesto má obrovské stredoveké námestie
obklopené renesančnými domami, známu renesančnú radnicu, ďalšie dva vzácne kostoly s barokovým interiérom,
klasicistické budovy župného domu a evanjelického kostola. Historické centrum obklopuje mohutný hradobný systém
s dĺžkou 2,5 km. Od 16. storočia až do konca roku 1922 bola Levoča sídlom Spišskej župy. V rokoch 1806-1826 postavil
pre ňu architekt z Egru Anton Povolný veľkolepú administratívnu budovu, župný dom, ako sídlo administratívy.
Klasicistický sloh pritom prispôsobil renesančnému prostrediu Levoče zdôraznením horizontálnych línií. Považuje
sa za najkrajší župný dom v bývalom Uhorsku. Dnes opäť zreštaurovaná budova slúži administratívnym účelom.  >>>
Fotogaléria :
Fotografie ukazujú historické centrum Levoče.
Poloha  :
Levoča sa nachádza na hlavnej ceste na Spiši z Popradu smerom na Prešov.
 
Mapa polohy foto trasy :
 
-
Informácie označené v zátvorkách  <<<    >>>   sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.
-
Správca web stránky nie je ich autorom. 
-
-
 
TOPlist