KST Krompachy | 26. Slov. raj - Sovia skala

Dňa 12.07.2008 uskutočnila sa turistická akcia.

Prechod Slovenským rajom.

Usporiadateľ : KST Letanovce

Trasa akcie : Spišská Nová Ves – Košiarny Briežok – Sovia skala – Čingov – Džurkovec –

Tomášovský výhľad – Prielom Hornádu – Letanovský mlyn - Letanovce

Dĺžka trasy : 18 km Prevýšenie : 800 m Čas trasy podľa mapy: 6.30 hod

Členovia KST MŠK : Muller, Olšavský, Gengeľ

Turistická mapa SLOVENSKÝ RAJ č.124 Turistický atlas list č. 137, 138

Popis trasy :

Trasu začíname žltou značkou na ŽSR Spišská Nová Ves. <<< Archeologické nálezy potvrdzujú, že územie stredného Spiša,

na ktorom leží Spišská Nová Ves, bolo už v dobe veľkomoravskej ríše osídlené slovanským obyvateľstvom. Od zániku

Veľkomoravskej ríše až do začiatku 13. storočia, kedy sa objavujú prvé písomné správy, nie sú o osudoch Spiša žiadne

správy. Tatársky vpád, ktorý sa týmto krajom v polovici 13. storočia prehnal, ponechal nažive málo ľudí. Preto sem panovník

pozýval hostí - kolonistov, ktorých obdarúval mimoriadnymi výsadami a slobodami. Po páde Veľkej Moravy sa život na tejto

lokalite neprerušoval. Obyvatelia sa presídlili na územia medzi Mlynskou ulicou a Redutou. Archeológovia usudzujú, že to bol

pravdepodobne historicky známy slovanský Iglov. V druhej polovici 13. storočia sa k nim usadzujú saskí kolonisti a budujú

si svoju novú obec, ktorá sa postupne rozrastá do podoby terajšej Spišskej Novej Vsi. O tomto novom územnom celku - novej

obci, hovorí listina ostrihomského arcibiskupa Filipa z 29. novembra 1268, v ktorej sa spomína "plebanus de Villa Nova".

Je to prvá písomná správa o Spišskej Novej Vsi.Z tejto listiny sa dozvedáme niekoľko skutočností: prvou je, že v

roku 1268 Spišská Nová Ves už ako osídlená obec jestvovala. Zároveň sa z listiny dozvedáme, že v tomto roku už bola

v Spišskej Novej Vsi aj fara, teda aj kostol. Pretože v stredoveku, v ktorom náboženský život hral veľmi veľkú úlohu, bolo

treba určitý čas na to, aby sa vybudovala a rozvinula cirkevná správa a postavil kostol, je úplne isté, že rok 1268 nie je

rokom založenia Spišskej Novej Vsi. Spišská Nová Ves patrila medzi výsadné obce spišských Sasov, ktorí vlastnili viaceré

výsady mestského charakteru už za Belu IV. Túto skutočnosť pripomína i úvodná stať kolektívneho privilégia, v ktorom

Štefan V. sám hovorí, že tu nejde o udelenie nových výsad, ale o úpravu tých, ktoré udelil, resp. potvrdil jeho otec Belo IV.

Tieto výsadné osady spišských Sasov, medzi ktoré patrila Spišská Nová Ves sa neskôr menovali všetky mestami, pretože

od počiatku mali takú výsady, ktoré im v danej situácii dávali charakter miest, lebo mali právo voliť si svojho samosprávneho

predstaviteľa - richtára. V kolektívnom privilégiu spišských Sasov, ktoré vydal Štefan V. 24. novembra 1271, na prvom

mieste sa uvádza výsada, ktorá oslobodzuje spišských Sasov od platenia rôznych poplatkov a odovzdávania naturálnych

dávok. Dostali tieto práva: hľadať a dobývať rudu, právo na rybolov, poľovačku a klčovanie lesov. Vyklčovanú pôdu

premenenú na oráčiny mohli slobodne užívať. Jedným z najrozšírenejších odvetví výroby, alebo takmer priemyslu

stredoveku, bola aj v Spišskej Novej Vsi baníctvo. Banské práce sa dlho vykonávali veľmi jednoducho - pomocou klinu,

kladiva a lopaty. K najväčším privilégiám, ktoré mesto dostalo patrilo privilégium zo 6. decembra 1380, ktorým kráľ Ľudovít I.

povolil obyvateľom mesta usporadúvať týždenné trhy a to v sobotu. Podľa kráľovských nariadení mohlo sa obchodovať

iba na trhu. Túto skutočnosť znova potvrdil osobitnou listinou v roku 1412. Ten istý panovník vydal listinu 6. decembra 1435,

ktorou obnovil a potvrdil staré privilégia mesta a udelil Spišskej Novej Vsi právo konať tri výročné trhy. Jeden sa mal konať

na jar, druhý 15. Augusta, tretí sa konal 11. Novembra. So Spišskou Novou Vsou je veľmi úzko späté meno zvonolejára

Konráda Gaala, ktorý tu založil najvýznamnejšiu gotickú zvonolejáreň na Slovensku. Prvá písomná správa o ňom pochádza

z roku 1357 a jeho nasledovníci udržali kovolejáreň v činnosti do druhého desaťročia 16. storočia. " Nos Sigismundus

Dei gracia Romanorum rex... My, Žigmund, z Božej milosti kráľ rímsky, kráľ uhorský... atď., týmito slovami začínala listina,

ktorú 8. novembra 1412 dal v Záhrebe, vyhotoviť kráľ Žigmund a ktorou sa Spišská Nová Ves spolu s dvanástimi

spišskými mestami na 360 rokov dostala do zálohu poľskému kráľovi. Koniec týchto neblahých a ťažkých čias nastal

5. novembra 1772, kedy mesto Spišská Nová Ves pri veľkej slávnosti bolo vrátené uhorskému kráľovi. Bola to Mária Terézia,

ktorá dňa 5. augusta 1772 pri delení Poľska v Petrohrade získala Halič s troma miliónmi obyvateľov a spišské zálohové

mestá. Baníci v rovnošatách s hudbou vítali kráľovského zástupcu, ktorý tento návrat mesta slávnostne vyhlásil. Pre

mesto nastávajú nové časy, nastáva rozkvet v nových podmienkach a v novom postavení. Miestodržiteľská rada rozhodla,

že sa z nich vytvorí v roku 1774 Provincia trinástich spišských miest. Mária Terézia však v roku 1778 pripojila k nim ešte tri

mestá a utvorila Provinciu šestnástich spišských miest. Na jej čele stál gróf. Sídlom Provincie sa stala Spišská Nová Ves.

Vytvorením Provincie 16 spišských miest Spišská Nová Ves získala nielen v politickom, ale aj hospodárskom význame.

Hlavným zdrojom príjmov pre mesto aj jednotlivcov popri lesnom bohatstve bolo baníctvo. V roku 1779 pribudlo

k 16 baniam na meď ešte nových 24 baní na meď a železo. Všetky tieto bane ležali v chotári mesta. >>> Spred ŽSR

zabočíme vľavo a hneď ulicou vpravo okolo hotela Metropol, prekročíme Hornád a pokračujeme ulicou von z mesta.

Za bývalou tehelňou značka zabočí vpravo na poľnú cestu, vľavo sa pred nami tiahne hrebeň Vraních vrchov. Pred

nami sa rozprestiera horizont Slovenského raja. Pokračujeme okolo osady záhradiek, vpravo sa tiahne hlboká ryha

vyťaženej hliny ktorá sa používala v bývalej tehelni. Po chvíli zabočíme vľavo cez lesík prichádzame na rozsiahle lúky

Košiarného briežka. Stredisko prímestskej rekreácie na rozľahlých lúkach v bezprostrednej blízkosti Spišskej Novej Vsi

na okraji Slovenského raja. Nádherné prostredie na oddych a relaxáciu. Na lúke je umiestnená reštaurácia v podobe

zrubu. Od smerovníka pokračujeme vpravo zelenou značkou po ceste. Prechádzame okolo reštaurácie, za chvíľu

značka odbočí vľavo z cesty do lesa. Miernym stúpaním prechádzame lesom až vystúpime na vyhliadkové mesto

Sovia skala. Pod nami vľavo leží dolné parkovisko na Čingove za ním sa tiahne dolina Prielomu Hornádu. Oproti je

vidieť stredisko Ďzurkovec v pozadí ležia Spišské Tomášovce. Zo Sovej skaly schádzame lesom strmým zostupom

na lúku okolo ktorej sú postavené chatky. Vpravo vedľa značky je sezónne otvorená reštaurácia, prejdeme kovov lávkou

na dolné parkovisko na Čingove, odtiaľ žltou značkou smerom stredisko Ďzurkovec. Prichádzame na rozsiahle lúky

lyžiarskeho a turistického strediska, ktoré sa tiahnu smerom na Spišské Tomášovce. Odtiaľ je výhľad na

Spišské Tomášovce, Letanovce v pozadí hrebeň Vysokých Tatier. Značka zabočí vľavo okolo lesa, po chvíli sa ponorí

do lesa. Značka vedie postupne hrebeňom alebo bočným severným svahom Prielomu Hornádu. Po čase prechádzame

ponad skalný útvar Ihla a Kazateľnica ktoré ležia nad tokom Hornádu. Chodník strieda skalné podložie s hlinitým

podkladom. Prichádzame na jeden z najznámejších skalných útvarou v Slovenskom raji – Tomášovský výhľad.

<<< Skalná galéria v južnom svahu Ludmanky, fascinujúci vápencový skalný blok, s dĺžkou viac ako 200 metrov s výhľadom

do Prielomu Hornádu, doliny Bieleho potoka, na Čertovu sihoť, ako aj na Vysoké Tatry. Vo svahoch protiľahlej

Čertovej sihote sa černie nápadný otvor nesprístupnenej jaskyne Čertova diera. Týči sa nad hladinou rieky Hornád

na niektorých miestach až do výšky 146 metrov. Tvorený je strmými, miestami až previsnutými lavicovými skalnými blokmi,

s celkovou hrúbkou 26-32 metrov, vytvárajúcimi jednotlivé terasy. Pod skalnou terasou v bezprostrednej blízkosti

turistického chodníka sa nachádza jaskyňa "Michalova džura". Samotná skalná galéria je porastená trávnatými

spoločenstvami a reliktnými porastmi nádherne pokrútených borovíc. Strmý svah pod ňou, zbiehajúci až ku korytu

Hornádu, obrastajú v sutinovitých častiach lipovo-javorové porasty. V častiach s hlbšou pôdnou vrstvou vegetuje zmiešaný

bukovo-jedľový les s prímesou smreka. Všetko sú to lesné biotopy európskeho významu. Stenu Tomášovského výhľadu po

prvý raz zliezli 8.10.1938 A.Brnčal, A.Huba a E.Leschinský. Tomášovský výhľad je stálym miestom horolezeckého výcviku a

skalolezeckých pretekov. Určite neexistuje publikácia o Slovenskom raji, v ktorej by nebol čo i len spomenutý Tomášovský

výhľad. Ide o najpopulárnejšie miesto celej tejto oblasti a tomu úmerne navštevované. Podľa niektorých zdrojov sú práve

Tomášovský výhľad spolu s Dobšinskou ľadovou jaskyňou najnavštevovanejšími lokalitami Slovenského raja. >>> Pokračujeme

zelenou značkou hrebeňom, po chvíli značka zabočí vľavo dole strmým svahom do Prielomu Hornádu, pri smerovníku

zabočíme vpravo modrou značkou smerom Letanovský mlyn. <<< Prielom Hornádu je približne 16 km dlhý úsek horného

toku rieky Hornád od ústia Veľkej Bielej vody po Smižany. Hornád tu vytvoril kaňonovité údolie, brehy ktorého spadajú

z bočných hrebeňov a vrchov miestami s vyše 300 m výškovým rozdielom. Vďaka svojej turistickej histórii má Prielom

Hornádu zvláštne postavenie medzi prírodnými hodnotami Slovenského raja. Predchodca Hornádu na konci mladšieho

neogénu tiekol po plochom dne dnešnej Hornádskej kotliny približne o 150 m vyššie. V období na rozhraní mladšieho

neogénu a štvrtohôr sa územie Slovenského raja začalo zdvíhať, kým dno Hornádskej kotliny klesať. Hornád sa začal

zarezávať do podložia svojho toku a tak vznikol nielen on, ale aj naň nadväzujúce prítoky ( Lesnica, Veľká Biela voda,

Biely potok ) s menšími prítokmi s vodopádmi a kaskádami, ktoré do nich stekajú zo svahov planiny Glac. Prvý prechod

Prielomom Hornádu po jeho zamrznutej hladine sa uskutočnil vo februári 1906. V júli 1906 sa B.Hajtsch a L.Hajtsch na

primitívnej plti splavili tokom Hornádu od Hrabušíc / Hrdlo Hornádu / po Smižany / vyústenie Hornádu pri Smižanskej Maši

/. Prielom Hornádu nebol po celej svojej dĺžke priechodný. Až roku 1960 sa začalo s výstavbou lanovej lávky v ústí

Kláštorskej rokliny a roku 1974 sa ukončila etapovitá výstavba "chodníka Horskej služby". Na tomto chodníku je

zabudovaných 7 kovových mostíkov a lávok, približne 320 m reťazí v exponovaných skalných stenách, 140 stúpačiek

a približne 70 m drevených lávok. Pre turistov je sprístupnený v celej dĺžke. Prechod je možný oboma smermi. V zime

je možný prechod Prielomu Hornádu po zamrznutej hladine Hornádu. Prielom Hornádu je súčasťou národnej prírodnej

rezervácie rovnakého mena. Dolným úsekom doliny Hornádu vedie 15 km dlhá trasa náučného turistického chodníka

Prielom Hornádu s 11 informačnými tabuľami. Zimný prechod Prielomom Hornádu má neopakovateľné čaro. V prípade

slnečného počasia turisti majú jedinečnú príležitosť pozorovať hru svetla prechádzajúceho modrastými cencúľmi, ktoré

miestami dosahujú rozmery najväčších barokových organov so stovkami ľadových „píšťal“. Horným úsekom vedie

Chodník Horskej služby Prielomom Hornádu. Chodník je vybavený viacerými technickými pomôckami umožňujúcimi

ľahko a bezpečne prekonať všetky náročné úseky. Viac ako 4 km dlhá trasa chodníka je zabezpečená reťazami (374 m),

lanom (26 m), železnými stúpadlami (164 ks), opornými skobami (15 ks) a drevenými lávkami (85 m). Najatraktívnejšie

sú úseky, na ktorých turisti kráčajú po železných stúpadlách zapustených do skaly priamo nad hladinou rýchlo tečúceho

Hornádu. >>> Prechádzame lesom ktorý na viacerých miestach je poškodený, na zemi leží mnoho vyvrátených stromov.

Chodník je dobre schodný ale aj tak je potrebné si dávať pozor, na niektorých miestach vystupuje skalné podložie kde je

náročnejší prechod, samozrejme na rebríkoch a stúpačkách je potrebné dávať pozor stále. Stúpačky Pod mlynom,

najkritickejšie miesto Prielomu Hornádu, v prípade tuhej zimy sú tieto stúpačky vždy zakrytén ľadom, v lete ľahko prechodné.

Prechádzame novým kamenným mostom v časti Letanovský mlyn. Odbočíme vpravo červenou značkou smerom do obce

Letanovce. Prechádzame úzkou dolinkou ktorá vedie lesom, po chvíli vystúpime z lesa, prechádzame okolo rómskej osady.

Tu je potrebné si dávať pozor z dôvodu obťažovanie. Prechádzame poľnou cestou, popod železničnú trať vchádzame do

obce Letanovce. <<< Jaskynné sídlisko s nálezmi eneolitickými a hallštattskými. Sídlisko púchovskej kultúry. Stará slovenská

obec, pôvodne majetok Spišského hradu. Doložená je z roku 1250 ako Lethon, z roku 1280 ako Letun, z roku 1299 ako

Lapis Refugii, z roku 1307 ako Lapis Leton, Letong, z roku 1319 ako Locus Refugii seu Letenkew, Letonkew, z roku 1773

ako Letanowcze, z roku 1786 ako Letanowce, maďarsky Letánfalu, Létánfalva, nemecky Lettensdorf. V roku 1259 ju

Belo IV. daroval spišskému prepoštovi aj s dávkami, v roku 1279 Ladislav IV. spišskej kapitule. Podľa tradície sa v

chotári na Skale útočišťa zachránilo v roku 1241 obyvateľov z okolia pred Tatármi, preto v roku 1299 prepošt Jakub

daroval obec kartuziánom. V rokoch 1305-1307 postavili na Skale útočišťa kláštor, známy vynikajúcim skriptóriom.

V roku 1436 kláštor vyhorel, v roku 1543 ho Levočania zbórili a Letanovce pripadli spišskej kapitule. V roku 1787 mala

obec 84 domov a 573 obyvateľov, v roku 1828 mala 97 domov a 698 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom.

V obci sa nachádza kostol rímskokatolícky, pôvodne neskororománsky z polovice 13. storočia, prestavaný v 14. storočí

, zbarokizovaný v 18. storočí. >>> Trasa končí na futbalovom ihrisku, kde je pripravené občerstvenie.

Mapa trasy :

Výškový profil trasy :

Košiarný Briežok.

Sovia skala vrchol.

Dolné parkovisko na Čingove pohľad z vrcholu Sovej skaly.

Sovia skala vrchol.

Čingov dolné parkovisko.

Tomášovský výhľad.

Prielom Hornádu.

Viac fotografii pozri : Fotogaléria – Slovenský raj / Tomášovský Výhľad /

Fotogaléria – Slovenský raj / Prielom Hornádu /

Informácie označené v zátvorkách <<< >>> sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.

Správca web stránky nie je ich autorom.

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.