aktualizované: 23.10.2017 17:14:30

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.

Fotogaléria - Ondavská-Bukovské-Vihorlat
Chránená krajinná oblasť Vihorlat  (CHKO Vihorlat) patrí medzi najmenšie veľkoplošné chránené územie na Slovensku.
Bola vyhlásená vyhláškou MK SSR č. 9/1974 Zb zo dňa 28. decembra 1973. V tomto chránenom území platí druhý stupeň
ochrany. Územie CHKO Vihorlat sa nachádza v najvýchodnejšej časti Slovenska, má nepravidelný tvar a zaberá strednú časť
pohoria Vihorlat. Rozloha CHKO Vihorlat je 17 485 ha a rozprestiera sa na území okresov Sobrance, Michalovce, Humenné
a Snina. V komplexe vulkanického pohoria Vihorlat významné postavenie majú jazerá. Tvoria jedinečnú ukážku vzniku a
postupného zániku jazier. Najväčšie je Morské oko, v minulosti nazývané Veľké Vihorlatské jazero. Západne od Morského oka
vo výške 727 m n. m. leží Malé Vihorlatské jazero, nazývané tiež Malé Morské oko. Jazero má kolísavý stav vodnej hladiny,
pričom hĺbka jazera kolíše od 2,5 do 4 m. Zvláštne je i to, že pri stálom prítoku vody jazero nemá povrchový odtok. Severne
od Motrogonu sa nachádzajú ďalšie jazerá. Najvýznamnejšie je z nich jazierko Kotlík, ležiace vo výške 850 m n. m. Plocha
jazera je 3 - 3,4 ha, hĺbka kolíše od 0,5 do 2. Hladina vody kolíše v závislosti od klimatických po mienok. Jazierko Kotlík je
hodnotené z faunistického hľadiska bohatým výskytom mlokov. Ďalšie jazerá sa nachádzajú v severnej časti CHKO a sú v
rôznom stupni zániku. Najvýznamnejšie z nich je zanikajúce jazero Postavka s výmerou 1,6 ha, ohraničené andezitový svahmi.
Maximálna hĺbka pôvodného jazera bola 21 m. V pohorí prevládajú spoločenstvá bukových lesov. Z ihličnatých drevín bola
vo Vihorlate rozšírená len jedľa biela, čo dokazuje jej pôvodný výskyt na lokalite Jedlinka a prítomnosť peľových zŕn v
hlbokých vrstvách rašeliny. Ostatné ihličnany, najmä smrek, boli v lesných porastoch vysadené človekom. Vplyv neďalekých
Východných Karpát sa prejavuje výskytom východokarpatských a balkánsko-východokarpatských druhov rastlín.
prírody Vihorlatu. Z druhov východokarpatsko-panónskej flóry, ktoré prenikli do Vihorlatských lesov z Východoslovenskej
nížiny, treba spomenúť chránenú bleduľu jarnú karpatskú a ranostaj širokolistý. Zaujímavú vegetáciu majú i bezlesé vrcholy
pohoria so skalnatým reliéfom, Sninský kameň a Vihorlat. Vplyvom teplých vzdušných prúdov z nížiny a výhrevného
andezitového substrátu rastú na ich južných svahoch vo vysokej nadmorskej výške teplomilné rastlinné spoločenstvá.
Na chladnejšej severnej strane vrchu Vihorlat je bukový les vyvinutý až do vrcholca a rastú horské druhy, ako je soldanelka
horská a podbelica alpínska. Málo zmenené rastlinné fytocenózy a vplyv neďalekej Východoslovenskej nížiny a
Východných Karpát sa prejavujú i v zložení živočíšstva Vihorlatu. Cez otvorenú krajinu prenikajú z juhu teplomilné stepné
živočíchy, ktoré sa tu stretávajú s horskými druhmi Karpát. Z chránených druhov hmyzu žije v lesoch Vihorlatu napr. fúzač alpský
a nosorožtek obyčajný. Z obojživelníkov sa tu vyskytujú všetky druhy našich mlokov. Z plazov je hojná užovka stromová.
Jedovatá zmija je v pohorí veľmi vzácna. Vo väčších bystrinách žije pstruh potočný, ale aj mihuľa potiská. Z vtákov sú
významnými hniezdičmi Vihorlatu obe naše najväčšie sovy, výr skalný a sova dlhochvostá, ďalej orol krikľavý a v podhorí
slávik veľký. Z drobných cicavcov je pozoruhodný najmä výskyt hraboša močiarneho, raniaka malého a piskora vrchovského.
Veľkým prírodným bohatstvom lesov Vihorlatu je prítomnosť veľkých a vzácnych šeliem ako je vlk obyčajný, rys ostrovid.
mačka divá a vydra riečna.ohorie Ondavská vrchovina tvorí súčasť Nízkych Beskýd. Nachádza sa v severovýchodnej
časti Slovenska.
Ondavská vrchovina je tvorená súborom geomorfologických celkov, rozsiahle pohorie budované paleogénnymi horninami
vonkajšieho flyša, flyšovými horninami prevažne iílovcami a pieskovcami, bridlicami a slieňmi. Na hladko modelovanom reliéfe
sa striedajú chrbty s dolinami, kotlinami a brázdami.  Jej nadmorská výška sa smerom od severu k juhu postupne znižuje.
Najvyššími miestami sú Javorina (881 m n. m.), Smilniansky vrch (750 m n. m.), Filipovský vrch (705 m n. m.),
Kačalová (676 m n. m.) a Čierna hora (667 m n. m.). V južnej časti Ondavskej vrchoviny sa nadmorská výška pohybuje
okolo 200 m n. m. Na Ondavskej vrchovine sa striedajú malebné lesy s horskými lúkami, pastvinami a poľnohospodárskou
pôdou. Lesy zaberajú väčšiu časť územia a sú zmiešané. Z listnatých stromov sa najviac vyskytuje buk lesný, v menšej
miere breza, javor, dub a hrab, z ihličnanov je to smrek. Ondavskú vrchovinu odvodňujú dva hlavné vodné toky - rieky
Ondava a Topľa s početnými menšími i väčšími prítokmi. Rieka Ondava zásobuje svojou vodou vodnú nádrž Veľká Domaša
. Prevažná časť Ondavskej vrchoviny patrí klimaticky medzi mierne teplé oblasti so zimnými priemernými teplotami -2 až -5 °C
a letnými teplotami 16 až 18 °C. Počet dní sa snehovou pokrývkou sa pohybuje medzi 60 až 80, počet letných dní
medzi 30 až 50. Výnimkou sú len miesta v najsevernejšej časti, kde je podnebie o niečo chladnejšie a naopak na juhu je
zase o málo teplejšie. Informácie použité pri jednotlivých fotkách sú čerpané z oficiálnych web stránok príslušných lokalít.  
Bukovské vrchy rozprestierajúce sa na severovýchode Slovenska na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou. Veľkú časť
Bukovských vrchov tvorí Národný park Poloniny. Bukovské vrchy sú na západe ohraničené Laboreckou vrchovinou, na
juhu Beskydským predhorím, na východe štátnou hranicou s Ukrajinou a na severe štátnou hranicou s Poľskom. Územie
Bukovských vrchov je budované vonkajším flyšom (Duklianska jednotka), ktorý tu nadobúda mohutný pieskovcový vývoj.
Odolné pieskovcové vrstvy tvoria horské chrbty, v menej odolných ílovcových vrstvách vznikli depresie ako napr.
hradbu, ktorej nadmorské výšky sa pohybujú nad 1 000 metrov nad morom. Z hlavného hrebeňa vybiehajú rázsochy,
ktoré sú oddelené brázdami. V ílovcovo - pieskovcových súvrstviach sú časté zosuvy. Pohorie sa delí na dve sústavy
 Bukovce na severe a Nastaz na juhu. Východné svahy Bukovských vrchov odvodňujú riečky Ulička a Ublianka, ktoré
ústia do Uhu na Ukrajine. Južné svahy odvodňuje Cirocha, ktorá pri Humennom ústí do Laborca. Podnebie územia je
pomerne teplé a vlhké. Bukovské vrchy sú súvisle porastené zachovalými čistými bučinami, ktoré vo vyšších
polohách a na severných expozíciách striedajú jedľovo - bukové porasty s pralesným charakterom. Práve v
Bukovských vrchoch je najväčší počet pralesov na Slovensku. K najvýznamnejším aj z medzinárodného pohľadu
patrí prales Stužica, ktorý sa rozprestiera v hlbokej doline okolo Stužickej rieky na rozhraní Slovenska, Poľska a Ukrajiny,
ďalej pralesy Havešová nad obcou Kalná Roztoka, Stakčínska Roztoka a Rožok. Južné úpätie hôr lemujú
dubovo - bukové porasty. Pre Poloniny sú typické horské lúky - poloniny, ktoré sa nachádzajú na hlavných hrebeňoch.
Rastú tu aj viaceré endemity. Medzi najvzácnejšie patria iskerník karpatský, hadomor ružový, klinček bradatý, fialka
dácka, mliečnik Sojákov. Celkovo bolo zaznamenaných 1 010 druhov vyšších rastlín, 342 druhov machorastov,
210 druhov lišajníkov a 1 207 druhov húb. Významné sú práve početné porasty vzácnych húb a zvažuje sa ich ochrana.
Sú na predbežnom zozname UNESCO. V Bukovských vrchoch bolo zistených 4 488 druhov bezstavovcov, 293 druhov
a vlk obyčajný. V Bukovských vrchoch prebehol úspešný návrat najväčšieho cicavca Európy - zubra európskeho - do
voľnej prírody. Z Poľska sem občas preniká los mokraďový.
Slanské vrchy je pohorie vulkanického pôvodu na východnom Slovensku. Tiahne sa v severojužnom smere od
Prešova po hranice s Maďarskom, ohraničuje Košickú kotlinu z východu. Najvyšším vrchom je Šimonka (1 092 m n. m.).
Geologicky sa Slanské vrchy zaraďujú k tzv. východoslovenským neovulkanitom neogénneho veku (23,8 - 5,3 mil. rokov).
Tvorené sú ryolitmi, dacitmi a najmä amfibol - pyroxénickými andezitmi a ich tufmi. V severnej časti pohoria vystupujú
nadložné sedimenty tvorené ílmi, pieskovcami a zlepencami. Samotné andezitové masívy tvoria stratovulkanické súvrstvia,
tvorené striedaním masívnych andezitových polôh s vrstvami vulkanického popola. Andezit je využívaný ako stavebný
kameň vysokej kvality. V Slanských vrchoch sa nachádzajú dnes už opustené bane Dubník s členitým systémom štôlni,
kde sa v minulosti ťažil opál. V súčasnosti je v bani zimovisko netopierov.
 
                        
                             Senderov – Vinné – Hrad Vinné – Vinianské jazero.
 
<<<   V roku 1974 až 1977  uskutočnil Belo Pola na rozmedzí katastrálnych honov Kalapárka a pod Kristom záchranný
a historicko archeologický výskum v chotári obci Vinné. Plošne odkryl sakrálnu stavbu a sondážne preskúmal najbližšie
okolie. Skúmaná plocha sa nachádza na kóte 310 m v horskom masíve Sanderov – S, Ondrej.  Kostol predstavuje
eremitskú stavbu, ktorej začiatok výstavby spada do 11. – 12. storočia. Bola to rustikálna stavba ktorej zánik spadá
do 15. storočia. Zistilo sa :  loď s vchodom na západnej strane
                                           svätyňa ktorú oddeľoval od lode triumfálny oblúk 
                                           sakristia na severnej strane svätyne s vchodom
Svetlosť lode pri víťaznom oblúku bola 530 cm, pri vchode 510 cm a dĺžka 715 cm. Nepravidelnosť zapríčinil terén, ktorý
staviteľ rešpektoval. Hrúbka muriva bola 90 cm. Svätyňa mala tvar obdĺžnika 350 x 370 cm a podlaha bola vyššia o 20 cm.
Murivo rovnako ako u lode bolo zapustené priamo do skalného podložia. Na severnej strane svätyne bola sakristia z dvoch
strán zasadená do skalného podložia so svetlosťou 200 x 290 cm. V sutinách sa našli úlomky architektonických románskych
článkov, na múroch sa torzovito nachádzala maľovaná omietka. Výskumom bolo zachytené nadzákladové murivo až do
výšky 190 cm. Stavané bolo riadkovou technikou priamo na skalnaté podložie z neopracovaného lomového kameňa
kladeného na maltu. Na niektorých častiach bolo skalné podložie  priamo pojaté do kamenného muriva a vo vnútri
architektúry malo kamennú plentu. Prístup ku kostolu bolo od severu oproti sakristii – cca 200 cm chodník vtesaný
do skaly. Severne od sakristie vo vzdialenosti 930 cm bol vchod do kostolného nádvoria, zo severu bol obohnaného
kamenným valom so šírkou  250 cm. Kamene boli kladené na hlinu. Plošným odkryvom sa podarilo odkryť architektonické
zvyšky dovtedy neznámeho malého kostolíka s pravouhlou svätyňou a patrocíniom sv. Kríža. Torzá úžitkovej keramiky
boli z 10. – 11. storočia ale aj úlomky z keramiky 12. – 15. storočia. Našla sa aj halštattska kultúra. Písomné správy sú
z roku 1336, keď sa v katastri obce Vinne spomína kostol zasvätený Sv. Krížu a to neďaleko miesta kde žili eremiti –
pustovníci, kostolík bol už opustený a nevie sa či už bol rozrumený. Ďalšia správa sa týka vrchu Sv. Kríža a je z roku 1454.
Obec Vinné - Archeologické nálezy potvrdzujú, že obec Vinné sa nachádza v lokalite osídlenej už v mladšej dobe kamennej.
Na Senderove, v chotári obce, sa nachádzajú časti základov románskeho kostola /kláštora/ sv.Kríža z 9.-11.storočia,
predstavujúceho teritoriálny dosah veľkomoravského štátu. Najstaršia písomná zmienka o obci pochádza z roku 1249,
keď ju získal istý Jakov od Sebeslavovho syna Petra, v tomto roku sa spomína aj fara. Roku 1335 sa spomína mlyn,
1336 vinice. Vinné patrilo panstvu Michalovce. Roku 1427 malo 37 port. V 18.storočí bolo známe ako trhová obec.
Sídlili tu Sztárayovci, Szirmayovci, Draveckovci. Roku 1715 pre úteky poddaných poklesol počet domácností na 18,
v roku 1828 mala obec 104 domov a 1061 obyvateľov. Jedinečná poloha umožňuje intenzívne využívanie sopečných
vyvrenín Vihorlatu na pestovanie viniča, ktoré svojho času patrilo k jedným zo závažných zdrojov obživy miestneho
obyvateľstva. Ďalšou činnosťou, ktorou sa obyvateľstvo zaoberalo, bola poľnohospodárska a ovocinárska výroba. Obec je
bohatá na povrchové lomy andezitového kameniva a časť jej obyvateľov sa kamenárskou činnosťou živila.
Hrad Vinné - O vzniku hradu sa dochovalo len veľmi málo informácií. Pravdepodobne bol postavený v 13. storočí po
tatárskom vpáde spolu s hradmi v Brekove, Jasenove a Michalovciach na ochranu poľskej cesty. Prvá zmienka pochádza
z roku 1312, ktorá vraví o tom, že synovia nebohého palatína Omodeja napadli majetky šľachticov z Michaloviec a poškodili
im bližšie nepomenovaný hrad. Pravdepodobne išlo o Viniansky hrad. Písomná zmienka, kde sa Viniansky hrad spomína
priamo, je až z roku 1330. Podľa tejto listiny si jedna vetva rodu michalovských šľachticov rozdelila majetky panstva i s
hradom (castrum Nagmyhal - Veľké Michalovce). V ďalšom období sa v písomnostiach zo 14. - 16. storočia vyskytuje
hrad pod názvom michalovského panstva. Delenie michalovského panstva v roku 1330 vyvolalo nespokojnosť druhej strany.
Nasledovalo ďalšie delenie. V roku 1335 si synovia michalovských šľachticov Ondreja a Jaka II. rozdelili západnú časť
majetkov s pevnosťou pri Vinnom na dve polovice. Vďaka tomuto deleniu sa dozvedáme o výzore hradu. Bola vyhotovená
listina obsahujúca jeho krátky opis: hrad mal dve hranolové veže, palác, bránu, kaplnku sv. Margity a jeden dom.
Neskôr (1449) sa spomína ešte jeden dom, žalár a tretia štvorpodlažná veža s pivnicou. Počas bojov uhorského kráľa
Mateja s poľským panovníkom Kazimírom IV. bol v roku 1466 Viniansky hrad ťažko poškodený. Na opravu čakal skoro
pol storočia. Vtedajší majiteľ, rod Stárayovcov, začal s opravou až koncom 15. storočia, pričom nevenoval pozornosť
zlepšeniu obrany hradu. To sa mu stalo viackrát osudným koncom 16. a v priebehu 17. storočia. V tomto období sa začali
vyostrovať vzťahy medzi panovníkom a šľachtou, ktoré neskôr vyústili do stavovských povstaní. V roku 1594 ho zničili
cisárske vojská. Stárayovci ho síce obnovili ale bez posilnenia obranného systému, čo uľahčilo jeho dobytie počas
stavovských povstaní. Po skončení stavovských povstaní hrad postupne dosluhoval. V druhej polovici 17. storočia sa
Stárayovci presťahovali do kaštieľov, ktoré si nechali postaviť v neďalekom Vinnom a v Michalovciach. Začiatkom 18. storočia
bol na základe cisárskeho rozkazu hrad pri likvidovaní protihabsburských povstaní zbúraný. Odvtedy je ruinou.
Vinianske jazero - sa nachádza v katastri obce Vinné, vzdialené 11 km od Michaloviec a  iba 3 km od Zemplínskej šíravy. 
Obkolesuje ho prekrásna príroda. Vzniklo vytvorením umelej hrádze a privedením vody z Vinianskeho potoka do sedla na
úpätí vrchov Marečkovej a Šutovej. Svojou rozlohou je malé, má iba 8 ha, ale návštevníci tvrdia, že je jedným z tých teplejších
jazier. Je určené na kúpanie, vodné športy a rybolov. Jeho priemerná hĺbka je 3 m. Nachádza sa tu požičovňa vodných
bicyklov, člnov, tenisový kurt, požičovňa športových potrieb, ihrisko na plážový volejbal, výučba jachtingu a vodných športov
a detské ihrisko. Areál ponúka veľa možností na ubytovanie aj stravovanie. Ubytovať sa dá v chatovej osade, autokempingu,
v okolí vo viacerých penziónoch a v hoteloch. V zimnom období jazero slúži na korčuľovanie. Oblasť je obľúbená vďaka
výborným podmienkam pre turistiku i cykloturistiku. v letnej sezóne táto oblasť ponúka bohaté kultúrne a spoločenské vyžitie.
Obec Kaluža - Najstarší zachovaný archeologický nález z chotára Kaluža bol zaevidovaný Karolom Andelom z bližšie
neurčeného miesta na úpätí hory Medveď. Prvou písomnou zmienkou o tunajšom poli „campum Kalsamezow“ je správa z
roku 1336. Vtedy bolo toto pole súčasťou dediny Vinné. Ďalšie zmienky o Kaluži sú datované od konca štrnásteho, poprípade
pätnásteho storočia. Roľnícke domácnosti chovali hovädzí dobytok a drobnú hydinu. Obyvatelia pracovali väčšinou v
lesoch a venovali sa poľnohospodárstvu a pestovaniu obilia. Vinohradníctvo bolo v tej dobe len doplnkovým zamestnaním.
Vybudovanie Zemplínskej šíravy v roku 1961-1965 citeľne zasiahlo do života obyvateľov. >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína od Salaša pred Medveďou horou cez Senderov, obec Vinné, hrad Vinné, Vinianské jazero až končí
v obci Kaluža.
Poloha  trasy fotogalérie:
Chodník značený modrou, žltou a zelenou pásovou značkou sa nachádza na severnom brehu Zemplínskej Šíravy nad
strediskami Hôrka a Medvedia hora.
Prístup na trasu fotogalérie :
Pri občerstvení Salaš pred Medveďou horou a v obci Kaluža.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                            Nová Sedlica – Kremenc – Čierťaž – Nová Sedlica.
 
<<<  Obec Novám Sedlice - Prvá verzia o existencii obce je pod názvom Stražnica – Storožnica, ktorej obyvatelia mali za
úlohu brániť horské priesmyky pred nájazdami Tatárov. To znamená, že ak naozaj jestvovala táto dedinka, prví ľudia tu žili
už na začiatku 13. storočia. Druhá verzia, na základe spomienok starých ľudí je, že časť ľudí opustilo starú obec, ležiacu
niekde na hrebienku – Rozdiel a postavili si nové domy v doline pri Zbojskom potoku. Postupne sa tu presťahovali všetci
ľudia z kopca a hôr. Novú obec nazvali Nová Sedlica (pôvodne od slova selo – obec). Skromné historické pramene túto
skutočnosť potvrdzujú. V roku 1567 sa medzi zdanenými obcami humenského panstva spomína obec Rozdiel (Rozcell),
kedy bol uskutočnený prepis port humenského panstva. Na základe listiny z roku 1600 sa konkrétne dozvedáme, že v
Rozdieli stálo 6 domov a údaj z roku 1612 hovorí, že v obci žili 2 šoltýsi, 9 poddaných a 5 železiarov. Zároveň sa spomína,
že obce nemala svojho kňaza. Pre potvrdenie starej legendy o vzniku obce je tiež dôležitý údaj z roku 1630. Z tohto roku
sa zachoval súpis obecných obvodov tzv. krajné. Na čele tejto administratívnej jednotky bol krajník. Vtedy krajníkovi
Gregorovi Belienskemu patrilo 15 obcí, medzi ktorými je spomínaný Rozdiel, avšak pod názvom Rosczel vel Nouoszelicze.
Obec v tomto období patrila k humenskému panstvu, ktorého vlastníkom bola magnátska rodina Drugethovcov.
NP Poloniny -  Nariadením vlády SR č. 258/1997 Z. z. zo dňa 23. 9. 1997, ktorým sa vyhlasuje Národný park Poloniny
s účinnosťou od 1. 10. 1997. Rozloha ochranného pásma: 10975 ha. Počet maloplošných chránených území: Národné
prírodné rezervácie (6). Prírodné rezervácie (13). Prírodná pamiatka (1). Výmera maloplošných chránených
území: 1 946,10 ha (6,53 % z výmery národného parku). Zahŕňa štátne prírodné rezervácie: Dranec, Komárnická jedlina,
Mirolská slatina, Haburské rašelinisko, Certižnianske lúky, Palotská jedlina, Beskydy, Udava, Havešová, Rožok,
Hostovické lúky, Stínska, Stužica, Jarabá skala, Plaša. Chránený prírodný výtvor: Orenicova skala. Najväčší komplex
pralesov na Slovensku. Najväčšia vodná nádrž na pitnú vodu – Starina. Najvyšší výskyt veľkých lesných zvierat
(vlk, medveď, zubor, mačka divá, los ). Národný park Poloniny patrí k našim najmladším národným parkom. Národný park
Poloniny je národný park na Slovensku na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou v Poloninách Bukovských vrchoch.
V nadmorskej výške od 220 do 1 200 metrov sa tu vyskytujú jedinečné východokarpatské pôvodné bukové a jedľovo-bukové
lesy, pralesy a rozľahlé tiché krajinnépriestory. Prvordou funkciou spomínaného národného parku je ochrana prírody
a vo vymedzených priestoroch aj rekreácia. Keďže územie národného parku leží na rozhraní Západných a
Východných Karpát, odráža sa to aj na zastúpení živočíšnych druhov a ich spoločenstiev.
Prales Stužica - je národná prírodná rezervácia, pôvodný karpatský prales, ktorý sa rozprestiera v hlbokom údolí okolo
najvýchodnejšej slovenskej obce Nová Sedlica. Národná prírodná rezervácia nachádzajúca sa v okolí vrchu Kremenec
bola vyhlásená v roku 1965 a novelizovaná v rokoch 1974 a 1993 na výmere 761 ha. Ochraňuje komplex prírodných
bukových a jedľovo-bukových porastov pralesovitého charakteru so štruktúrou lesa vo všetkých štádiách jeho vývoja.
Osobitým vzrastom a vekom sa tu vyznačuje jedľa, ale aj buk a javor horský. V pralese žije mnoho pôvodných karpatských
a aj niekoľko endemických druhov rastlín, húb a živočíchov. Stužica patrí medzi najvýznamnejšie chránené územia na
Slovensku. Územie má aj veľký medzinárodný význam. 28. júna 2007 Konferencia Výboru Svetového dedičstva UNESCO
na zasadnutí v novozélandskom Christchurchu rozhodla o zápise pralesa Stužica spolu s pralesmi Havešová a Rožok
Stužica sa tak zaradila do spoločnosti takých významných prírodných pamiatok ako Yellowstonský národný park a
Národný park Veľký kaňon v USA, Sagarmatha v Himalájach či Kilimandžáro v Afrike. 
Vrchol Kremenec - je vrchol v Bukovských vrchoch, zároveň v národnom parku Poloniny a je najvýchodnejším bodom
Slovenskej republiky. Nachádza sa v jednom z najvýznamnejších karpatských pralesoch - Stužici, ktorý je od roku 2007
zapísaný v zozname Svetového dedičstva UNESCO. Na vrchole Kremenca je mohutný kamenný hraničný stĺp, ktorý
označuje miesto, kde sa stretávajú Slovensko, Poľsko a Ukrajina. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v obci Nová Sedlica cez Stužicky prales na Kremenec, pokračuje cez Čierťaž  až končí v obci Nová Sedlica.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený červenou, modrou a zelenou pásovou značkou sa nachádza v NP Poloniny.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Nová Sedlica.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                              Sninský kameň – Morské oko.
 
<<<  Zemplinské Hámre - koncom 18. storočia sa do Sniny prisťahoval podnikateľ Jozef Rholl zo Spiša, ktorý sa
domnieval, že Vihorlatské pohorie je bohaté na zlato a striebro. Bola však objavená len železná ruda, ktorej ťažbu začal
v roku 1809 a na území dnešnej obce založil osadu, ktorú nazval Jozefova dolina. Z okolia Margecian do nej prisťahoval
baníkov, sklárov a uhliarov, začal ťažiť a v hámroch spracovávať železnú rudu. S rozmachom ťažby pribúda aj osadníkov.
V roku 1844 bola osada premenovaná na Szinna Hámor, v roku 1918 sa osada stáva obcou s názvom Sninské Hámre
s počtom obyvateľov 128. V roku 1956 sa jej názov mení na Zemplínske Hámre. Od roku 1997 má obec svoj erb
a zástavu. V roku 1901 bola v obci postavená kaplnka Ruľencovej Panny Márie a cirkevná jednotriedna škola.
V roku 1957 sa začalo s výstavbou kostola, ktorý bol v roku 1963 po doplnení oltárov vysvätený ThDr. Štefanom
Onderkom, katolickým vikárom. Patrónom kostola je Svätý Jozef – robotník. Obec prešla ťažkým prerodom z rodiacej
sa manufaktúrnej výroby železa a železiarskych výrobkov, výrobkov z kaolínu, na ťažbu dreva, pálenie uhlia a
poľnohospodársku výrobu.
Sninský kameň - je najvýraznejšou dominantou okolia Sniny. Je chránený ako prírodná pamiatka vyhlásená v roku 1982
na výmere 5,52 ha. Sninský kameň právom patrí medzi najkrajšie prírodne útvary nielen v celom pohorí Vihorlat ale aj v
 rozsahu celého Slovenska. Predstavuje morfologicky výrazný skalný hrebeň s dvoma vrcholovými plošinami. Jedná sa o
zvyšky lávového prúdu, ktorý je budovaný andezitmi s doskovitou odlučnosťou a vypína sa nad okolité bukové lesy takmer
kolmými stenami do výšky cca 15 až 20 m. Obe plošiny sú oddelené malým sedielkom s turistickým smerovníkom
(červená-modrá-zelená značka). Výstup na plošiny je po železných rebríkoch, pričom obe plošiny sú miestami široké
len 5-15 m, dlhé asi 50-80 m. Zo západnej plošiny je prekrásny výhľad na sever a západ – najmä na mesto Snina a
hlavný hrebeň Vihorlatu. Z východnej plošiny je zase prekrásny pohľad na východ a juh: na malebné horské jazero –
Morské oko, hraničný hrebeň Popričného aj Východoslovenskú nížinu. Z botanického hľadiska je zaujímavý odlišný
výskyt rastlín na chladnej severnej a teplej južnej strane vrcholu. Medzi endemitov patrí kostrava vihorlatská, ďalej sa
tu nachádzajú plamienok alpínsky, rozchodník ročný, zvonček okrúhlolistý, mliečovec alpínsky. Husté a plošne veľmi
rozsiahle lesy sú domovom viacerých druhov stavovcov. O všetkých krásach tejto lokality sa možno dočítať na jednotlivých
paneloch náučného chodníka, ktorý vedie z Remetských Hámrov cez Morské oko až na vrchol a potom na
Sninské rybníky (alebo opačne).
Morské oko -  spadá do obdobia doznievania sopečnej činnosti vo Vihorlate. Mohutný zosuv z východného svahu
Motrogonu a Jedlinky zahradili dolinu potoka Okna a za vzniknutou bariérou vzniklo prírodné jazero. Morské oko je
výnimočné svojim pôvodom, polohou, fyzikálno-chemickým a biologickým režimom. Leží pod Sninským kameňom v
katastri obce Remetské Hámre, v nadmorskej výške 619 m a dosahuje hĺbku až 25,1 m. Dnešná podoba jazera existuje
od osemdesiatych rokov 19. storočia, keď bol vybudovaný umelý priehradný múr. Asi 7 ha plocha jazera po zvýšení
vodnej hladiny o 5 m vytvorila dnešnú plochu 13,8 ha. Maximálna dĺžka jazera je 775 m a šírka 312 m. Do jazera ústi
6 stálych prameňov a niekoľko periodických. Prebytočnú vodu z jazera odvádza potok Okna. Pobrežie je veľmi členité.
Jeho západná a severná časť má mierny sklon a je pokrytá jemným pieskom. Východný breh je strmý a kamenitý. Hlbšie
časti jazera sú pokryté hrubou vrstvou bahna. V blízkosti prítokov sa hromadí lístie, z ktorého sa celoročne uvoľňuje metán.
Morské oko je veľkou prírodnou zvláštnosťou slovenskej prírody. Na ochranu prírodných hodnôt a krás bolo jazero spolu
s okolitými lesmi v roku 1984 vyhlásené za štátnu prírodnú rezerváciu, v súčasnosti je to národná prírodná rezervácia
v celkovej výmere 108,48 ha. >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína v obci Zemplinské Hámre cez Sninský kameň, Morské oko až končí v Zemplinských Hámroch.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený zelenou, modrou a žltou pásovou značkou sa nachádza vo východnej časti Vihorlatu na západnom
a južnom svahu Sninského kameň
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Zemplinské Hámre.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                            Hrad Zborov – Stebnícka Magura – Bardejovské kúpele.
 
<<<  Dlhá Lúka - historické materiály o počiatkoch obce podobne, ako aj o blízkom zborovskom hrade sú pomerne
skromné. Isté je, že keď Uhorský kráľ Karol Róbert v roku 1320 určuje územie Bardejova, vo svojej listine uvádza, že jeho
severovýchodnú hranicu tvorí silvae Huzywmezew a Villa Huyfol, t.j. Dlhá Lúka a Nová Ves. Táto zmienka je považovaná
za prvú písomnú zmienku o dedine. Na základe určenia hraníc Bardejova je zrejmé, že obec, respektíve jej chotár, pôvodne
nepatril mestu, ale musela byť súčasťou smilnianskeho a potom neskôr zborovského (makovického) panstva. Historicky
písomne potvrdená obhliadka smilnianskeho územia zástupcom Jágerskej kapituly z roku 1355  uvádza, že  obec Dlhá Lúka
je vo výstavbe. Zborovské panstvo v tom čase spravuje a pravdepodobne povoľuje začiatok výstavby obce šľachtický rod
Bebekovcov. V roku 1364 im však Ľudovít I. panstvo Zborov odňal a spolu so Smilnom pridelil Petrovi Cudárovi z Olnódu.
Je teda nepochybné, že dedinu založilo hradné služobníctvo Zborova, prípadne blízkeho Smilna, o čom svedčí aj
podobnosť nárečí. Od roku 1364 Cudárovci kontrolovali celý úsek stredovekej obchodnej cesty, vedúcej cez Dlhú Lúku
do Poľska. Archívne materiály potvrdzujú, že v Dlhej Lúke bola zriadená mýtnica na vyberanie mýtnych poplatkov
patriacich kráľovi. Tie však vyberali Cudárovci, čím chceli mocensky ovládnuť blízky Bardejov. Archívny údaj z roku 1403
už hovorí o Dlhej Lúke, ako o stredne veľkej dedine. O takto veľkú obec na začiatku 15. storočia prejavoval záujem aj
hospodársky prosperujúci kráľovský Bardejov. Bardejovskí mešťania sa snažili získať Dlhú Lúku pre mesto ako poddanskú
dedinu, čo im v roku 1403 donačnou listinou potvrdil panovník Žigmund Luxemburský. O jedenásť rokov neskôr však kráľ
Žigmund zase daroval Dlhú Lúku Makovici. V roku 1422 Katarína Cudárova, vdova po Jakubovi, menovala v Dlhej Lúke
richtárom istého Šimona de Ozbro, čo dokazuje, že dedina patrila Zborovu. (Ozbro, starší názov Zborova)  Po smrti
posledného Cudárovho potomka Jakuba v roku 1470 hrad a majetky prevzal zemepanský rod Rozgonyovcov. Mestská
rada Bardejova a Osvald Rozgonyi sa na príkaz kráľa dohodli na rozdelení majetku, čím Dlhá Lúka od roku 1473
definitívne pripadla panstvu Zborov. Na panstve v Zborove sa postupne vystriedali Tarczayovci (1522-1548),
Šeredyovci (1548-1601) a Rákoczyovci (1601-1711). Správy týkajúce sa Dlhej Lúky v 17. storočí z hľadiska politickej
a hospodárskej situácie nie sú žiadne. Obyvatelia obce si veľa vytrpeli od cisárskej armády vedenej generálom Schulczom.
  Tá sa v pohnutých rokoch v kraji zdržiavala, kým 14. októbra 1684 nedobyla hrad Zborov. V 18. storočí sa Dlhá Lúka
spomína ako dedina, v ktorej bol jeden z najväčších panských majerov. Hlavným zdrojom obživy obyvateľstva po celé
stáročia bolo poľnohospodárstvo.
Zborovský hrad postavili ako kráľovský pohraničný hrad pravdepodobne v 13. alebo začiatkom 14. storočia na ochranu
uhorského pohraničia a obchodnej cesty do Poľska. Pôvodný kráľovský gotický hrad tvorilo nádvorie nepravidelného
pôdorysu s obranným múrom, donžonom - vysokou útočištnou hranolovou vežou a palácom.  Prvou overenou písomnou
správou o existencii hradu Makovica je listina kráľa Ľudovíta I. z roku 1347, ktorou zakázal kastelánom „de Makouicha“
Štefanovi a Jurajovi Bebekovcom ohrozovať vlastníctvo Thekulovcov na majetku Smilno. V listine z roku 1355 sa spomína
doosídľovanie hradného panstva Makovica - Zborov a pohraničných oblastí kastelánom Mikulášom Forgáčom, ktorí si
od Ľudovíta I. zároveň vymohol povolenie na otvorenie baní na striebro. V roku 1364 získal hradné panstvo Makovica
spolu so smilnianskym panstvom do dedičnej držby šľachtic Peter Cudar z Olnodu. Po vymretí Cudarovcov v roku 1470
daroval kráľ Matej panstvo pánom z Rozhanoviec (Rozgonyiovcom). Noví majitelia v snahe obmedziť odliv podaných z
panstva urobili reformu v zemepánskej časti feudálnej renty. Hradnému panstvu to nepomohlo a hospodárstvo išlo dolu
vodou. Vojenské akcie poľských Jagelovcov, najmä ťaženie v roku 1471 a potýčky medzi kráľovskými bratmi usilujúcimi
sa o uhorský trón po smrti kráľa Mateja v rokoch 1490 - 92 makovické panstvo úplne spustošili. Sliezsky šľachtic
Schellemberg, ktorý v oku 1493 získal Zborov do držby začínal takmer odznova. V roku 1522 získala šarišská rodina
pánov z Torysy (Tarczayovci). Po bitke pri Moháči , v bojoch o uhorský trón podporovali Jána Zápoľského a po jeho
porážke im bolo panstvo v roku 1548 kráľom Ferdinadom Habsburským odňaté. V roku 1548 sa ním odvďačil
Gašparovi Šerédymu. Šerédyovci pokračovali vo zvelaďovaní panstva nemenej úspešne ako kedysi Cudarovci.
 Šerédyovci gotický hrádok prebudovali na mohutnú renesančnú pevnosť s využitím najnovších poznatkov talianskeho
fortifikačného staviteľstva. Okrem úprav na hornom hrade bolo prestavané a rozšírené druhé nádvorie a pribudlo
tretie nádvorie s polygonálnou a polkruhovou baštou, obranným múrom s ochodzou a strieľňami a dômyselnou vstupnou
bránou zabezpečenou padacím mostom. Dolné (tretie) nádvorie bolo predelené múrmi, čo umožňovalo lepšiu kontrolu
prístupu do stredného nádvoria a v jeho západnej časti boli k hradobnému múru pristavané hospodárske objekty.
Prestavbou vzniklo pohodlné zemepánske sídlo spĺňajúce najnáročnejšie dobové požiadavky bývania. Po smrti
Gašpara Šerédyho 1557 zdedil panstvo jeho syn Juraj a po ňom ho získal Andrej Balassa. Potom ho vlastnil poľský
magnát Ján z Ostrogu, ktorý sa oženil s dcérou Juraja Šerédyho. V 17. Storočí v Uhorsku prebiehala séria
protihabsburských povstavní, v ktorých Rákociovci mali viackrát vedúce postavenie. V roku 1666 slávil na hrade sobáš
s Helenou Zrínskou jej prvý manžel František Rákoczi I., ktorý po odhalení Vešeléniho sprisahania unikol hrdelnému
trestu len za cenu obrovského výkupného. Zomrel v roku 1676 na Zborove. Zástavu odboja prevzal mladý Imrich Thokoly.
Ako symbol zavesil si na krk o 14 rokov staršiu vdovu po nebohom Františkovi Rákoczim I. Sobášom s Helenou Zrínskou
nadobudol rozsiahle rákociovské majetky, ktoré sa stali hospodárskou základňou jeho povstania. Zakrátko opanova
takmer celé Slovensko. Po porážke Turkov pri Viedni presvedčil sa „kurucký kráľ“ o vrtkavosti šťasteny. Jeho vojská
odvtedy iba ustupovali. V septembri roku 1684 cisársky generál Schultz zmiatol Thokolyho náhlou zmenou smeru svojho
postupu, udrel na jeho tábor pri Prešove a nešťastného 13. októbra dobil Zborov. Okrem vzácností a veľkého množstva
munície, labanci na hrade ukoristili 16 bronzových a 6 železných kanónov. V boji ťažko poškodený hrad potom už len živoril.
Za povstania Františka II. Rákocziho zohral hrad podružnú úlohu a po potlačení odboja roku 1711, opustený Zborov
dočista spustol. Hradná zrúcanina bola počas bojov medzi ruskou armádou a rakúsko-uhorským vojskom v prvej svetovej
vojne značne poškodená. Hradný kopec bol už v roku 1926 vyhlásený za chránenú oblasť a jeho ochrana bola rozšírená
v roku 1950 vyhlásením za štátnu prírodnú rezerváciu, čo ho zaradzuje medzi najstaršie chránené územia na Slovensku.
Stebnícka Magura - Miniatúrne pohorie Busov na severovýchodnom Slovensku nepozná z turistického pohľadu veľa ľudí.
Pritom ponúka zaujímavé scenérie s vzácnymi prírodnými spoločenstvami. Asi najfrekventovanejšou oblasťou pohoria je
okolie vrchu Stebnická Magura (900 m), ktorý leží severne od Bardejova a jej profil s televíznym vykrývačom na vrchole
tvorí krajinnú dominantu a typický kolorit metropoly horného Šariša. Tento vrch, budovaný flyšovými pieskovcami, leží v
katastri obce Stebník a jeho najcennejšie časti sa nachádzajú na severných svahoch. V nadmorskej výške 650 - 900 metrov,
vo vlhkej pramennej oblasti Stebnického potoka sa tu na strmých svahoch vyvinuli vzácne rastlinné spoločenstvá.
Od roku 1964, teda už štyri desaťročia, ich chráni zákon. Súčasná Národná prírodná rezervácia Magura má rozlohu
vyše 76 hektárov. Podobný charakter má aj neďaleká rezervácia Zborovský hradný vrch. Prirodzené, miestami až
pralesovité lesné porasty Magury sú veľmi zachovalé a v rámci Nízkych Beskýd predstavujú fytocenologicky a floristicky
jedinečnú ukážku prirodzených a pôvodných spoločenstiev vyšších polôh. Sú tu vyvinuté sutinové bukové javoriny,
javorová bučiny a v dolnej časti rezervácie jedľové bučiny. V drevinovom zložení prevládajú druhy buk lesný, jedľa biela,
javor horský a jaseň štíhly, ktoré sú mohutného vzrastu, dobrého zdravotného stavu, dosahujú výšku nad 25 metrov.
Územie sa vyznačuje zastúpením východokarpatských prvkov flóry. Na skalnatých svahoch najmä v podvrcholovej časti
Magury sú z botanického hľadiska najzaujímavejšie porasty východokarpatského druhu skopólie kranskej jediné na
území Bardejovského okresu. Pre územie rezervácie je charakteristické veľké zastúpenie rôznych druhov papradín.
Najbohatší je tu jarný aspekt, ked' hromadne kvitnú chochlačka dutá, snežienka jarná, krivec žltý  a pľúcnik lekársky.
Skanzen v Bardejovských Kúpeľoch - bol otvorený pre verejnosť v roku 1965 ako prvá expozícia múzea v prírode na
Slovensku. Je to prvé múzeum ľudovej architektúry na Slovensku ako súčasť Šarišského múzea v Bardejove. Nachádza
sa v ňom 24 obytných, sakrálnych, hospodárskych a technických stavebných objektov, ktoré reprezentujú ľudovú kultúru
a staviteľstvo slovenského a rusínskeho etnika, žijúceho v regiónoch horného Šariša a severného Zemplína. Jeho
dominantou sú dva drevené kostoly.  Ku architektonickej dominante - drevenému kostolu z Mikulášovej - Niklovej pribudol
neskôr drevený kostol zo Zboja v Bukovských vrchoch. Oba gréckokatolícke kostoly sú skvelou ukážkou sakrálnej
architektúry.Väčšina objektov pochádza z 19. a prvej polovice 20. storočia a typologicky patrí k dreveným stavbám
karpatského typu. Sú tu zastúpené štyri druhy stavieb: obytné zrubové domy- ich najrozšírenejšie varianty, rôzne
hospodárske stavby, technické stavby, sakrálne stavby. Najstaršie i najvzácnejšie sú drevené zrubové chrámy východného
obradu z 18. storočia prenesené z obcí Zboj a Mikulášová. Po komplexnej obnove skanzenu v roku 2009 pribudli ešte
tri významné objekty – roľnícke domy z Bardejova a Richvaldu a zvonica z Janoviec, ktorá bola postavená ešte v roku 1700.
Bardejovské Kúpele - ležia na severovýchode Slovenska v blízkosti historicky významného stredovekého mesta Bardejov.
Výskyt liečivých minerálnych vôd v tichom malebnom prostredí prevažne ihličnatých lesov podmienil vznik a rozvoj
malebného kúpeľného mesta. Hlavným bohatstvom sú vzácne prírodné liečivé zdroje. Svojim zložením patria medzi
ajvýznamnejšie v Európe. Geografická poloha, mikroklíma, prírodné prostredie a minerálne vody majú blahodárny vplyv
predovšetkým na liečbu chorôb tráviaceho ústrojenstva, obehového ústrojenstva, ochorení obličiek a močových ciest,
dýchacích ciest, niektorých chorôb z povolania či gynekologických ochorení. Prvá zmienka o Bardejovských Kúpeľoch
je z roku 1247, keď uhorský kráľ Béla IV. daroval územie dnešných kúpeľov aj s prameňmi mestu Bardejov. Isté je, že
ľudia poznali veľmi skoro liečivé účinky minerálnych vôd, o ktorých sa mohli sami presvedčiť. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v obci Dlhá Lúka cez hrad Zborov, Stebnícka Magura až končí v Bardejovských kúpeľov.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený žltou a červenou pásovou značkou sa nachádza vo východnej časti Busovského pohoria na sever od
mesta Bardejov.
Prístup na trasu fotogalérie :
V Bardejovských kúpeľov.
V obci Dlhá Lúka.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
 
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                    Topoľa – Ruský Potok – Uličské Krivé .
 
<<<  Topoľa leží v horskom a členitom prostredí východnej časti Bukovských vrchov. Prvý písomný doklad o obci sa
nachádza v daňovom súpise z roku 1588. Drevený kostolík z r. 1650, ktorý sa tu nachádza je národnou kultúrnou pamiatkou
v jeho blízkosti stojí 200 ročná lipa. Pri kostolíku je vojenský cintorín z prvej svetovej vojny s 240 pochovanými vojakmi.
Topoľa je rodiskom Alexandra Duchnoviča (1803-1865), národného buditeľa Rusinov – Ukrajincov, ktorý má v strede obce
postavený pamätník. Pri areáli bývalej kúrie sa nachádza rozsiahly židovský cintorín.
Chrám sv. Michala Archanjela  v Topoli je pozoruhodným reprezentantom východo - karpatských drevených chrámov. 
Trojpriestorovosť  chrámu vyjadrujú tri zruby – svätyňa, loď a podvežie, s mohutnou sedlovou strechou so šindľovou
krytinou, na západnej strane  akoby vyrastala  dvojposchodová vežička zakončená ihlanovou strieškou a trojramenným
kovaným krížom. Osobitný kolorit chrámu dodáva otvorená stĺpiková galéria vedúca po celom obvode kostolíka a vsunutá
pod mohutný presah strechy .
Vojenský cintorín bol zriadený v obci Topoľa v roku 1917 pohrebným komandom K. und K. Kriegersgräuber Arbeiter
Kommpngnie Nr. 5 na mieste bývalého obecného cintorína. Cintorín pozostáva zo 119 jednotlivých hrobov a 34 šácht
po 3 – 5 vojakov. Pochovaných je tu 240 vojakov prevažne rakúsko – uhorských. Na tomto mieste sú pochovaný
predovšetkým vojaci 44. pešej divízie XVIII. zboru generála Zieglera 2. rakúsko – uhorskej armády, ktorý bojovali počas
zimnej ofenzívy od februára do mája 1915 v oblasti horského hrebeňa Malého Bukovca nad Topľou. Na cintoríne sú tiež
pochovaný i ruský zajatci, ktorý boli sústredený na majeri pod cerkvou. Podľa podania miestných obyvateľov sú tu
pochovaný aj turecký vojaci.  V roku 1922 bola prevedená žandárskou stanicou  v Ruskom revízia cintorína, pri ktorej sa
zisťoval stav cintorína počet pochovaných vojakov. Z uvedeného obdobia sa zachoval plán cintorína a súpis známych
mien pochovaných vojakov. Podľa neho sú známe iba mená 26 vojakov prevažne českej národnosti.
Ruský Potok - Potočná obec sa v písomných dokumentoch po prvý raz spomína v roku 1635, keď patrila rodine
Drugethovcov z Humenného. Obyvateľstvo sa živilo prácou v poľnohospodárstve a lesoch. Charakteristický pre túto oblasť
bol terasovitý spôsob obrábania políčok vo vysokých horských polohách. Turistické zaujímavosti :  NKP – drevený kostol
sv. Michala archanjela z roku 1740 ( v kostole sú uložené veľmi cenné liturgické knihy zo 17. Storočia, písané cyrilikou ),
drevená zvonica, Vojenský cintorín z 1. sv. vojny s 37 vojakmi.
Drevená cerkev Chrám sv. Michala Archanjela v Ruskom Potoku postavený v roku 1740. Trojpriestorovú pozdĺžnu
zrubovú stavbu lemkovského typu, ktorá stojí na kamennej podmurovke, dispozične tvoria tri za sebou zoradené priestory
v orientácii od východu na západ  - polygonálne presbytérium, širšia a predĺžená chrámová loď a babinec na štvorcovom
pôdoryse. Trojdielnu dispozíciu chrámu zjednocuje mohutná dvojstupňová valbová strecha s medzistrešným pásom, nad
presbytériom sa nachádza strešná vežička s cibuľkou a krížom. V lodi na východnej strane dominuje deliaca baroková
stena ikonostasu zeleno-zlatej polychromie, ktorá sa vyníma do výšky a zachováva si po osi predpísanú zostavu
ikon – nad cárskymi dverami je ikona Posledná večera, nad ňou ikona žehnajúceho Krista Veľkňaza po stranách s 
postavami Bohorodičky a sv. Jána Krstiteľa a na vrchole uprostred radu starozákonných prorokov Kalvárie. V strede
ikonostasu  sú ústredné bohato zlátené a drevorezbou zdobené cárske dvere s medailónmi Zvestovania a štyroch
evanjelistov, po stranách v hlavnom rade sú ikony Krista Pantokrátora, Bohorodičky Hodegétrie,  sv. Mikuláša a 
sv. Michala Archaniela, patróna kostola. Vnútorne zariadenie dopĺňajú neskorobarokové svietniky z polovice 18. Storočia
a obradové liturgické knihy zo 17. Storočia písané cyrilikou a vytlačené v Ľvove.  Gréckokatolícky drevený Kostol
sv. Michala Archanjela v Ruskom Potoku tvorí dominantu obce na jej východnom svahu. Pôvodne bol areál ohradený
kamenným múrom s dvomi bránkami. V roku 1956 bola pri kostolíku postavená samostatná drevená zvonica. V šindľovej
valbovej streche sú veľmi citlivo zakomponované dve vežičky. Ikonostas je z obdobia vzniku stavby. Cenné sú liturgické
knihy, ktoré boli ešte v polovici 17. storočia vytlačené cyrilikou vo Ľvove a iných ukrajinských mestách.
Uličské Krivé - Prvá písomná zmienka o vzniku obce je z roku 1478 ako Kriwa. Obec sa prvýkrát spomína v daňovom
súpise z roku 1567, kedy boli aj poddaní v Krivom zdanení. Dedina patrila Drugethovcom. Vzhľadom na zemepisnú polohu
obce, jestvujúci daňový súpis a spôsob osídľovania priľahlých obcí, bola obec Uličské Krivé založená pravdepodobne
šoltýsom s usadlíkmi. Zhruba okolo roku 1550, podľa zákupneho a valašského práva. V písomných prameňoch
z 2. polovice 16. storočia sa obec objavuje pod dvoma názvami – ako Krivé, podľa chotárneho názvu (maďarsky Kriua)
a ako maďarský Orosz, v preklade Rus, Rusín, čo znamená, že obec založili Rusíni. V roku 1600 mala obec obývaných
trinásť poddanských domov, jeden až dva domy šoltýsov, dom pravoslávneho popa a kostol. V roku 1623 nemal kostol
v Krivom vlastného farára a pomery sa ustálili až v roku 1657. Vtedy na dvoch šoltýstvach hospodárilo tridsaťštyri rodín
a žilo tam aj deväť želiarskych rodín. Kostol mal už uniatského a neskôr gréckokatolíckeho farára. Obec patrila do
poslednej tretiny 17. storočia Drugethovcom. V 18.storočí Kissovcom.
Chrám sv. Michala Archanjela - drevený kostolík stojí na nízkej kamennej podmurovke na cintoríne, ktorý ohraničuje
drevená ohrada, postavený v postavili v roku 1718, pravdepodobne na mieste staršej cerkvi. Jeho architektúru
charakterizuje trojdielnosť pôdorysného členenia, všetky priestory prekrýva súvislá dvojúrovňová sedlová strecha
pokrytá dreveným šindľom. Priamo z jej plochy v západnej časti vyrastá veža – zvonica so stĺpikovo – rámovou konštrukciou,
ktorú ukončuje ihlanová strieška s cibuľkou a kovovým krížom. V jej izbici sú tri zvony.  Jeho orientácia spĺňa základné
pravidlá kresťanských stavieb: vstup je na západe a svätyňa na východe.  >>>
Trasa fotogalérie:
Trasa fotogalérie začína na autobusovej zastávke obce Topoľa a pokračuje cez obec Topoľu, Ruský Potok, Uličské Krivé
až končí v obci Ulíč.
Poloha  trasy fotogalérie:
Chodník značený modrou pásovou značkou sa nachádza vo východnej časti Bukovských vrchov.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Topoľa a Ulíč.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                     Zbojnický hrad – Zlatá Baňa - Makovica.
 
<<<  Ruská Nová Ves - Najstarším jednoznačným dôkazom o usadených valachoch Šarišskej stolici je z roku 1402.
Územný majetok obce patril od konca 13. storočia šľachticom Šóšovcom, no sídlisko na ňom vtedy ešte nebolo.
Obec vznikla ako filiálka dediny Soľ (dnešný Solivar). Prvé správy o obyvateľoch dediny sú z roku 1402 a 1419. Dozvedáme
sa, že časť z nich boli valasi. Pôvodný názov Nová Ves výstižne vyjadril to, že bola mladšia ako susedné dediny.
V roku 1419 kráľ Žigmund nariadil zástupcom šarišskej stolice vyšetriť akési priestupky poddaných v tejto dedine,
z ktorej vyplývalo, že tunajšie sídlisko jestvovalo už pred rokom 1419. V písomnostiach zo 14.-15. storočia vyskytuje
sa pod troma maďarskými názvami. Pôvodný názov Nová Ves, ktorú zemepáni prekladali do maďarčiny vyjadril skutočnosť,
že tunajšie sídlo, resp. dedina bola mladšia ako susedné, západne ležiace dediny v priestore dnešného Solivaru.
Novoveské sedliacke domácnosti okrem richtárovej boli v roku 1427 zdanené od 16 port ( porta ako daňová jednotka
predstavovala celú sedliacku usadlosť, na ktorej v 14.a 15.storočí hospodárila jedna, avšak v 16.stor. jedna až štyri
sedliacke domácnosti), takže Nová Ves bola stredne veľkou dedinou. Aj okolo roku 1438 v oboch častiach dediny
hospodárili sedliaci, na 12 celých usadlostiach, po šiestich v nižnej a vyšnej časti, pričom pozemky pre 8 usadlostí boli
opustené. V nižnej časti bol panský rybník. V roku 1600 malo 11 obývaných poddanských domov. Napriek schudobneniu
sedliakov zostala Nová Ves aj koncom 16. storočia stredne veľkou dedinou. Mala len poddanské obyvateľstvo. V roku 1688
dostala obec mýto. Nová Ves v 15.-16.storočí nepretržite patrila Štósovcom.
Zbojnícky hrad - Postavili ho pravdepodobne na prelome 13. a 14. storočia a v listinách sa uvádza pod menom
"castrum Sowar". Už pred ním existovali v oblasti Solivaru dva hrady, ktoré však veľmi skoro zanikli. Jeden stál na vrchu
Várhegy južne od Solivaru na ľavej strane rieky Torysy, druhý priamo v obci Solivar na návrší na mieste terajšieho
gotického Kostola. Oba zanikli takmer bez stopy, pravdepodobne už pred koncom 13.storočia a ich nástupcom sa stal
hrad Soľnohrad, ktorý dnes voláme aj Zbojnícky hrad a s pôvodným Soľnohradom v Solivare si ho zamieňa aj literatúra.
Hrad postavili na základe kráľovského povolenia z roku 1288 avšak minimálne o 10 rokov neskôr. Kráľ Ladislav daroval
magistrovi Jurajovi Bokšovi kráľovské dediny Sowar a Sopothok – Solivar a Soľnú Baňu a dovolil mu vystavať aj hrad.
Juraj daroval v roku 1298 časť majetku Hypolitovým synom Petrovi a Tomášovi, pričom Tomáša vyslal na vrch Tarkeau
aby ho strážil a nedovolil tam nikomu inému hrad vystavať. Hrad teda postavili až po roku 1298. Jeho staviteľom a prvým
majiteľom bol teda Juraj Bokš, ktorého potomci (od začiatku 14.stor. sa nazývali podľa hradu Soósovci) ho s prestávkami
vlastnili až do roku 1670. Hrad prežil mnoho vojen a bol veľa ráz poškodený. V roku 1552 ho obliehali a poškodili
Prešovčania. Sotva ho opravili, keď ho roku 1575 na rozkaz kráľa dobyl a demoloval kapitán Šarišského hradu, pretože
Soósovci nechceli prepustiť soľné bane kráľovskému eráru. Soósovci hrad však znovu renovovali, napriek tomu, že
napokon v roku 1592 kráľovský erár súd vyhral a dolovanie soli sa stalo kráľovským monopolom. Hrad potom obývali až
do roku 1670, keď im ho pre účasť na Wesselényiho sprisahaní skonfiškovala aj s majetkom uhorská komora. K zániku
hradu došlo až roku 1715, keď ho podľa uznesenia snemu zbúrali. Odvtedy chátra.
Zlatá Baňa - Neďaleko Prešova v severovýchodnej časti Slanských vrchov, na sútoku potokov Delňa, Jozefka
a „Rakuvpotok“ leží obec Zlatá Baňa. Jej kataster je značne členitý. Nadmorská výška v strede obce je 585 metrov.
Najvyšším vrchom na území obce je vrch Šimonka ležiaci vo výške 1092 metrov nad morom. Zlatá Baňa vznikla v chotári
obce Lesíček v 2. polovici 18. storočia. Táto obec sa prvýkrát písomne spomína v roku 1550. Samostatnosť získala
v polovici 19. storočia. Neúspešné pokusy o ťažbu zlata v rokoch 1730 – 1861 sa skončili vybudovaním erárneho podniku
na ťažbu hliny a výrobu kachieľ, ktoré boli známe v celom Rakúsko - Uhorsku. Pokračovaním baníckej činnosti bola ťažba
antimónu. Začiatkom 20. storočia bola ťažba zastavená kvôli vypuknutiu prvej svetovej vojny. V katastri obce sa ťažil aj
drahý opál. V centre obce sa vyníma technická pamiatka postavená v rokoch 1819-1821 – KLAUZÚRA – priehradný múr
bývalej umelej priehrady, ktorý slúžil na zadržanie vody, za účelom splavovania dreva do Solivaru. Počas druhej svetovej
vojny, bola Zlatá Baňa za pomoc partizánom vypálená fašistami. Za tieto zásluhy bola vyznamenaná Radom Červenej hviezdy
a Dukelskou pamätnou medailou. Ťažké časy a hrdinstvo pripomína pamätník v strede obce s názvom „Utek z horiacej obce“.
Kostol sa v obci začal stavať až v roku 1968. V roku 1975 bol dokončený ako modlitebňa bez veže. Dom smútku bo
l dokončený spolu s novou kostolnou vežou a tromi zvonmi v roku 1998. V obci je základná škola s materskou školou,
verejný vodovod, viacúčelové športové ihrisko využívané počas celého roka, tenisové kurty, kultúrny dom, hasičská
zbrojnica i knižnica. V kraji je bohatá sieť turistických a cykloturistických trás. Lesy SR v spolupráci s obcou v roku 2008
otvorili „Lesný cykloturistický náučný chodník Sigord“ o dĺžke 3 km. Banícka história obce, ako aj dlhoročná tradícia v
organizovaní kultúrno-spoločenských a športových akcií, ponúka obci možnosť ďalšieho rozvoja cestovného ruchu.
Makovica / Bodoň / - Prvá zmienka o hrade je, keď Comes Štefan v roku 1299 oznamuje, že Egid a Andronik Jánovi
synovia, obsadili hrad zvaný Makovica (Mokoycha) patriaci Budunovým synom dedinu Puch, ktorá patrila Egidovi a
Andronikovi. B. Varsik, ktorý hradu venoval značnú pozornosť, sa domnieva, že hrad vybudoval Budun z Ploského, a preto
vzniklo aj pomenovanie Budunov hrad (Bodonvára). Po vpáde Tatárov do oblasti dolného toku rieky Torysa v roku 1285 ho
ako refúgium pre svoju rodinu a po značnom poškodení, ktoré sa konštatovalo v súdnom rozsudku z roku 1299, už
Budunovi synovia neobnovili. Hrad by teda podľa toho existoval len jedno desaťročie. Koncom 13. storočia Ploské a celé
oblasť potoka Brestová a jeho prítokov patrila Budunovi a jeho synom. Pôvodné majetky boli rozdelené po roku 1320,
keď synovia budujú kúrie na svojich rodinných podieloch. Kráľ Žigmund Luxemburský daroval v roku 1435 pod titulom
novej donácie Žigmundovi, Martinovmu synovi z Ploského, kapitánovi Bratislavského hradu, všetky majetky jeho rodiny,
pochádzajúce od predka Buduna. Je však otázkou, či by bola kráľovská kancelária označovala tieto majetky ako príslušnosti
hradu po jeho viac ako storočnom zániku. Pamiatky hmotnej kultúry získané pri zisťovacom výskume svedčia o tom, že hrad
musel existovať i neskôr, t. j. po roku 1298. Hĺbkový výskum lokality by mohol spresniť nielen čas jeho zániku, ale i vzniku.
Je domnienka že vznikol skôr, ako to tvrdí B. Varsik, a to okolo polovice 13. Storočia. Hrádok postavili na vyčnievajúcom
skalnom podloží vystupujúcom z vrchu severne nad obcou. To zabezpečuje neprístupnosť lokality zo severnej a
západnej strany. Východná a južná strana boli chránené mohutnou priekopou vysekanou do skalného podložia.
Vrch skalného brala má takmer štvorcový pôdorys s rozmermi 52 x 50 m a tvorí obytnú plochu hrádku. Tá bol na okraji
pravdepodobne chránená obvodovým opevnením. V najvyššie položenej časti plošiny na severnej strane, neďaleko
severovýchodného nárožia, bola kruhová kamenná veža vystavaná z miestneho ryolitu.  Veža s vnútorným priemerom 3,6 m
a vonkajším okolo 7,6 až 8 m svojím kubusom čiastočne presahuje okraje obvodového opevnenia. Ďalšie murované objekty
v interiéri hradu pravdepodobne neboli.
Abranovce -  Je predpoklad, že pôvodné, staré Abranovce sa nachádzali na vyvýšenej, pre účely obrany vhodnejšej
lokalite, nad dnešnou dedinou, v mieste zvanom Dzeduchovské, teda na mieste, kde bývali dedovia (šarišsky dzedove).
Obec vznikla už v 13. storočí, najstaršia písomná zmienka pochádza z roku 1320, keď patrila drienovským Abovcom.
V 15. storočí bola majetkom Raslavicovcov, v 17. stor. patrila Segneyovcom, Palffyovcom, Kapyovcom, v 18. stor.
Nemesaányiovcom. V r. 1787 mala 39 domov a 236 obyvateľov, v r. 1828 44 domov a 343 obyv. Za ČSR sa obyvatelia
zaoberali poľnohospodárstvom a pracovali v lesoch. Stará ľudová architektúra sa zachovala len ojedinele, predstavovali
ju obytné domy postavené z kameňa, slamy a hliny, bez základov, s dvojosou fasádou a sedlovou strechou. Krytina
bola typicky slamená. Pôvodné staré domy boli časom prestavané, na mnohých bola slamená krytina nahradená plechom
alebo šindľom. viď galéria.  
Kokošovce - Najstaršia písomná zmienka o obci je z roku 1272, kráľ Štefan V. daroval časť majetku šarišským zemanom,
okrem iných aj bratom Ilmovi a Otmarovi. Medzi vnukmi a pravnukmi zemana Ilmu sa v 14. storočí vyskytuje aj priezvisko
Kakasch, od ktorého bol odvodený aj nový názov obce. Pôvodný názov Delnafeu, resp. Delne (starosloviensky výraz děl
označuje horu) bol odvodený od rieky, ktorá obcou preteká. Miestni obyvatelia sa živili povozníctvom (vozili soľ z neďalekého
Solivaru po stredoeurópskych cestách), drevorubačstvom, roľníctvom a časť ich pracovala pri dobývaní soli v neďalekej
soľnej bani. Obecná pečať pochádza z konca 18., resp. 19. storočia. Odtlačok nedatovaného tapária z uvedeného obdobia
je uložený v zbierke mestských a obecných pečatí v Krajinskom archíve v Budapešti. Na pečati s kruhopisom SIG.(illum)
POS.(sessionis) KAKASFALVA (pečať obce Kokošovce) je vyobrazený na pôde stojací kohút-hlucháň. Autentickosť a
 výstižnosť tohto symbolu bola rozhodujúcim faktorom pri tvorbe obecného erbu. Pôvodný symbol obce bol doplnený
o dva dubové listy, keďže dub z tejto lokality je známy v botanickej obci nielen v Európe, ale aj vo svete. >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína v obci Ruská Nová Ves cez Zbojnícky hrad, obec Zlatá Baňa, hrad Makovica, obec Abranovce
a Kokošovce až končí v obci Ruská Nová Ves.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený červenou, modrou, zelenou a žltou pásovou značkou sa nachádza v severnej časti Slánských vrchov.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Ruská Nová Ves a Kokošovce.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
-
-
Informácie označené v zátvorkách  <<<    >>>   sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.
-
Správca web stránky nie je ich autorom. 
-
-
-

 

TOPlist