aktualizované: 22.05.2017 09:17:26

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.

Fotogaléria - Javorníky‚ Kysuce
Javorníky.
Z geomorfologického hľadiska sú Javorníky súčasťou subprovincie Vnútorné Západné Karpaty, oblasť
Slovensko-moravské Karpaty. Vnútorne sa člení na dva podcelky – Vysoké Javorníky a Nízke Javorníky. Pohorie Javorníky
je tvorené flyšovými horninami, často sa striedajú prachové ílovce s plochami pieskovcov. Najvyššími vrcholmi tohto pohoria sú
Veľký Javorník, Hričovec, Čemerka, Stratenec, Burkov vrch, Malý Javorník, Solisko a Ustrígeľ. Nadmorská výška a klimatické
podmienky ovplyvnili zloženie vegetácie v tejto oblasti. Vo vyšších nadmorských výškach nájdeme ihličnaté porasty, prevažne
smrekové monokultúry s občasným výskytom jedlí. Z listnatých porastov sa vyskytujú najviac porasty bukové. Územie s nižšou
nadmorskou výškou je využívané z väčšej časti pre poľnohospodárske účely, len na niektorých miestach zostali jelšové porasty.
Fauna svojím charakterom odpovedá živočíšnym spoločenstvám podhorského a horského pásma. Nachádzajú sa tu ako
šelmy – medveď hnedý, rys ostrovid, mačka divá, tak sú široko zastúpené aj drobné cicavce. Na svahoch Javorníkov pramení
množstvo drobných potokov a riečok. Niektoré tečú na českú stranu a tvoria prítoky rieky Bečvy, na slovenskej strane sa
vlievajú do dvoch hlavných vodných tokov tejto oblasti, a to do Váhu a do Kysuce. Podnebie radí Javorníky medzi mierne
teplé oblasti. Teploty sa v zimnom období pohybujú od -2 do -5 °C, v letných mesiacoch je teplotný priemer cca. 16 do 18 °C.
Počet dní zo snehovou pokrývkou je cca. 60 – 100, počet letných dní cca. 30 – 50. K ochrane prírodný ch zaujímavostí
bola časť územia Javorníkov začlenená do Chránenej krajinnej oblasti Kysuce, ktorá má rozlohu 655 km² a chránenou
krajinnou oblasťou bola vyhlásená v roku 1984. Jej súčasťou je množstvo prírodných rezervácií a prírodných pamiatok.
K najznámejším patria Galovské lúky – prírod ná rezervácia s veľkým výskytom orchideí, vstavačov a iných vzácnych druhov
rastlín. Starý zmiešaný jedľovo-bukový porast pralesovitého charakteru sa nachádza hneď v niekoľkých prírodných
rezerváciách – Razula, Hričovec, Veľký Javorník. Na mnohých miestach v tejto oblasti vyvierajú tiež minerálne pramene,
z ktorých niektoré patria k prírodným pamiatkam – napr. prameň Vajcovka, prameň U Vojtov, ktorý je zvláštny nepravidelnými
niekoľko sekundovými únikmi metánu. Pohorie Javorníky patria medzi vyhľadávané turistické oblasti. Pre prevádzkovanie
zimných športov sú tu ideálne podmienky. Vyznávači bežeckého lyžovania môžu využiť množstvo bežeckých tratí v
mierne zvlnenom teréne s dlhými rovinatými úsekmi. Tí, ktorí dávajú prednosť zjazdovému lyžovaniu, majú k dispozícií
zjazdové svahy s lyžiarskymi vlekmi na Veľkej Rači alebo v okolí Portáša, Veľkého Javorníka, Čerenky, Straníka,
Ochodnice a ďalšie. Vďaka rozvoju cestovného ruchu vznikajú v tejto oblasti stále nové rekreačné strediska s veľmi dobrým
technickým vybavením a zázemím. V letnom období sa Javorníky stávajú rajom pre vyznávačov turistiky. Množstvo
dobre pripravených a označených turistických trás zavedie návštevníkov do prekrásnych miest. Mnohé z turistických
trás možno využiť aj na cykloturistiku. K prevádzke vodných športov a rekreácii láka návštevníkov priehradná vodná
nádrž Nosice, ktorá bola vybudovaná na rieke Váh a je známa ako Priehrada mládeže.
Kysuce sú región na severozápade Slovenska. Na západe hraničia s Českom a na severe s Poľskom. Kraj sa nazýva
podľa rieky Kysuca. Pohoria lemujú toky riek a ohraničujú tento kraj. Zo západu sú to Javorníky s najvyšším vrcholom
Veľký Javorník (1 071 m n. m.), na severe Moravsko-sliezske Beskydy s najvyšším vrchom Veľkým Polomom. Z východu sú
to Kysucké Beskydy s najvyšším vrcholom - symbolom Kysúc - Veľkou Račou vysokou 1 236 m n. m.. Časť južného územia
pokrýva Kysucká vrchovina s najznámejším vrcholom Ľadonhora (999 m n. m.). Najstaršou známou osadou na Kysuciach
je dnešné mesto Kysucké Nové Mesto, ležiace na dôležitej obchodnej ceste, ktorá viedla údolím rieky Kysuca. Táto
obchodná cesta spájajúca juh so severom a viedla zo Žiliny cez Jablunkovský priesmyk do Tešína. Archeologické vykopávky
na Kysuciach umožňujú predpokladať výskyt človeka na tomto území už v staršej kamennej dobe. Dokladajú to napríklad
nálezy mamutích zubov a kostí srstnatého nosorožca a pratura v Krásne nad Kysucou a v Starej Bystrici, radiolaritové odštepy
z Lysice a Krasnian od rieky Varínky, zlomok patinovanej pazúrikovej čepele z Nezbudskej Lúčky a odštep z Ochodnice.
Významným miestom pre archeológov je Koscelisko v Radoli. Odtiaľ pochádza sekerka a čepieľka z obsidiánu a rôzne
iné úlomky, ktoré môžu dokumentovať osídlenie Kysúc v eneolite, no aj iné nálezy zo skorších dôb. Najväčšie opevnenie
Kysúc vystaval ľud lužickej kultúry na vrchu Malý Vreten v chotári Oškerdy, ktorý leží v tesnej blízkosti Kysuckej brány.
Nájdená keramika datuje hradisko do neskorej bronzovej doby, alebo na začiatok staršej železnej doby (8.-7. stor. pred n. l.).
Od 1. stor. n. l. chýba počas dlhého obdobia jediný doklad o pobyte človeka na Kysuciach a predpokladá sa, že územie
opäť začali využívať až v 5. – 6. stor. prví Slovania. Najstaršou priamou písomnou zmienkou o Kysuciach je Belova
listina z roku 1244, ktorou daroval Bohumírovi, synovi Sebeslava „...terram quandam in confinio Polonia...KisZudcze...“.
Táto ohraničuje veľký majetok medzi riekou Kysuca, riečkou Divinka a potokom Vranie. Je to v podstate územie neskoršieho
budatínskeho panstva. V Radoli boli objavené základy kostola pochádzajúceho približne z 13. stor. Z historických
dokumentov sa dajú k tomuto kostolu priradiť iba údaje zo súpisu tzv. pápežských desiatkov z rokov 1332-1337, kedy
radoľský farár Peter odvádzal 6 grošov a jeho fara bola vtedy jedinou na Kysuciach. Listinou z roku 1244 udeľuje uhorský
kráľ Belo IV. Bohumírovi, synovi Sebeslavovmu územie na západ od Kysuce až po poľské hranice na severe a po potok
Vranie na juhu. Jadrom tohto územia bolo už v roku 1254 mestečko Jačatín, doložené ako mýtna stanica roku 1321 a ako
osada prerastajúca v mesto roku 1325 – dnešné Kysucké Nové Mesto. Z roku 1325 pochádza prvá písomná zmienka o obci
Krásno nad Kysucou - najstaršej obci na severe Kysúc. V 15. až 16. storočí patrila obec do farnosti Radoľa, neskôr do farnosti
Kysucké Nové Mesto. V 70. až 80. rokoch 18. storočia patrila obec do farnosti Stará Bystrica. Až v roku 1788 vznikla v
Krásne nad Kysucou samostatná farnosť s filiálkou v Zborove nad Bystricou. Krásno nad Kysucou má v súčasnosti štatút mesta.
Z obdobia novoveku pochádza veľké opevnenie – Šance pri Mostoch u Jablunkova. V roku 1535 sa prvýkrát uvádza
nová osada Klubina, prvá lokalita na Kysuciach, založená na základe valašského práva. V metácií Strečna, Bytče a
Starého hradu z roku 1540 sa spomínajú vrchy Zborov, Diedova a Blasovicz. Prvá určitá správa o Čadci sa nachádza v
spore o uhorsko-sliezske hranice z roku 1565, z ktorej vyplýva, že ako stálejšie sídlisko sa začala vyvíjať len nedávno a meno
dostala od riečky Čadčianky (Čadečky). V urbári budatínskeho panstva z roku 1572 sa spomína pod názvom „Wes Cziatcza“,
ktorá mala valašské šoltýstvo, 2 sedliacke a jednu želiarsku usadlosť. V urbári z roku 1572 je okrem Čadce prvýkrát v
písomných dokladoch uvedené aj Lopušné. V roku 1578 sa uvádza, že privilegovaní Valasi sú usadení aj vo Vadičove.
Už v 80. rokoch 16. stor. viaceré valašské salaše chorvarky sústredené na miestach Ochodnica, Bystrica, Oščadnica,
Zborov, Kalinov, Svrčinovec, Javorské sa zmenili na dediny, resp. kopanice. V 2. polovici 16. stor. vznikli na valašskom
práve osady Dunajov, Ochodnica a Stará Bystrica. Najstaršou osadou založenou už na kopaničiarskom práve bola
Turzovka. Vznikla na bytčianskom panstve Turzovcov a začala sa stavať už koncom 16. stor. Prvýkrát sa spomína v roku 1601.
K ďalším osadám Kysúc založeným kolonizáciou na kopaničiarskom práve patria: Olešná, Vysoká nad Kysucou
(z jej kopaníc sa začiatkom 18. stor. začala formovať osada Makov) spomínané v roku 1619. Lodno, Horelica, Raková,
Svrčinovec a Staškov prvýkrát písomne uvedený v roku 1640. V roku 1641 sa uvádza osada Oščadnica. V 1. polovici 17. stor.
mali vzniknúť ešte osady Podvysoká (okolo roku 1625), Podjavorské (okolo roku 1638) a Skalité (okolo roku 1648).
Ako úplne nové sídlisko uvádza urbár Novú Bystricu v roku 1662. Zborov, Pažite i Zákopčie, sa tu ako dediny uvádzajú
prvýkrát. Kopaničiarska Radôstka i Lutiše boli postavené obyvateľmi zo Starej Bystrice okolo polovice 17. stor. Čierne sa
v roku 1662 spomína taktiež ako úplne nová osada. V roku 1696 vznikla nová dedina Riečnica, ktorej usadlosti si rozdelili
Löwenburgovci v roku 1713. V deľbe a určení hraníc Riečnice sa v hraniciach Novej Bystrice uvádza aj sídlisko Vychylovka,
ktoré sa neskôr vyvinulo v samostatnú dedinu. Súčasťou Novej Bystrice bol aj „mons Havrjelka“ i „aqua Oselnicza“ pod
ktorými vznikli neskôr kopanice obyvateľov Starej i Novej Bystrice. Ich spojením vznikla v roku 1950 obec Harvelka. V tom
istom čase vznikali aj rozsiahle kopanice Turzovky, z ktorých len nedávno vznikli obce Klokočov, Korňa a Dlhá nad Kysucou.
Chudoba na Kysuciach v 18. storočí nútila ľudí hľadať si iné zdroje obživy. Jedným z nich sa pre mnohých stalo
práve drotárstvo. Drotári chodili po dedinách a drôtom spevňovali hlinené nádoby. Typickými nástrojmi drotára
boli: drôt, kúsky plechu, kliešte, šidlo a kladivo. Hrnce jednoducho opletali drôtenou sieťkou, no neskôr si zaužívali
aj komplikovanejšie metódy, ako nitovanie, letovanie a lepenie. Chránená krajinná oblasť Kysuce poskytuje možnosti
rozvoja turistiky a horského osídlenia, akými sú agroturistika, poľovníctvo, rybolov, skalolezenie a iné. Aj napriek
možnostiam turizmu je región tradične chudobnejší.V tejto obci sú vytvorenévýborné podmienky nielen technickým
vybavením, ale najmä klímou, ktorá sa v oblasti Kasárne približuje podmienkam v Tatrách.
Územie Kysúc pretína množstvo kvalitne značených turistických chodníkov. Spája všetky strediská cestovného ruchu.
Kysucká cyklomagistrála prechádzajúca takmer celými Kysucami dáva možnosť pozrieť krásy krajiny a spoznať
takmer všetky zaujímavosti a zvláštnosti tohto kraja. Múzeum kysuckej dediny vo Vychylovke. Je možné tu vidieť nielen
šikovnosť našich starých otcov a pradedov pri stavaní dreveníc, ale najmä zachránené časti úzkokoľajnej lesnej železničky
s jedinečným systémom prekonávania prevýšenia pomocou tzv. úvratí. Kamenné gule v Milošovej (Megoňky) sú svetovou
raritou a výnimočným prírodným úkazom. Ich záhadný pôvod doteraz nie je dostatočne vyjasnený a predpokladá sa, že boli
vytvorené prírodnými silami na morskom dne. Ropný prameň v Korni (prirodzený výtok ľahkej ropy). Pozoruhodný a jediný
svojho druhu v strednej Európe. V roku 1984 ho vyhlásili za prírodnú pamiatku. Vrty, uskutočnené začiatkom 20. st. dosiahli
hĺbku 300 m, no ďalšia ťažba by bola nerentabilná. Obyvatelia obce používali ropu na svietenie a kúrenie. Pútnicke
miesto - Živčáková. 1. júna 1958 sa na vrchu Živčák nad Turzovkou horárovi M. Lašutovi zjavila Panna Mária.
Dodnes je pre veriacich vyhľadávaným miestom pokoja s malým kostolíkom a uzdravujúcou vodou.
V rokoch 1983 - 1989 bola vybudovaná vodárenská nádrž Nová Bystrica. Tvorí najrozsiahlejšiu vodnú plochu na
Kysuciach s rozlohou 180 ha. Výstavbou boli zatopené obce Harvelka a Riečnica. Z Riečnice sa zachoval len kostol.
V súčasnosti zásobuje vodou región Kysuce a Žilinu. Najstarší brest hrabolistý na Slovensku je v Makove na Kopaniciach.
„Pán svetla“ - Imrich Dotčár z Vysokej nad Kysucou odišiel ako mladý drotársky učeň do Ruska, aby sa naučil remeslu.
Po čase si otvoril dielňu a zbohatol. Zanechal drotárstvo a pustil sa do podnikania s petrolejom. V Samare získal zákazku
na výstavbu mestského osvetlenia a kúpil niekoľko ropných prameňov v Rusku. Veľkorysý Kysučan poskytoval Samarčanom
hodinu svetla zadarmo a tak ho vďační občania mesta začali prezývať „pán svetla“. V Čadci vyvierajú dva minerálne
pramene a to Vojtovský a Bukovský prameň (sírovodíkový).
 
 
                                Makov Kopanice – Veľký Javorník - Čemerka.
 
<<<  Makovské kopanice. V roku 1521 utekali pred Tatármi cez Biele Karpaty maďarské rodiny a zastavili sa pri hrebeni
Javorníkov. Tu zaznelo heslo „ Megalj „ – čo znamená toľko ako stoj. Jedná časť týchto utečencov ostala na tom to mieste,
ktorých potomkovia ešte i dnes tu žijú. Ide o rodiny šľachtického pôvodu „ Pápay “ a Lábay “.  Jedna Papajovci sa usadili
pod hrebeňom Kysučné, druhá Labajovci sa usadila pod hrebeňom Semetešu. Tieto dve šľachtické rodiny dorazili s
celým dvorom, so služobníctvom a tiež so zbrojnošmi. Týchto zbrojnošov usadili oproti smeru, zkadiaľ prišli.
To boli "šipostrelci", maďarski  "jász-ujász", z čoho dostali meno "Jásovia-Jaši".  Na inom mieste usadili tieto šľachtické
rodiny svojich koniarov (kočišov, paholkov), ktorí sa po maďarsky menujú "lovászi" a tak nájdeme tam ešte i dnes
nižných a vyšných "Lovásov". Nemôžeme tvrdiť že nový kopaničiari boli prvý obyvatelia týchto vrchov, lebo je dokázane 
že kopanice  osýdľoval  “ praotec Slovák  - Kysučan", ale i mimo tohto tu od neurčitej doby jestvovali slovenské rodiny:
Trebuli, Jantoši, Beloni, Greguši, Bajcari, íFabšíci, Dudloši, Karafi.
Veľký Javornik : Z geomorfologického hľadiska sú Javorníky súčasťou subprovincie Vnútorné Západné Karpaty a je
oblasť Slovensko-moravské Karpaty. Vnútorne sa člení na dva podcelky – Vysoké Javorníky a Nízke Javorníky.
Pohorie Javorníky je tvorené flyšovými horninami, často sa striedajú prachové ílovce s plochami pieskovcov. Najvyššími
Solisko a Ustrígeľ (1 008,6 m n. m.). Nadmorská výška a klimatické podmienky ovplyvnili zloženie vegetácie v tejto
oblasti. Vo vyšších nadmorských výškach nájdeme ihličnaté porasty, prevažne smrekové monokultúry s občasným
výskytom jedlí. Z listnatých porastov sa vyskytujú najviac porasty bukové. Územie s nižšou nadmorskou výškou je
využívané z väčšej časti pre poľnohospodárske účely, len na niektorých miestach zostali jelšové porasty. Fauna svojím
charakterom odpovedá živočíšnym spoločenstvám podhorského a horského pásma. Nachádzajú sa tu ako
šelmy – medveď hnedý, rys ostrovid, mačka divá, tak sú široko zastúpené aj drobné cicavce. Na svahoch Javorníkov
pramení množstvo drobných potokov a riečok. Niektoré tečú na českú stranu a tvoria prítoky rieky Bečvy, na slovenskej
strane sa vlievajú do dvoch hlavných vodných tokov tejto oblasti, a to do Váhu a do Kysuce. Podnebie radí Javorníky
medzi mierne teplé oblasti. K ochrane prírodný ch zaujímavostí bola časť územia Javorníkov začlenená do Chránenej
krajinnej oblasti Kysuce, ktorá má rozlohu 655 km² a chránenou krajinnou oblasťou bola vyhlásená v roku 1984.
Jej súčasťou je množstvo prírodných rezervácií a prírodných pamiatok. K najznámejším patria Galovské lúky – prírodná
rezervácia s veľkým výskytom orchideí, vstavačov a iných vzácnych druhov rastlín. Starý zmiešaný jedľovo-bukový poras
t pralesovitého charakteru sa nachádza hneď v niekoľkých prírodných rezerváciách – Razula, Hričovec, Veľký Javorník.
Na mnohých miestach v tejto oblasti vyvierajú tiež minerálne pramene, z ktorých niektoré patria k prírodným pamiatkam
– napr. prameň Vajcovka, prameň U Vojtov, ktorý je zvláštny nepravidelnými niekoľko sekundovými únikmi metánu. >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína v obci Makov v časti Kopanice cez sedlo Pindula, Veľký Javorník, vrchol Čemetka až končí
v obci Makov v časti Kopanice.
Poloha trasy fotogalérie  :
Chodník značený žltou, červenou, modrou a červenou pásovou značkou sa nachádza na hrebeni v severnej časti
pohoria Javorníky.
Prístup na trasu fotogalérie  :
V obci Makov časť Kopanice.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                             Kamenné gule - Megonky.
 
<<<  V katastri kysuckého mesta Čadca, v lokalite Megoňky, nájdete nezvyčajný prírodný útvar. V skalných stenách
miestneho kameňolomu sa nachádzajú pravidelné guľovité objekty. Spolu s blízkou obcou Klokočov tvoria Megoňky
súvislý pás s výskytom zlepencových gúľ, pričom ide o najväčšie takéto nálezisko v Európe. Prvé zmienky o týchto
útvaroch pochádzajú z roku 1995. Pôvodne sa v lokalite nachádzalo približne 30 gúľ s priemerom od 25 do 300 cm,
mnohé z nich však boli odvezené na súkromné účely. Od roku 2003 je guľové nálezisko s rozlohou 1,67 hektára
vyhlásené za chránenú prírodnú pamiatku. Najväčšia kamenná guľa má priemer až tri metre. Odhaduje sa, že jej
hmotnosť by mohla biť 25 až 30 ton. Guľa je vo vnútri tvorená hrubozrnným zlepencom, jej povrch je jemnozrnný.
Pravidelným rezom je rozdelená na dve polovice. Tento rez je zrejme spôsobený  guľovitým rozpadom hornín. Západne
od spomínanej gule sa nachádza ďalšia guľa, ktorej viditeľná časť má 25 cm. Jej priemer je odhadovaný na 85 cm.
Kamenné gule v Megoňkách pôvodne ležali na vodorovnej ploche, časom ich však zaniesli piesok a bahno.
Pri neskorších procesoch boli spolu s okolitou horninou vyzdvihnuté do dnešnej polohy. Milošovské gule patria v
súčasnosti medzi najväčšie záhady sveta. Vedci zistili, že podobne útvary sa vyskytujú na viacerých miestach
zemegule - v Kostarike, na Novom Zélande a v juhoafrických pralesoch. Na Kysuciach ich je spolu 25 a sú spomedzi
všetkých podobných nálezov na svete najpresnejšie. Vek gúľ je odhadovaný na 30 až 40 miliónov rokov. O ich
pôvode sa dosiaľ vedú vedecké diskusie. Najpravdepodobnejšia ma byť tá, že gule mohli vzniknúť vplyvom špecifických
podmienok usadzovania hornín v pravekom mori, kde dochádzalo k vzniku zhlukov pieskovcov a ich mechanickému
nabaľovaniu vplyvom sedimentácie. Toto územie je z geologického hľadiska jedným z najvýznamnejších na Slovensku,
preto by ste ho pri potulkách Kysucami určite mali navštíviť. Kameň sa tu ťažil pomerne krátko.  V roku 1988 prerezali
kopec a keď mali z neho vyťaženú značnú časť, pri jednom z odstrelov si všimli, že sa im podarilo odkryť niečo zvláštne.
Presné skalnaté gule, zložené z pieskovca bez jadra a pri pokuse sa jednej guli vyhnúť, našli ďalšiu. Postupne narazili
na viacero gúľ a podarilo sa aj niektoré z nich zničiť. To najmä preto, že to nebolo okamžite, čo sa podarilo ťažbu
zastaviť. Pôvodne ich bolo niekoľko desiatok. V súčasnosti je toto miesto chránenou prírodnou pamiatkou v správe
CHKO Kysuce.  Z dvoch miest je možné zhliadnuť kamenné gule jasne a zreteľne. Jasnú odpoveď, ako gule vznikli
nepriniesol žiaden vedec, ani odborník. Každej hypotéze protirečí niečo z okolia a zloženia skalnatých gúľ. Existuje
názor, že vznikli podobne ako snehová guľa, keď sa kotúľa po svahu. Pokiaľ v minulosti túto oblasť tvorili vysoké hory
a svahy, potom by na tom niečo aj pravdy byť mohlo. Ide dokonca o raritu, ktorá má podobnosť len v neďalekom
Klokočovskom skáliu a potom ešte v Južnej Amerike. >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie sa nachádza v starom kameňolome.
Poloha trasy fotogalérie :
Starý kameňolom sa nachádza na sever od obce Megoňky.
Prístup na trasu fotogalérie :
Hlavnou cestou na koniec obce Megoňky.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                               Závozy – Kykula – Veľká Rača - Závozy.
 
<<<  Veľká Rača (poľ. Wielka Racza) (1 236 m n. m.) je najvyšší vrch Kysuckých Beskýd. Veľkú časť pokrýva
národná prírodná rezervácia vyhlásená v roku 1976 (ochranné pásmo 197 ha. ) Účel NPR je zachovanie zvyškov
pôvodných lesov pralesovitého charakteru. Tiež sa tu vyskytujú pseudokrasové javy (Malá a Veľká skalná diera),
na území Kysúc ojedinelé. Vrcholom prechádza štátna hranica s Poľskom. Hneď za hranicou NPR začína zimné
aj letné športové stredisko. Pri priaznivom počasí poskytuje výhľady na Moravsko-sliezske Beskydy, Pilsko,
Babiu horu, vrchy Malej Fatry (Veľký Rozsutec, či Roháče. Veľká Rača je najjednoduchšie prístupná z obce Oščadnica
z ktorej sa miestnou dopravou dostaneme na parkovisko v rekreačnom stredisku Dedovka. Výstup je nenáročný a trvá
približne 2 hodiny. Blízko vrcholu sa na poľskej strane nachádza turistická chata. Vystúpiť na Raču sa dá aj z okolitých
dedín, ako sú Zborov nad Bystricou a Stará Bystrica alebo taktiež z Poľska po žltej značke. Blízko vrcholu sa nachádza
lyžiarske centrum, ktoré prevádzkuje 3 sedačkové lanovky, pre potreby bežkárov slúži Kysucká lyžiarska magistrála.
V lete je k dispozícii lanová a bobová dráha, trampolíny a lezecká stena. >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína na parkovisku v obci Závozy cez vrchol Kykula, Veľká Rača až končí na parkovisku v
obci Závozy.
Poloha trasy fotogalérie :
Chodník značený žltou, červenou, zelenou a zelenou pásovou značkou sa nachádza na hrebeni
Kysuckých Beskýd s najvyšším vrcholom Veľká Rača.
Prístup na trasu fotogalérie :
Na parkovisku pred obcou Závozy.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                   Stará Tura – Miškech salaš – Veľká Javorina.
 
<<<  Stará Tura - prvá písomná zmienka o Starej Turej je z roku 1392, keď sa spomína v darovacej listine kráľa Žigmunda
ako obec patriaca Čachtickému hradu, ktorý v tom čase vlastnil Stibor zo Stiboríc a Beckova. Súčasťou čachtického hradného
panstva bola Stará Turá až do zániku feudalizmu v Uhorsku. Rozvoj Starej Turej možno datovať od roku 1467, keď ju
kráľ Matej Korvín povýšil za preukázané zásluhy pri chytení Jána Švehlu na poddanské mestečko (oppidum). Na základe
udeleného privilégia boli Staroturania oslobodení od platenia tridsiatku a iných mýtnych poplatkov vo všetkých krajinách
uhorskej koruny. Toto privilégium, ktoré pomáhalo obchodnej a trhovej činnosti mestečka, niekoľkokrát potvrdili ďalší uhorskí
panovníci. Keď chudobná pôda, najmä na kopaniciach, nestačila uživiť obyvateľstvo, hľadali Staroturania možnosti vo výrobe
a predaji po domácky zhotovovaného dreveného riadu. Popri tejto tradičnej výrobe, ktorá sa zachovala dodnes, je potrebné
spomenúť obuvníkov a kožušníkov, mlynárov, stolárov, tokárov, kováčov i hrnčiarov. Stará Turá mala mlyny, valchy, vyhne,
varilo sa tu pivo, pestoval šafrán a dokonca vyrábal papier. V okolí Starej Turej sa chovalo veľké množstvo kráv, z ktorých
mlieka sa po úprave vyrábalo topené maslo. Staroturania sa preslávili aj ako prví zakladatelia bryndziarní na Slovensku.
varilo sa tu pivo, pestoval šafrán a dokonca vyrábal papier. V okolí Starej Turej sa chovalo veľké množstvo kráv, z ktorých
mlieka sa po úprave vyrábalo topené maslo.  Starej Turej sa stratami na životoch i veľkými materiálnymi škodami /mesto takmer
vyhorelo/ nevyhli ani udalosti v roku 1948. V histórii mesta nájdete stopy J.F.Patermanna, J.N.Zimmermanna, A. Pullmana,
Augusta Roya, Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Jozefa Hollého a ďalších osobností. Významné sú snahy sestier
Royových - Kristíny Royovej a Márie Royovej - na duchovnom prebudení svojho národa. Viedli k vzniku abstinentského
spolku Modrý kríž, založeného na kresťanských princípoch. Popri výchove misijných pracovníkov mal i činnosť evanjelizačnú,
vydavateľskú a v jeho rámci začala pracovať prvá slovenská diakonia, ktorá sa neskôr transformovala do samostatného
spolku Vieroslava, pod ktorého správou boli aj staroturianske sociálne ústavy - Útulňa, Chalúpka, Domov bielych hláv.
Masív Bielych Karpát bol významným priestorom partizánskeho odboja. Tragické udalosti druhej svetovej vojny zvlášť
poznamenali kopanice Hlavina a Nárcie. Prívlastok "stará" v názve mesta neharmonizuje s terajším skutočným vzhľadom
mesta "Starú" Starú Turú v jej centre pripomína iba niekoľko pamätníkov histórie: evanjelický a rímskokatolícky kostol,
stĺp hanby, bývalý Obecný dom.
Holubyho chata je - jedinečná nielen svojou polohou, atraktívna pre turistov, ale má i zaujímavú históriu, odohrávajúcu
sa na pozadí dejinných udalostí blízkej Javoriny. Základný kameň chaty bol položený roku 1923. Pomenovali ju z  úcty k
 životu a dielu evanjelického farára Jozefa Ľudovíta Holubyho /1836 -1923/, ktorý  botanizoval v okolí Javoriny. Jeho meno
nesie dodnes, nik sa neodvážil navrhnúť zmeniť ho, alebo ho akokoľvek spochybniť. Jozef Ľudovít Holuby sa narodil v Lubine,
kde jeho otec pôsobil ako evanjelický farár. On sám bol neskôr farárom v Zemianskom Podhradí. Botanizoval v širokom okolí,
poznal detailne  rastlinstvo podjavorinského kraja.  Bol uznávaný botanik,  rok pred smrťou si ho uctili  čestným doktorátom
Univerzity Karlovej. Stýkal sa s mnohými českými vzdelancami , napr. Jožom Úprkom, Josefom Klvaňom, či Aloisom Jiráskom.
Holuby osobne  vyzýval amerických Slovákov na zbierku, ktorá mala pomôcť k vystavaniu chaty,  jej otvorenia  sa však nedožil,
zomrel 15. júna 1923. Miesto pre Holubyho útulňu vybrali pri silnom prameni horskej vody, kde bol už terén upravený.
Na slovenskej strane stavba vyrástla i z dôvodu pekného výhľadu na Považie, ale i preto, aby bola krytá proti silnému
severozápadnému vetru. Tak ako staviteľ Josef Jirásek z Uherského Brodu sľúbil, do roka bola chata postavená, slávnostne
ju otvorili 6. júla 1924. Jedinečný archívny materiál k výstavbe prvej chaty sa nachádza v Státním archíve v Uherském Hradišti.
Prvým správcom bol František Vostřel, po ňom Karel Havlíček z Kralup, od roku 1926 Alois Zálešák z Uherského Brodu.
Chata  však slúžila turistom iba dva roky, 6. decembra 1926 zhorela do tla, zostali iba kamenné základy a murovaný komín. 
Chatára, ktorý sa akoby zázrakom zachránil spolu s celou rodinou, v zime  prichýlili v Květnej,  na leto už   zostal bývať v 
prístavbe stajní, ktoré sa dokončovali a slúžili i ako príležitostný nocľah turistom. V júli 1928 bol položený základný kameň
novej chaty.  Projekty , uložené v Štátnom archíve Trenčín, sú už z roku 1927, podpísaný je na nich známy pražský architekt
František Svoboda, staviteľom bol Jozef Hanuš z Uherského Brodu. Slávnostne  otvorená bola   22. júna 1930, ale
skolaudovaná o rok skôr v zime. Zaujímavo bol vybavený interiér  - každý odbor Slováckej aj Považskej  turistickej župy,
ako i kúpele Trenčianske Teplice a Luhačovice  si rozdelili zariadenie izieb. Chata lákala turistov, o rok sa už na  priľahlej
lúke  konali lyžiarske preteky. Po roku 1939 a rozpade Československa bola Holubyho chata  miestom dramatických udalostí,
cez hranice Protektorátu boli  napríklad prevádzaní českí  vlastenci, ktorí sa nezmierili s okupáciou svojej domoviny. Chata
bola majetkom Klubu českých turistov v Uherském Brode, ale stála na slovenskom území, rozhraničovacia komisia mala
problém s posunom hraníc na tomto mieste.  Chatu počas SNP občas využívali partizáni, pôsobiaci v oddieli Hurban- Uher.
V apríli 1945 bola nakrátko obsadená nemeckým vojskom, ale to po postupe frontu odišlo. Keď sa v septembri 1945 konal
Národný zjazd československej vzájomnosti na blízkej Javorine, chata zažila všetky vtedajšie  politické osobnosti- Zdenka
Fierliengera, Bohumila Laušmana, účastníkov povstania. Za socializmu  viackrát zmenila majiteľov- vlastníkmi boli
Stredoslovenské hotely Ružomberok,  Turista, národný podnik Piešťany, Reštaurácie a jedálne Trenčín. Tie financovali
v roku 1968 rozsiahlejšiu rekonštrukciu celej chaty, vodovod i kanalizáciu. Po roku 1989  kúpil chatu  Miroslav Masaryk,
od novembra 2006  je majiteľom  Miro Martinček, ktorý vracia Holubyho chate  nielen jej niekdajšiu podobu, napríklad
prístavbou architektonicky zaujímavého vstupu, ale i historickú vážnosť. Na priečelí chaty sa jeho zásluhou skvie nová
busta Jozefa Ľudovíta Holubyho, od  akademického sochára Stana Mikuša. Chata prechádza za plnej prevádzky náročnou
rekonštrukciou, upravovať plánuje i okolie tak, aby prilákala čo najviac turistov z moravskej i slovenskej strany hraníc.
Historická  „útulňa“ si nákladnú stavebnú opravu  určite zaslúži.
Veľká Javorina (969,8 m n. m.) je najvyšší vrch pohoria Biele Karpaty, nachádza sa v jeho juhozápadnej časti.
Z geologického hľadiska je masív Veľkej Javoriny tvorený paleogénnym flyšom, v ktorom sa striedajú hrubšie vrstvy
pieskovca s tenšími vrstvami ílovitých bridlíc. Vrchol sa nachádza na slovenskej strane a má tvar širokého plochého chrbta.
Je odlesnený a pokrytý je rozsiahlou lúkou. Veľkou Javorinou prebieha štátna hranica medzi Slovenskom a Českom. Dané
územie výrazne podlieha ľudským zásahom. Na vrchole stojí vysielač Veľká Javorina, z dolín sem smeruje asfaltová
komunikácia – rovnako z moravskej ako aj slovenskej strany. Veľká Javorina je aj vyhľadávaným lyžiarskym strediskom.
Vleky sú postavené najmä na slovenskej strane. Na slovenskej strane stojí aj viacero súkromných chát rovnako ako aj
najznámejšia a verejnosti prístupná – Holubyho chata. Veľká Javorina je oddávna považovaná za jeden zo symbolov
svedčiacich o dobrých vzťahoch medzi Čechmi a Slovákmi o čom svedčí i kameň na vrchole Javoriny s nápisom: „Tu bratia
vždy sa stretať budú.“ Na Veľkej Javorine sa nachádza Prírodná rezervácia Veľká Javorina. Kyslé pôdy na flyši vytvárajú
podklad pre zachovalé lesné spoločenstvá. Lesy sa tu vyznačujú prirodzeným zmladením so znakmi pôvodnej štruktúry
porastov. V tejto polohe vystupujú ako klimaxové spoločenstvá s málo zmeneným genofondom v 4 – 6 vegetačnom stupni.
Flóra. Les je pôvodného druhového zloženia – bučiny a javorové bučiny, ale je poznačený dlhodobým hospodárením, preto
nemá štruktúru pralesa, hlavne čo sa týka vekového rozvrstvenia stromov. Stromy tu majú približne rovnaký vek, hrúbku
a výšku. Chýba tu aj väčšie zastúpenie „mŕtveho“ dreva, ktoré patrí k základným indikátorom pralesa, kde môže jeho podiel
dosiahnuť až 30%. Aj napriek tomu sa tu vyskytujú vzácne rastliny ako je mliečivec alpínsky – jediná lokalita vysokohorského
druhu v Bielych Karpatoch. Z bežnejších lesných druhov je tu aj bohatá populácia snežienky, mesačnice trvácej a chochlačky
dutej. Živočíchy sú štandardne zastúpené poľovnou zverou ako jeleň lesný, srna hôrna, diviak lesný a iné. Občas zablúdi aj
medveď hnedý. Z menších, menej viditeľných, ale o to vzácnejších živočíchov sa tu vyskytuje fuzáč alpský, fuzáč
bukový - trávia odumierajúce drevo drevo. Vyskytujú sa tu aj ďalšie vzácne druhy, pre ktoré slovenské názvoslovie nemá
pomenovanie. Okolo lesných potôčikov a studničiek sa zdržiava salamandra škvrnitá, kunka žltobruchá. V korunách stromov
Javorina bola oddávna horou národnou - pod jej úpätím, na lúke pri horskom prameni sa dávno pred postavením chaty
konali pamätné, historické stretnutia národovcov. Hoci ňou prechádza hranica, nikdy nerozdeľovala, ale po  celé stáročia
  spájala.  Po prvýkrát  sa tu Slováci zišli v roku 1845 na podnet Samuela Jurkoviča, učiteľa v Sobotišti,  aby oslávili vydanie
prvého  čísla Slovenských národných novín redigovaných Ľ. Štúrom,  na tajných schôdzkach rečnil Jozef Miloslav Hurban.
Maďarskí žandári sliedili po všetkých takýchto zhromaždeniach a výletoch, aby ich včas rozohnali.  Konali sa tu  pravidelné
tábory slovenského a moravského ľudu, v roku  1882  sa verejne deklarovala potreba   československej vzájomnosti. Aj po
prevrate sa tu stretávali oba národy, na prvom výlete, „sneme drobných pracovníkov“ v roku 1922, organizovanom  
Štefanom Svetským z Moravského Lieskového sa už hovorilo o nutnosti postaviť novú útulňu pod pamätnou Javorinou.
Ten vyzval na prvú verejnú zbierku na chatu.  Zásluhou Klubu československých turistov  v Uherskom Brode na čele s
aktívnym Ferdinandom Prágerom dostala myšlienka postaviť na temene Javoriny útulňu  jasnejšie kontúry. Nápad vzišiel aj
z čisto praktického hľadiska- na Javorine návštevníkov vždy prekvapil silný lejak,  nemali sa kde skryť, chata mala poskytnúť
útočisko v čase nepohody-  v lete  turistom a v zime lyžiarom. >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína v meste Stará Tura cez Miškech salaš, Holubyho chatu až končí na vrcholu Veľká Javorina.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený žltou pásovou značkou sa nachádza na južnom svahu Veľkej Javoriny v  juhozápadnej časti Biele Karpaty.
Prístup na trasu fotogalérie :
V meste Stará Tura.
 
Mapa polohy fotogalérie :
                      
 
-
Informácie označené v zátvorkách  <<<    >>>   sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.
-
Správca web stránky nie je ich autorom. 
 
 
 
TOPlist