aktualizované: 18.03.2024 10:59:49

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.

Fotogaléria - Česká republika
 
                                                        Luhačovice.
 
<<<  Existuje niekoľko teórií, ako vznikol názov Luhačovice. Všeobecne sa usudzuje, že názvy obcí končiace na - ice sa odvodzovali
od mena zakladateľa rodu, teda Luhač (Luhačovice). Názov Luhačovice mohol byť odvodený aj z toho, že v okolí Hornej Olšavy boli luhy.
Prvé stopy slovanského osídlenia v tomto kraji sú doložené už v 7. a 8. storočia, čo dosvedčujú archeologické nálezy v obore u Luhačovíc.
Po stáročia nebol však kraj trvalo obývaný. Bola to pohraničná oblasť, sužovaná mnohými nepriateľskými vpádmi, ktoré aj v ďalších
storočiach sťažovali budovanie dedín a osád. Prvá písomnú správu o Luhačoviciach poznáme z roku 1412. Najstaršia historická
zmienka súvisiace s touto oblasťou sa viaže k Prakšiciam a Biskupiciam a je z roku 1140. Uvedené správy o Luhačoviciach sú dokladom
postupu osídľovania, ktoré smerovalo z rovín do hornatejších územia. Vytvorila sa štruktúra dedín a katastrov, ktorá sa bez väčších zmien
uchovala až do polovice 19. storočia. Tunajšie dediny veľmi utrpeli nepriateľskými vpádmi. Navyše toto panstvo vlastnil v
polovici 15. storočia uhorský magnát Pankrác od sv. Mikuláša, neblaho preslávený vodca pustošiaci celý kraj. Zdrojom obživy v
kopcovitom kraji Luhačovíc bolo dobytkárstvo a ovocinárstvo, o čom svedčí pečať - košatý strom s jablkami, vpravo krojidlo a vľavo
radlice. V roku 1590 patrili Luhačovice rodu Bartodějských z Bartoděj. Po Bielej Hore prepadli konfiškácii a získal je
Maximilián z Lichtenštejna. Ten ich roku 1629 odpredal Gabrielovi Serenyimu, v ktorého rode zostali do roku 1945. Tento rod zohral v
ďalšom rozvoji miesta mimoriadnu úlohu. Serenyiové si uvedomili význam liečivých vôd a ich využiteľnosť pre podnikanie.
Gróf Ondřej Serenyi dal na severnom úpätí Malej Kamenné upraviť prameň, ktorý prenikal na povrch s hlasným bublaním a nazýval sa
Bublavý. Koncom 18. storočia bol premenovaný a označený názvom odvodeným od krstného mena mužského člena šľachtickej rodiny.
V tomto prípade išlo o Amanda Serenyiho, a preto dostal meno Amandka. Okolo roku 1860 bol upravený ďalší prameň. Pôvodne sa
volal Hlavné, neskôr bol premenovaný podľa grófa Vincenta Serenyiho na Vincentku. Správy o hojivé moci luhačovických vôd sa
rozniesli do okolia a u prameňov sa začali objavovať prví hostia. Pre niekoľkodňový pobyt, ktorý bol predpokladom liečebného účinku,
nebolo ubytovanie, chýbala možnosť stravovania i liečebné zariadenia. Postupne však záujem o tunajšie pramene vzrastal a vtedajší
majiteľ luhačovického panstva dal postaviť v roku 1789 v blízkosti prameňov hostinec s niekoľkými izbami pre ubytovanie hostí.
Rozmach kúpeľov podporovali správy o úspešnom liečení a početné lekárske práce, ktoré vysoko hodnotili blahodarnú liečivú
silu "luhačovickej vody". Odborné posudky s kladným hodnotením boli príčinou zvýšeného vývozu tunajšie minerálky aj dôvodom k
rastu počtu liečených pacientov. Rozmach. Koncom 18. storočia stavebný ruch okolo prameňov značne zosilnel. Bol postavený Kaštieľ,
Vincencův dom, Stolársky dom, Dedinský dom a ďalšie s izbami pre hostí. V roku 1795 bola vystavaná kaplnka Svätej Alžbety, na ktorej
fasáde bol spodobnený znak grófskej rodiny Serenyiů. Hlas zvona na jej vežičke oznamoval začiatok a koniec liečebného dňa.
Kaplnka stojí dodnes a je najstaršou stavbou kúpeľného stredu. V polovici 19. storočia mali kúpele 10 pomenovaných domov s 83 izbami,
dve kuchynské stavby a dve námestie - Hlavná a Josefskej. V roku 1895 zaznamenali kúpele dovtedy najväčší počet klientov - až 1 700.
Práve v tomto roku sa však prejavili doteraz skryté rozpory. Kúpeľní hostia si sťažovali na chátrajúcej vnútorné zariadenie kúpeľných
budov a liečebných priestorov. Dožadovali sa väčšieho pohodlia, pretože na mnohých miestach chýbalo aj základné vybavenie.
Koniec 19. storočia zastihla luhačovické kúpele stagnácie a hroziaci úpadok. Premena kúpeľov na akciovú spoločnosť v roku 1902
bola výrazným medzníkom pre Luhačovice. Bola vybudovaná železničná trať Újezdec u Luhačovíc - Luhačovice, ktorá sa stala pre mesto nevyhnutnosťou.  Do Luhačovíc začali jazdiť priame vozne z Prahy, Brna a Olomouca. Začiatkom roku 1902 sa konala ustanovujúca
schôdza akciovej spoločnosti, predsedom správnej rady bol zvolený gróf Otto Serenyi, riaditeľom kúpeľov a iniciátorom vzniku akciovej
spoločnosti sa stal MUDr. František Veselý a ich správcom Slovák Cyril Holuby. Všetci sa usilovali o ich maximálnu rozvoj, vybavenie
a vysokú terapeutickú úroveň; venovali mimoriadnu starostlivosť minerálnym prameňom a uvedomovali si dôležitosť kvalitného
a bohatého kultúrneho a spoločenského života. Spoločne s nimi realizoval sen o moderných a komfortných kúpeľoch architekt
Dušan Jurkovič. Jeho dielo je výsledkom snahy porozumieť prostrediu, v ktorom žil, rozpoznať a chrániť jeho hodnoty a porozumieť
ľuďom, pre ktorých tvoril. Jeho cit pre prostredie a pochopenie miesta možno dodnes obdivovať pri prehliadke Jurkovičovho
(predtým Janova) domu na Kúpeľnom námestí, neďaleko položenej a dnes krásne zrekonštruovanej Chalúpky, či v pôvabných
Slnečných kúpeľoch, budove Jestřabí a Vodoliečebného ústavu. Všetky tieto stavby sú dokumentom o veľkosti umenia
Dušana Jurkoviča, ale zároveň dokazujú mimoriadnosť prostredie, ktoré ich tvorcu inšpirovalo. Finančné možnosti Akciovej spoločnosti
však nestačili na výstavbu dôstojného kultúrneho stánku. Tejto úlohy sa ujalo Družstvo pre postavenie kúpeľného divadla. Iniciátorom
a nadšeným organizátorom celej akcie sa stal znamenitý kúpeľný lekár Dr. Zikmund Janke. Prevádzku divadla začal v roku 1908,
avšak s veľkými ťažkosťami a dlhy. Napriek tomu bolo postavenie budovy divadla veľkým prínosom v kultúrnom živote kúpeľov.
Po vojnovej stagnácii znamenal vznik Československa začiatok nového rozvoja Luhačovíc. V roku 1922 bola v blízkosti stanice
dokončená stavba obecného úradu a meštianskej školy. Na výstavbe Luhačovíc sa podieľali známi architekti, ktorí vtlačili mestu
svojrázny pôvab a neopakovateľnú tvár. Arch. Bohuslav Fuchs sa podieľal na výstavbe Bielej štvrti, arch. JL Holzl projektoval
hotel Arco (dnes liečebný dom Morava), ibratia Kubovi sa projekčne podieľali na stavbe sokolovne dobudovanej v roku 1930.
V roku 1928 bola dokončená a napustená priehrada nad Luhačovíc. V roku 1931 bola obec elektrifikovaná. Vzhľad kúpeľného areálu
sa radikálne mení v roku 1934 stavbou Spoločenského domu podľa návrhu architekta J. Roit. Cez veľký stavebný rozvoj, zväčšujúci
sa počet obyvateľov aj pokračujúce modernizáciu miesta trvalo takmer 6 rokov od podania žiadosti vláde, než boli Luhačovice povýšené
na mesto. Stalo sa tak 3. júla roku 1936. Bola vybudovaná nová dominanta stredu mesta budova sporiteľne, slávnostne
otvorená 15. augusta 1937, dnes budova mestského úradu. V 30. rokoch mali Luhačovice policajné právomoci, tiež boli mestom
malých živnostníkov, ktorých živnosti sa úplne podriaďovali kúpeľnému a sezónny charakter miesta, mali meštiansku školu,
strednú školu aj školu materskú. Po roku 1930 sa stal hlavným miestom kultúrnych podujatí sála nové sokolovne a od roku 1935
predovšetkým Spoločenský dom v areáli kúpeľov, využívaný hojne aj mimo kúpeľnú sezónu. Oslobodením 2. mája 1945 začína pre
luhačovické kúpele nová etapa vývoja. Vedenie kúpeľov zabezpečilo projektovú dokumentáciu a pustilo sa do veľkorysého riešenia
kúpeľného námestí. Veľká kolonáda svojim efektným oblúkovým pôdorysom sleduje úpätí Veľkej Kamennej a jej nadľahčenie
presklením, umožňujúcim pohľad do zelene. Mohutná hmota haly Vincentky je zmiernená horizontálnou líniou Malej kolonády
a polikliniky. Luhačovické kúpele tým získali nielen potrebné funkčné priestory, ale aj významné panoramatické dominanty, ktoré spolu
s Jurkovičovým domom vytvárajú charakteristický vzhľad miesta. Ku kúpeľnému prostrediu neoddeliteľne patria upravené a vyzdobené
parky, sochy a fontány. Najznámejšiu Luhačovickú fontánu vytvoril Jan Kavan, tá bola prevezená zo svetovej výstavy EXPO 58 v Bruseli,
a preto sa nazýva Bruselská. Na Kúpeľnom námestí je Kruhová fontána. Najnovšia fontána v Luhačoviciach je súčasťou dominanty
kruhového objazdu vybudovaného v roku 2000 na námestí 28. októbra. Minerálne pramene sú najcennejším a ničím nenahraditeľným
bohatstvom kúpeľného miesta. Oddávna sa im venovalo veľa pozornosti a nikdy nebola starostlivosti o minerálne pramene prerušená.
Hydrogeologickými prieskumy bolo potvrdené, že existujú ďalšie relatívne výdatné zdroje liečivej vody a bol vyvrátený mylný predpoklad,
že sa kapacity jednotlivých prameňov vzájomne negatívne ovplyvňujú. V roku 2000 bol slávnostne vysvätený najnovšie
Luhačovický prameň Svätého Jozefa pri kostole Svätej Rodiny. >>>
Trasa fotogalérie :
Nachádza sa v meste Luhačovice.
Poloha  trasy fotogalérie :
Nachádza sa v meste Luhačovice.
Prístup na trasu fotogalérie :
V meste Luhačovice.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
                                           
                                                 Luhačovická priehrada.
 
<<<  Luhačovické priehrada - Pozlovice a Luhačovice trápili na začiatku 20. Storočia časté povodne, kde sa rozvodňovala riečka
Šťavnice, tečúca Luhačovicami. Impulzom k stavbe priehrady bola veľká povodeň v auguste 2010, pri nej bolo zaplavené celé údolie
potoka a zanechala veľké škody na vybudovaných kúpeľných objektov. Hrádza priehrady je vysoká 17 metrov, v korune je dlhá 230 metrov
a široká 6 metrov. Aby hrádza pri veľkej vody nebola preliata, na ľavej strane hrádza bol vybudovaný 48 metrov dlhý kaskádový prepad.
Hrádza je priama, vybudovaná kolmo na smer údolia. Hrádza bola budovaná ako homogenná  zemná s ílovitým vodným tesnením,
bola sypaná zo svahových hlín ťažených na ľavom svahu údolia. Hrádza sa sypala po asi 15 cm vrstvách, ktoré sa za mierneho
kropenia zhutňovali liatinovými valcami o hmotnosti asi 3,5 ton. O dôslednosti pri sypaní hrádze svedčí fakt, že za prvých 5 rokov
hrádza klesla o 25 mm. Pod vodnou pätou hrádze je betónový múr zapustená do horninového podložia. Tesnenie hrádze tvorí ílovitý
prvok u návodného svahu, opevneného dlažbou. Vzdušný svah je zatrávnený. Korunou hrádze vedie účelová komunikácia a múr,
ktorý tvorí zábradlie a zároveň vlnolam. Výpustné zariadenie je umiestnené v 28 metrov vysokej veži kruhového pôdorysu z kamenného
muriva. Od roku 1930 priehrada začala slúžiť k športovému a rekreačnému využitiu. V letných mesiacoch priehrada slúžila ku kúpaniu
a člnkovaniu, najmä po roku 1950, kedy sa v okolí priehrady začali stavať rekreačne zariadenia a chatové osady. Okolo priehrady sú
vybudované sociálne zariadenia, šatne, sprchy, občerstvenia a bezpečné vstupy do vody. V júny 2010 bolo odovzdané do prevádzky
nové nerezové kúpalisko Dúha na ľavom brehu priehrad blízko hrádzi. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína pri hrádzi pokračuje okolo Luhačovickej priehrady až končí pri hrádzi.
Poloha  trasy fotogalérie :
Neznačený chodník vedie okolo Luhačovickej priehrady v Luhačovických kopcoch.
Prístup na trasu fotogalérie :
Na hrádzi Luhačovickej priehrady.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                               Vznik a vývoj Valašského múzea v Rožnově pod Radhoštěm.
 
<<<  Na myšlienku vzniku múzea v prírode neprišiel nik z rožnovských mešťanov ani nikto z kúpeľných hostí. Vznikla v mysliach
bratov Jaroňku, najmä však v mysli staršieho z nich, Bohumíra. Pochádzal z Malenovic u Zlína z nezámožnej rodiny zo záujmom
o umelecké remeslo – otec bol barviar, strýko zostavoval varhany. Bohumír študoval na reálnom gymnáziu v Novom Jičíne, a práve
tam, pri výletoch do susedného mestečka Štramberk ho zaujali valašské rubované domky. Potom sa túlal svetom ako maliar porcelánu,
fotograf, maliar a grafik. V jeho diári nájdeme mestá Káhira, Dubrovník, Budapešť, Mníchov a ďalšie. Dôležitá však bola návšteva
Československej národopisnej výstavy v Prahe v roku 1895. Jej najpríťažlivejšou a najpozoruhodnejšou časťou sa stala výstavná
dedina a v nej práve valašská osada, skupina ľudových stavieb z Valašska, ako ju navrhol architekt Dušan Jurkovič. Stála tu i
 povestná krčma  Na poslednom groši, kde  vyhrávala valašská Pelárová kapela.  Bohumír nechýbal ani na miléniovej výstave
v Budapešti, kde taktiež vystavovali súbor ľudových stavieb z celého vtedajšieho Uhorska. V roku 1909 sa obaja bratia natrvalo
usadili v Rožnove. Už vtedy v nich zrela myšlienka múzea v prírode inšpirovaná úsilím o zachovanie meštianských domov z 
Rožnovského námestia. Všetko usmernila cesta Aloise Jaroňka, druhého z bratov do škandinávskych štátov. Navštívil práve
vznikajúce múzeum v prírode v meste Aarhus v Dánsku a poznal prvé a najstaršie múzeum v prírode na svete, Skanzen u 
Štokholmu. V roku 1911 bol v Rožnove založený muzeálny spolok a v roku 1913 bol predložený prvý projekt múzea. K výstavbe
Valašského múzea v prírode však mohlo dôjsť až o niekoľko rokov po vojne. Bratia Jaroňkovci pohotove využili priaznivé podmienky
prípravy prvého valašského folklórneho festivalu v roku 1925 nazvaného Valašský rok. Presadili aby sa tieto slávnosti konali už v
 areálu novo vzniknutého múzea v prírode. A tak v čase slávnosti stály na čistinke kúpeľného parku už dva veľké domy z námestia,
radnica a meštiansky Billov dom z polovice 18. Storočia, taktiež niekoľko drobných stavieb. V roku 1928 pribudla Vašková krčma
pochádzajúca snáď už zo 16. Storočia, v čase Bohumírovej smrti v roku 1933 sa dostavala kopia fojtství z Veľkých Karlovíc  a v
 čase druhej svetovej vojny vystavala skupina tesárov majstra Michala Fabiána drevený kostol. Vychádzali z plánov dokumentácie
kostola z Větřkovic u Příbora, ktorý vyhorel v roku 1878. Tak skočila prvá etapa výstavby Valašského múzea v prírode. Tak skončila
prvá etapa. Vzniknutý areál dostal neskôr názov Drevené mestečko.  V 50 rokoch vznikol projekt Valašskej dediny a v 60. Rokoch
došlo k jeho realizácii. Cieľom výstavby sa stala  pravdivá rekonštrukcia modelu valašské dediny. Tak sa na rožnovských pasienkoch,
zvaných Stráň, postupne vystavalo na 40 objektov, všetko  čo k valašské dedine patrilo. Ešte náročnejšia bola výstavba tretieho
areálu múzea, Mlynskej doliny sprístupnenej v roku 1982. Nezostalo len u zaujímavých technológii prác mlynárskych, piliarskych,
valcharských. Všetky tieto technické objekty sú organicky začlenené do dedinského urbanizmu. Najvýraznejším rysom súčasného
diania v múzeu je cieľavedomé úsilie o oživenie zabudnutých tradičných technik ľudového umenia a obyčajou i o rekonštrukciu
spoločenského života, obchodu i zábavy našich predkov. Veľká pozornosť patrí právom poľnohospodárstvu. Tradičné plodiny potom
môžeme zbierať tradičnou technológiou. Zastúpená je taktiež salašnická produkcia, na jej počiatku je ovčie mlieko a vlna.
Pripočítame k tomu ešte kolekcii, čítajúcu viac než sto starých odrôd ovocných stromov a ešte viac druhov okrasných kvetín,
užívaných na Valašsku, spolu s tak zvaným živým hospodárstvom na Matochovej usadlosti.  Na nej nájdeme  snáď všetky druhy
hospodárskych zvierat. Ďalší okruh aktivít patrí ľudovému remeslu a ľudovým umelcom. Okrem toho výrobkami na predaj predvádzajú
svoji zručnosť mnohým návštevníkom múzea. Iniciatíva múzea na tomto poli pomáha udržať pri živote staré tradičné techniky.
K potešujúcim skutočnostiam patrí zistenie, že sa s týmito technikami zoznamujú mladí ľudia. Najväčšiu  popularitu získal folklór.
Po celý rok sa konajú v múzeu slávnosti  tradičného folklóru v podaní súborov ľudovej tvorivosti a taktiež autentických interpretov.
K najväčším akciám tohto druhu patria Rožnovské slávnosti a Valašský jarmok. Rožnovské múzeum tak plní odkaz svojho
zakladateľa Bohumíra Jaroňka, ktorý si prial, aby sa skanzen stal živým múzeom. >>>
Trasa fotogalérie :
Sa nachádza vo Valašskom múzeu v prírode v Rožnove pod Radhošťem.
Poloha  trasy fotogalérie :
V meste Rožnov pod Radhoštem.
Prístup na trasu fotogalérie :
V meste Rožnov pod Radhoštem.
 
Mapa polohy fotogalérie :
                                            
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
 
                                                               Pozlovice.
 
<<<  Pozlovicesa rozkladajú na južnom okraji Vizovickej vrchovine v nadmorskej výške 302 m.n.m na hranici CHKO Biele Karpaty.
Svojím umiestnením patrí do jednej z desiatich oblasti s najlepším životným prostredím v Českej republiky. Je obklopené kopcami
a lesmi, ktoré jej dávajú podhorský charakter. Sídlo je rozložené v dlhej doline a smerom k juhu prechádza do zastavanej časti
Luhačovických kúpeľov. Pozlovice patria k starým sídlam Luhačovického Zálesia. Prvá písomná zmienka je z roku 1412, vtedy patrili
Eliške zo Štemberka na svĕtlovském panstvu. Vlastnila totiž gotický hrad Starý Svĕtlov. Dominantou obce je zrenovovaný katolický
kostol sv. Martina. V priebehu husitských vojen bol kostol i fara v držaniu kališníckych kňazov. Pôvodný drevený kostol bol prestavaný
v roku 1642 nákladom majiteľa panstva Pavla Serenyiho. Po nájazdoch Tatárov a turkov roku 1664 bol vybudovaný nový kostol i fara.
Počas nájazdov Kurucou z Maďarska roku 1704 obec aj fara z novu vypálená a nová farská budova bola postavená v barokovom
štýlu s erbom Serenyiu roku 1757. Kostol je obklopený prastarým cintorínom s ohradou. Pod pravou kaplnkou je možno vidieť
náhrobok posledných príslušníkov rodu Serenyiu. Interiér kostola sv. Martina je prevedený v barokovom slohu. V roku 1790 až 1798
boli zabezpečené historický cenné varhany. Taktiež cintorín s cennými historickými kamennými náhrobkami. >>>
Trasa fotogalérie :
Nachádza sa v meste Pozlovice.
Poloha  trasy fotogalérie :
Nachádza sa v meste Pozlovice.
Prístup na trasu fotogalérie :
V meste Pozlovice.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
 
                                 Pozlovice – Horní Lhota - Komonec - Pozlovice
 
<<< Pozlovice – sa rozkladajú na južnom okraji Vizovickej vrchovine v nadmorskej výške 302 m.n.m na hranici CHKO Biele Karpaty.
Svojím umiestnením patrí do jednej z desiatich oblasti s najlepším životným prostredím v Českej republiky. Je obklopené kopcami a lesmi,
ktoré jej dávajú podhorský charakter. Sídlo je rozložené v dlhej doline a smerom k juhu prechádza do zastavanej časti
Luhačovických kúpeľov. Pozlovice patria k starým sídlam Luhačovického Zálesia. Prvá písomná zmienka je z roku 1412, vtedy patrili
Eliške zo Štemberka na svĕtlovském panstvu. Vlastnila totiž gotický hrad Starý Svĕtlov. Dominantou obce je zrenovovaný katolický kostol
 sv. Martina. V priebehu husitských vojen bol kostol i fara v držaniu kališníckych kňazov. Pôvodný drevený kostol bol prestavaný v
 roku 1642 nákladom majiteľa panstva Pavla Serenyiho. Po nájazdoch Tatárov a turkov roku 1664 bol vybudovaný nový kostol i fara.
Počas nájazdov Kurucou z Maďarska roku 1704 obec aj fara z novu vypálená a nová farská budova bola postavená v barokovom štýlu
s erbom Serenyiu roku 1757. Kostol je obklopený prastarým cintorínom s ohradou. Pod pravou kaplnkou je možno vidieť náhrobok
posledných príslušníkov rodu Serenyiu. Interiér kostola sv. Martina je prevedený v barokovom slohu. V roku 1790 až 1798 boli zabezpečené
historický cenné varhany. Taktiež cintorín s cennými historickými kamennými náhrobkami.
Luhačovické priehrada - Pozlovice a Luhačovice trápili na začiatku 20. Storočia časté povodne, kde sa rozvodňovala riečka Šťavnice,
tečúca Luhačovicami. Impulzom k stavbe priehrady bola veľká povodeň v auguste 2010, pri nej bolo zaplavené celé údolie potoka
a zanechala veľké škody na vybudovaných kúpeľných objektov. Hrádza priehrady je vysoká 17 metrov, v korune je dlhá 230 metrov
a široká 6 metrov. Aby hrádza pri veľkej vody nebola preliata, na ľavej strane hrádza bol vybudovaný 48 metrov dlhý kaskádový prepad.
Hrádza je priama, vybudovaná kolmo na smer údolia. Hrádza bola budovaná ako homogenná  zemná s ílovitým vodným tesnením,
bola sypaná zo svahových hlín ťažených na ľavom svahu údolia. Hrádza sa sypala po asi 15 cm vrstvách, ktoré sa za mierneho
kropenia zhutňovali liatinovými valcami o hmotnosti asi 3,5 ton. O dôslednosti pri sypaní hrádze svedčí fakt, že za prvých 5 rokov
hrádza klesla o 25 mm. Pod vodnou pätou hrádze je betónový múr zapustená do horninového podložia. Tesnenie hrádze tvorí ílovitý
prvok u návodného svahu, opevneného dlažbou. Vzdušný svah je zatrávnený. Korunou hrádze vedie účelová komunikácia a múr,
ktorý tvorí zábradlie a zároveň vlnolam. Výpustné zariadenie je umiestnené v 28 metrov vysokej veži kruhového pôdorysu z kamenného
muriva. Od roku 1930 priehrada začala slúžiť k športovému a rekreačnému využitiu. V letných mesiacoch priehrada slúžila ku kúpaniu
a člnkovaniu, najmä po roku 1950, kedy sa v okolí priehrady začali stavať rekreačne zariadenia a chatové osady. Okolo priehrady sú
vybudované sociálne zariadenia, šatne, sprchy, občerstvenia a bezpečné vstupy do vody. V júny 2010 bolo odovzdané do prevádzky
nové nerezové kúpalisko Dúha na ľavom brehu priehrad blízko hrádzi.      
Horní Lhota sa nachádza v okrese Zlín, kraj Zlínský. Obec sa nachádza na samom okraji moravského Valašska vo
Vízovických vrchoch  vo výške 340 m n. m. pri ceste zo Zádveřic do Luhačovic. Dominantou obce je stavba kostola svätého Diviše
(Dionysia Areopagity) v barokovom slohu. Ten stojí pravdepodobne na mieste staršieho dreveného kostolíka. Jedna z písomných
sprav spomína kostolík v obci ktorý pochádza z roku 1449. Jadro kostola pochádza z r. 1700, veža bola pristavená v r. 1746. Interiér
kostola zdobí oltárny obraz maliara Joži Uprky. K ďalším pamätihodnostiam obce patrí zmierujúci kríž osadený u bočného vchodu do
kostola, a božie muka v južnej časti obce. V centru obce sa dochoval vodný mlyn. K obci zasahuje severný okraj chránené krajinné
oblasti Biele Karpaty. Obcou preteká potok Olše. Priamo nad obcou severným smerom na výraznej ostrohe Vala (551 m n. m.),
výbežku Slavického kopca (624 m n. m.), sa nachádzajú zvyšky hradu Engelsberk (Sehrad) z počiatku druhej polovice 13. storočia.
Dodnes sa zachovali neveľké zvyšky základov a pozostatky mohutných valov s priekop. Od okrajových častí obce sa tiahne pásmo
lesov južných svahov Vizovických vrchov a severovýchodne od obce sú pri okraji lesa roztrúsené  chatové osady. Obec bola
pôvodne majetkom olomouckého biskupstva. O obci Horní Lhota sa zmieňuje písomný prameň z r. 1420, uvádza tunajšieho farára
Sehrad - či Sehradice nebo Tetov. Hrad bol postavený krátko po polovici 13. storočia. V roku 1256 totiž dostál od olomouckého
biskupa Bruna zo Schaumburka listinu vydanú dňa 2. júna k užívaniu oblasť Slavičínska, kde vydavateľ listiny má v úmyslu vystavať
na kopci nad budúcou osadou hrad. Hrad určite už  stál v roku 1261. K tomuto letopočtu sa hlási listina, ktorej vznik je v skutočností
neskoršieho  dáta, tzn. falzifikát zakladacej listiny Vizovického kláštora Rosa Mariae – Smilheimu. V nej sa píše o hraničných bodov
pozemkov darovaných kláštoru na hore, na nej stojí hrad Engelsberk  V rokoch 1297 a 1300 držal hrad Siegfried, jeho otec patril
pravdepodobne k družine olomouckého biskupa Bruna. Hrad bol stále biskupským lénom, jeho držitelia, spravidla príslušníci nižšieho
stavu, vystupovali ako biskupovi správcovia. Držitelia hradu často páchali škody panstvu Vízovického kláštora. Pod názvom Engelsberk
sa hrad naposledy spomína v roku 1375. V roku 1380 sa stretávame s ďalším názvom hradu Engelswald. Na prelomu 14. a 15. storočia
však začína prevládať názov Sehradice, prenesený na pôvodný názov Engelsberk. V 14. storočí sa na hrade vystriedalo niekoľko
lenných majiteľov. Od roku 1397 drží hrad pán z Cimburka. Po roku 1440 sa na hrade usadili lúpežníci a moravský stavové preto hrad
postúpili roku 1449 Burianovi z Vlčnova. Burianov syn Jiří predal hrad pánom z Landštejna, ktorí ho pripojili k světlovskému panstvu
a hrad potom opustili. V správach z roku 1518 sa už hrad uvádza ako opustený. Pomenovanie hradu Sehrad, používané dodnes,
má pôvod v nemeckom prepisu názvu Sehradice ako Sehrad. V tejto nemeckej podobe vytrval až do 19. storočia. Zvyšky rozsiahleho
hradu zaberá pomerne výhodnú polohu na pretiahnutom chrbte ostrohy takmer zo všetkých strán chránený príkrymi svahmi, ostroha
je prístupná len zo západnej strany. Najvýchodnejší koniec ostrohy zaberá vlastné obdĺžnikové hradné jadro o rozmeroch 35 x 20 m.
Dodnes sú rozpoznateľné zvyšky obvodovej hradby z tzv. riadkového muriva, tzn. stavaného v pravidelných vrstvách z lomového
kameňa a spojeného ne príliš kvalitnou maltou. Zo severnej a východnej strany k hradnému jadru priliehala vo vzdialenosti necelých
desiatich metrov parkánová hradba. Prístup k hradnému jadru chránilo zhodne orientované a i rozmerové takmer zhodné, dokonca
o málo širšie predhradie. Na rozdiel od hradného jadra však archeologický prieskum nepreukázal murovanú architektúru vo vnútorným
priestoroch predhradia. Hradné jadro i predhradie sú obohnane mohutným sypaným valom, na západnej strane dosiaľ 3 metrov
vysokým. Vyvýšenina na severnej strane napovedá, že opevnenie valu bolo posilnené obrannými vežami. Pozoruhodným a na
východnej Morave ojedinelým obranným prvkom je sústava piatich vo vzdialeností cca 10 metrov za sebou navŕšených valov,
oddelených hlbokých priekop.
Starý Svĕtlov - Založení tohto hradu strategického významu s pôvodným názvom Světlov s výhľadom do údolia smerom na
Luhačovice je datované do druhej polovici 13. storočia. Najstaršia zmienka o hrade neskôr  nazývaného Starý Světlov pochádza
z roku 1275, keď sa najprv píše o „nejakom Heřmanu z Světlova“. O  Heřmanovi nie je nič bližšieho známe, bol významným členom
rodu Šternberků, ktorí niekedy od samého konce 13. storočia ovládali hrad Lukov a od roku 1358 také Zlín. Ďalšia zmienka sa vzťahuje
až k roku 1350, keď sa píše o Albertu zo Šternberka na Světlově. Ďalšia písomná zmienka o hrade Starý Světlov pochádza z roku 1360,
kde je spomínaná ako majetok práve pánov z Šternberka. Postupne sa vo vlastníctve vystriedali synovia Alberta zo Šternberka Alšík
a Vilém. Hrad Starý Světlov možno nahradzovalo predchodzie opevnené sídlo, možno provizórium, ktorým bol starší hrad drevenej
konštrukcie na vrchu Rýsov neďaleko obce Provodov. Ten zrejme zničil pri  vpádoch Matúš Čák Trenčiansky na začiatku 14. storočí.
Hrad nakoniec získal najneskôr roku 1417 Jaroslav zo Šternberka, pán na Veselí, za čo ho Eliška zažalovala. Jaroslav zo Šternberka
však o tri roky neskôr v novembru 1420 padol v bitke pod Vyšehradem v boji proti pražským husitom na strane Zikmunda Lucemburského.
Hrad možno na krátky čas získal Aleš Holický zo Šternberka. Ale už od roku 1423 držal hrad kráľ Zikmund Lucemburský, ktorý ho,
ako neďaleký Brumov, postúpil roku 1426 svojej manželke Barboře Celské. V prvej polovici 15. storočia hrad bol strategickou pevnosťou,
kde bola početná bojová družina. Zrejme v tej dobe došlo k stavebným úpravám hradného jadra v podobe vloženia klenieb do múru
paláca, prestavbou parkánového múru s vysunutým objektom brány. Nezostalo len u hradného jadra, došlo i k stavebným úpravám
predhradia rozšíreného areálu juhozápadným a severozápadným smerom. V ďalších rokoch sa stal hrad opäť predmetom sporov,
lebo roku 1460 Procek z Kunštátu žaluje Mikuláše Bystřice z Ojnic. Niekedy v tejto dobe sa stal hrad Starý Světlov pravdepodobne
korisťou výbojného Lukovského pána Matouše ze Šternberka, ktorý  bojoval prevažne s  časti okolitých feudálov. Spor
Matouše ze Šternberka s Mikulášem Bystřicem z Ojnic vyvrcholil bitkou, ktorá sa odohrala v roku 1464 na Bojkovickém  poli. Až po
zásahu kniežaťa Viktorína Opavského z Kunštátu a Poděbrad, syna kráľa Jiřího z Kunštátu a Poděbrad, viedol k mieru oboch
znepriatelených strán. Historik František Müller píše, že tu v roku 1466 bol majiteľom hradu maršálek českého kráľa Jiřího z Kunštátu
a Poděbrad, nedávny bývalý moravský zemský hejtman Jindřich z Lipé. Behom česko-uhorských vojen  medzi Jiřím z Kunštátu
a Poděbrad a uhorským Matyášem Korvínem hrad čelil niekoľkým ničivým nájazdom, bol veľmi poškodený i samotný hrad. Kvôli
čiastočnému vyľudneniu spôsobených vojnou sa totiž ocitol samotný hrad na samom okraji panstva a pomerne ďaleko od nových
dôležitých ciest. V roku 1480 na hrade bývali bratia Zbyněk, Jaroslav a Ctibor Světlovští z Landštejna a rozhodli sa vystavať nad
Bojkovicami nový hrad rovnakého  mena, neskôr v rokoch 1846-1856 prestavaný na zámok a v tejto podobe stojí dodnes.
Roku 1490 presídlili na hrad Nový Světlov. Pôvodný hrad Starý Světlov postupne strácal na významu a bol  ponechaný svojmu
osudu. Hrad mal biť spoločne so Sehradem na rozkaz moravských stavov v roku 1512 zbúraný. Pravdepodobným vysvetlením je to,
že stavové chceli zabrániť ďalšiemu lúpežnému plieneniu a tato voľba sa javila ako najjednoduchšia. V roku 1515 Jitka z Landštejna,
dcéra Ctibora Světlovského, s manželom Jáchymem z Bibrštejna uzatvorila zmluvu na zbúraný Starý Světlov a na hrad Nový Světlov.
Týmto aktom došlo oficiálne k prechodu rodiny zo Starého Světlova na novo postavený hrad nad Bojkovicemi.  Opustená zrúcanina
bola poškodená predovšetkým rozoberaním na stavebný materiál od druhé poloviny 18. storočia. Oválne hradné jadro o priemeru
cca 50 metrov, v jeho ploche boli použité vyčnievajúce skalné výčnelky, obopínala niekoľkokrát zalamovaná plášťová hradba mnoho
uholníkového tvaru silná až 1,7 metru, ktorá sa až na pár zvyšných úsekov nedochovala. K nej sa na severovýchodnej strane
hradného jadra zvnútra pripájal čiastočne podsklepený palác o dĺžke okolo 30 až 35 metrov a šírke 9 metrov. V severnej časti paláca
stál pravdepodobne menší objekt, ktorý bol súčasťou palácového traktu, snáď nejaká vežovitá stavba. Hradby i palác boli stavané
z lomového kameňa kladeného v pravidelných vrstvách (tzv. riadkové murivo na maltu. V južnej časti hradného jadra stály drevené
stavby bližšie neurčeného účelu so stenami vymazanými hlinou. Okrem južnej strany lemoval celé jadro približne zo 75 % parkán
o šírke 5 metrov rozšírený vo východnej časti ako vstup do vnútorného hradu. Nižšia a užšia parkánová hradba o šírke 1,5 metrov
sa taktiež niekoľko krát lomila a väčšinou kopírovala priebeh hradby vlastného hradného jadra. Vstup do samotného parkánu strážila
na juhozápade vežovitá brána, do nej sa vchádzalo z predhradia mostom pres mohutný priekop s valom. Prístupová cesta
prechádza parkánom medzi hlavnou a parkánovou hradbou až k druhej bráne na východnej strane hradného jadra. Zvyšok
predhradia sa dochoval na pretiahnutom hrebení skalnatého výbežku o dĺžke cca 60 metrov a šírke cca 25 metrov juhozápadne
od hradného jadra. Predhradie bolo opevneno pravdepodobne len palisádou. V predhradí stály drevené stavby najskôr hospodárskeho
charakteru so stenami omazanými hlinou. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v obci Pozlovice pri hotely Harmonie okolo Luhačovickej priehrady, obec Horní Lhota, hrad Sebehrad, vrchol Komonec,
hrad Starý Svĕtlov až končí pri hotely Harmonie.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značkovaný červenou, zelenou a modrou značkou sa nachádza v južnej časti Luhačovických kopcoch.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Pozlovice pri hotely Harmonie.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                        Pustevny – kaplnka na Radhošti.
 
<<<  Pustevny na Radhošti je sedlo v Moravsko-sliezskych Beskydách, známe pre turistické stavby určené predovšetkým na
prechodné ubytovanie, situované vo voľnej krajine. Nachádza sa tu lyžiarske stredisko a vedie tu sedačková lanovka. Autorom stavieb,
ktoré sa realizovali v rokoch 1897 – 1899 je Dušan Samo Jurkovič. Pustevny dostali svoje meno podľa miestnych pustovníkov, ktorí ich
vyhľadávali pre odľahlosť od civilizácie. Podľa iných legiend sa na Radhošti nachádzalo kultové miesto starých Slovanov, uctievajúcich
Radegasta, boha slnka, ohňa a pohostinnosti. V deviatom storočí sem mali nasmerovaný príchod misionári Cyril a Metod prinášajúci
kresťanskú vieru. Žiadna architektúra tu neexistovala ešte v roku 1890. Vzhľadom na atraktívnosť tohto miesta členovia frentštátskeho
spolku Pohorská jednota Radhošť“, ktorý vznikol v roku 1884 ako reakcia na rozširovanie turistických aktivít a zriaďovanie sietí horských
hotelov a ubytovní v českých horách, zakúpil pozemky a vybudovali sa tu prvé útulne. Stavby sa realizovali v rokoch 1897 – 1899 na
objednávku Pohorskej jednoty Radhošť podľa návrhov architekta Dušana Jurkoviča a staviteľa Michala Urbánka. Išlo o turistické stavby,
ktoré predpokladali použitie prírodných materiálov a citlivé začlenenie do prostredia. Išlo o tvorbu stavebného novotvaru, kde autor
použil prvky a motívy miestnej stavebnej tradície primknuté k ľudovým staviteľským vzorom. Stavby na Pustevniach vznikali podľa
princípu skladania a kombinovania rôznych prvkov a motívov ľudového staviteľstva, pochádzajúcich z jednotlivých lokalít moravského
Valašska a Slovenska. Výrazovú jednotu komponovaných diel podmieňovalo dodržanie logiky kompozičných väzieb medzi jednotlivými
prvkami navzájom. Spoločným základom sa stal typ karpatského zrubového domu, charakteristický pre celú oblasť karpatského
horského oblúka. K podstate architektonického tvaru slovanského domu prenikal Jurkovič štúdiom skladobných elementov,
konštrukčných a kompozičných princípov v ich výtvarných prejavoch (situácia, dispozícia, hmotová skladba, nosné výrazové prvky
ako základ jednoty celku).
Maměnka – pri stavbe Jurkovič uplatnil valašskú formu drevených ľudových stavieb. Pri tvorbe projektu Jurokvič hľadal analógiu
stavebného typu budovy pre veľkorodinu a vo valašskom fojtstve. Základný pôdorys útulne bol daný. Pomenovanie Maměnka stavba
dostala ako útulok pre ľudí dobrej vôle. Maměnka- zrodená z lásky k vlasti a duše ľudu.Zrubová stavba stojí na svahu na kamennej
podmurovke tvoriacej terasu. Je vrstvená do výšky a korunovaná vysokými komínmi a vežičkou na spôsob slovanských drevených
stavieb. Horné podlažie rozširujú pavlače, ktoré spolu s členitou strechou a vežou nad schodišťom dynamizujú objem v princípe
blokovej zrubovej stavby. Jednotlivé jej prvky a detaily sú urobené verne podľa ľudových vzorov až do podrobností.Maměnka je z
Jurkovičových radhošťských stavieb najbohatšie článkovaná a najživšie rytmovaná. Zo všetkých strán ide o veľmi zložitý obrys,
podmurovka je pre sklon pôdy rôzne vysoká, zábradlie, pavlač a široko vypustené strechy sa lámu podľa pôdorysu. Z tvaroslovného
hľadiska je stavba hravou skladačkou rozličných prvkov z bohatého repertoára karpatskej zrubovej architektúry. Pestrosť motívov
však nezabránila architektovi dosiahnuť harmonickú celistvosť diela.
Libušín - blízko ubytovne Maměnka sa neskôr dostavala Jedáleň, spojená so staršou útulňou Libušín (prvý návrh z roku 1897,
realizácia 1899). Architekt uplatnil čičmanskú formu. Prvý návrhu z roku 1897, zobrazuje priečelie komponované symetricky podľa
ústrednej osi zdôraznenej vikierom s rozetou a vežou. Druhý návrh, realizovaný v roku 1899 zohľadňuje už existujúce stavby, jeho
pôdorys pripomína jednoloďový kostol s transeptom, na ktorého čele je hlavný vstup. Vstupné priečelie je komponované asymetricky,
architektonická hmota sa rozvíja pomerne členito. V porovnaní s Maměnkou však pôsobí zovretejšie, menej dynamicky. Aj tu ide o
kombináciu kamennej podmurovky so zrubovou nadstavnou, kde Jurkovič ďalej rozvíja svoj „ľudový sloh.“ Prevzaté prvky však už
transformuje a obohacuje spôsobom, v ktorom zreteľne cítiť ducha secesie. Potvrdzujú to motívy použité na rampe vstupného
schodišťa (jeho základné línie a motív labute), pružné línie niektorých vyrezávaných detailov v exteriéri aj v interiéri stavby, rastlinné
výzdobné motívy. Objekt je nižší a kompaktnejši ako Maměnka. Celkový výraz oproti Maměnke je menej rozihraný, je prísnejší a
zovretejší. Interiér útulne Libušín je vymaľovaný motívmi z ľudových legiend s mravoučnými nápismi a vybavený nábytkom, ktorý
navrhol sám architekt. Drevené obklady stien a stropu secesnej reštaurácie Libušín sú ladené do modrých odtieňov. Historizujúce
prvky sú potlačené. Inšpirácie masívnych a zdobených „barokových“ foriem ľudového nábytku doplnili podnety secesie s typickými
vtáčími a rastlinnými motívmi. Počiatok tejto tendencie sa zračí už v návrhoch zariadenia pre jedáleň (návrh stola so stoličkami
špecificky ľudovým spôsobom transformujúci secesný motív páva z roku 1897, návrh príborníka z toho istého roku, či návrh svietidla
z roku 1899.) Jednotlivé architektonické prvky sú zrozumiteľné – architekt pri nich rozpráva príbehy. Výmaľba má dokonca
„ národne – náboženské“ ambície. Autorom malieb zdobiacich interiér bol pražský maliar Karel Štapfer. Predlohou mu boli akvarely
Mikoláša Aleša. K. Štapfer v jedálni Libušína vyhotovil štyroch zbojníkov na čele s Jánošíkom a spolu s nimi paradoxne dvoch
„svätcov“ – sv. Václava a boha hory Radegasta. Slovanskú ideu si zachoval i bufet, prizdobený nielen deväťsilmi, mriežkami,
rozetami, ľaliami ale aj ruskými motívmi odkreslenými z časopisu Mir iskusstva, ktorý práve vtedy začal vychádzať. Okolo stolu
v jedálni je rozmiestnených sto vyrezávaných stoličiek. K unikátom patria aj secesné lustre D. Jurkoviča.
Zvonička na Pustevniach - Teraz už sto rokov stará drevená stavba na Pustevniach projektovaná Dušanom Jurkovičom. Zdobia ju
farebné ornamenty vyhotovené brnenskými reštaurátormi Františkom Procházkom a Ivanom Popovom. Farebná výzdoba navrhnutá
Jurkovičom sa nezachovala. Preto podľa pôvodných plánov tohto architekta uložených v Slovenskom štátnom archíve v Bratislave
bola zvonička v roku 1997 zrekonštruovaná a pokrytá novým šindľom.
Horský hotel Radegast sa nachádza v nadmorskej výške 1121 m tesne pod vrcholom pamätnej hory Radhošť v chránenej krajinnej
oblasti Beskydy. Vrchol Radhoště ponúka krásne pohľady do širokého okolia Valašska. Za jasného počasia môžete zazrieť
Malú Fatru, Roháče i Praděd. Jedna sa o celodrevenú budovu, postavenú v rokoch 1933 -35 typickou architektúrou pre horské
stavby. Je tu 13 izieb, dvoj a viac lôžkových s celkovou kapacitou 55 osôb. Sociálne zariadenia  sa nachádzajú na poschodí.
K dispozícii je štýlová reštaurácia  s kapacitou 50 miest a jedáleň s obdobnou kapacitou. Dopravným prostriedkom je možné dôjsť
na Pustevny, príjazdovou cestou z Prostřední Bečvy alebo lanovkou  z Trojanovic. Prístup k hotelu je možný z Pustevny, okolo sochy
Radegast pešo. Cesta z Pusteven na hotel je vzdialená 4 km. V letnom období sú súčasťou hotelu dve vonkajšie terasy s
občerstvením a prekrásnou vyhliadkou do širokého okolia. O víkendoch pobyt na terase spríjemňuje valašská cimbálová muzika.
Kaplnka sv. Cyrila a Metoda sa nachádza v Beskydoch na povesťami opradenej hore Radhošť vo výške 1129 m  n .m. a je jedná
z najvyššie položených cirkevných stavieb v Českej republike. Pôvodne bola hora Radhošť miestom, kde ľudia uctievali pohanského
boha Radegasta (odtiaľ názov Radhošť). Po príchode Cyrila a Metoda v 9. storočí však bola podľa povesti socha Radegasta zničená
(podľa iných povesti však bola ukrytá na neznámom mieste) a na jej mieste bola postavený kresťanský kríž. V 18. storočí sa začali
konať prvé pute na Radhošť, v roku 1808 bol postavený kamenný kríž, ktorý teraz stojí pred kaplnkou. V roku 1862 bola vyhlásená
zbierka na postavení sochy Cyrila a Metoda, ktoré sú dnes blízko kaplnky. Zbierka sa postupne rozšírila a nakoniec bolo vybrane
i dosť peňazí na stavbu kaplnky. Projekt navrhol Kroměřížský architekt Skibiňský. Symbolickým prvkom jednoloďovej stavby sa
stala kupola pripomínajúcu byzantský pôvod patronov. Vtedy bola budova kamenná, biele omietnutá. Stavba trvala od roku 1896 do
roku 1898, v 30. rokoch 20. storočia bola ďalej upravená. Celá stavba bola obložená šindľom a nad vchodom bola vybudovaná
dvojstupňová ihlicovitá veža. Interiér je skôr jednoduchý, odpovedá tradícii valašského kraja. Je tu i obraz Madony vo valašskom
kroji ( taktiež sa jej hovorí „valašská madona“). Okna zdobí vitráže, v oknách ktoré znázorňujú výjavy zo života Cyrila a Metoda,
ďalej sv. Václava, sv. Ľudmily, sv. Jana Nepomuckého a sv. Anežky. V dnešnej dobe môžete kaplnku navštíviť. Pokiaľ prídete
autom, môžete parkovať na parkovisku v Pustevnách alebo pod lanovkou v Trojanovicích. Z Pustevny sa tu dostanete po
hrebeni pešky alebo na bicykli nenáročnou trasou o dĺžke asi 4 kilometre. Vedu sem i  náročnejšie turistické trasy z Frenštátu
pod Radhoštěm alebo z Rožnova pod Radhoštěm. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v sedle Pustevny na Radhošti v Moravsko-sliezskych Beskydách hrebeňom na vrchol Radhošť.
Poloha  trasy fotogalérie :
Na hrebeni z Pustevny smerom na Radhošť.
Prístup na trasu fotogalérie :
Cestou zo Strednej Bečvy smerom na Pustevny.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                             Hrad Sehrad.
 
<<<  Engelsberk, nazývaný tiež ako Sehrad či Sehradice nebo Tetov. Hrad bol postavený krátko po polovici 13. storočia. V roku 1256 totiž
dostál od olomouckého biskupa Bruna zo Schaumburka listinu vydanú dňa 2. júna k užívaniu oblasť Slavičínska, kde vydavateľ listiny má
v úmyslu vystavať na kopci nad budúcou osadou hrad. Hrad určite už  stál v roku 1261. K tomuto letopočtu sa hlási listina, ktorej vznik je
v skutočností neskoršieho  dáta, tzn. falzifikát zakladacej listiny Vizovického kláštora Rosa Mariae – Smilheimu. V nej sa píše o hraničných
bodov pozemkov darovaných kláštoru na hore, na nej stojí hrad Engelsberk  V rokoch 1297 a 1300 držal hrad Siegfried, jeho otec patril
pravdepodobne k družine olomouckého biskupa Bruna. Hrad bol stále biskupským lénom, jeho držitelia, spravidla príslušníci nižšieho stavu,
vystupovali ako biskupovi správcovia. Držitelia hradu často páchali škody panstvu Vízovického kláštora. Pod názvom Engelsberk sa hrad
naposledy spomína v roku 1375. V roku 1380 sa stretávame s ďalším názvom hradu Engelswald. Na prelomu 14. a 15. storočia však
začína prevládať názov Sehradice, prenesený na pôvodný názov Engelsberk. V 14. storočí sa na hrade vystriedalo niekoľko lenných
majiteľov. Od roku 1397 drží hrad pán z Cimburka. Po roku 1440 sa na hrade usadili lúpežníci a moravský stavové preto hrad postúpili
roku 1449 Burianovi z Vlčnova. Burianov syn Jiří predal hrad pánom z Landštejna, ktorí ho pripojili k světlovskému panstvu a hrad potom
opustili. V správach z roku 1518 sa už hrad uvádza ako opustený. Pomenovanie hradu Sehrad, používané dodnes, má pôvod v nemeckom
prepisu názvu Sehradice ako Sehrad. V tejto nemeckej podobe vytrval až do 19. storočia. Zvyšky rozsiahleho hradu zaberá pomerne
výhodnú polohu na pretiahnutom chrbte ostrohy takmer zo všetkých strán chránený príkrymi svahmi, ostroha je prístupná len zo západnej
strany. Najvýchodnejší koniec ostrohy zaberá vlastné obdĺžnikové hradné jadro o rozmeroch 35 x 20 m. Dodnes sú rozpoznateľné zvyšky
obvodovej hradby z tzv. riadkového muriva, tzn. stavaného v pravidelných vrstvách z lomového kameňa a spojeného ne príliš kvalitnou
maltou. Zo severnej a východnej strany k hradnému jadru priliehala vo vzdialenosti necelých desiatich metrov parkánová hradba. Prístup
k hradnému jadru chránilo zhodne orientované a i rozmerové takmer zhodné, dokonca o málo širšie predhradie. Na rozdiel od hradného
jadra však archeologický prieskum nepreukázal murovanú architektúru vo vnútorným priestoroch predhradia. Hradné jadro i predhradie
sú obohnane mohutným sypaným valom, na západnej strane dosiaľ 3 metrov vysokým. Vyvýšenina na severnej strane napovedá, že
opevnenie valu bolo posilnené obrannými vežami. Pozoruhodným a na východnej Morave ojedinelým obranným prvkom je sústava piatich
vo vzdialeností cca 10 metrov za sebou navŕšených valov, oddelených hlbokých priekop. >>>
Súčasný  stav hradu :
Z hradu dnes zostalo len malé množstvo nadzemného muriva.
Poloha hradu :
Zrúcanina hradu, leží 3 km severozápadne od obce Sehradice v okrese Zlín. Je umiestnený na jednom z južných výbežkov
Vizovických vrchov nazývaného Vala vo výške 551 m n. m. v katastru obce Horní Lhota.
Prístup k hradu :
Z obce Horná Lhota zelenou a modrou značkou.
 
Mapa polohy hradu :
 
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                        Hrad Starý Světlov.
 
<<<  Založení tohto hradu strategického významu s pôvodným názvom Světlov s výhľadom do údolia smerom na Luhačovice je
datované do druhej polovici 13. storočia. Najstaršia zmienka o hrade neskôr  nazývaného Starý Světlov pochádza z roku 1275, keď sa
najprv píše o „nejakom Heřmanu z Světlova“. O  Heřmanovi nie je nič bližšieho známe, bol významným členom rodu Šternberků,
ktorí niekedy od samého konce 13. storočia ovládali hrad Lukov a od roku 1358 také Zlín. Ďalšia zmienka sa vzťahuje až k roku 1350,
keď sa píše o Albertu zo Šternberka na Světlově. Ďalšia písomná zmienka o hrade Starý Světlov pochádza z roku 1360, kde je
spomínaná ako majetok práve pánov z Šternberka. Postupne sa vo vlastníctve vystriedali synovia Alberta zo Šternberka Alšík a Vilém.
Hrad Starý Světlov možno nahradzovalo predchodzie opevnené sídlo, možno provizórium, ktorým bol starší hrad drevenej konštrukcie
na vrchu Rýsov neďaleko obce Provodov. Ten zrejme zničil pri  vpádoch Matúš Čák Trenčiansky na začiatku 14. storočí. Hrad
nakoniec získal najneskôr roku 1417 Jaroslav zo Šternberka, pán na Veselí, za čo ho Eliška zažalovala. Jaroslav zo Šternberka však
o tri roky neskôr v novembru 1420 padol v bitke pod Vyšehradem v boji proti pražským husitom na strane Zikmunda Lucemburského.
Hrad možno na krátky čas získal Aleš Holický zo Šternberka. Ale už od roku 1423 držal hrad kráľ Zikmund Lucemburský, ktorý ho,
ako neďaleký Brumov, postúpil roku 1426 svojej manželke Barboře Celské. V prvej polovici 15. storočia hrad bol strategickou
pevnosťou, kde bola početná bojová družina. Zrejme v tej dobe došlo k stavebným úpravám hradného jadra v podobe vloženia klenieb
do múru paláca, prestavbou parkánového múru s vysunutým objektom brány. Nezostalo len u hradného jadra, došlo i k stavebným
úpravám predhradia rozšíreného areálu juhozápadným a severozápadným smerom. V ďalších rokoch sa stal hrad opäť predmetom
sporov, lebo roku 1460 Procek z Kunštátu žaluje Mikuláše Bystřice z Ojnic. Niekedy v tejto dobe sa stal hrad Starý Světlov
pravdepodobne korisťou výbojného Lukovského pána Matouše ze Šternberka, ktorý  bojoval prevažne s  časti okolitých feudálov.
Spor Matouše ze Šternberka s Mikulášem Bystřicem z Ojnic vyvrcholil bitkou, ktorá sa odohrala v roku 1464 na Bojkovickém  poli.
Až po zásahu kniežaťa Viktorína Opavského z Kunštátu a Poděbrad, syna kráľa Jiřího z Kunštátu a Poděbrad, viedol k mieru oboch
znepriatelených strán. Historik František Müller píše, že tu v roku 1466 bol majiteľom hradu maršálek českého kráľa Jiřího z Kunštátu
a Poděbrad, nedávny bývalý moravský zemský hejtman Jindřich z Lipé. Behom česko-uhorských vojen  medzi Jiřím z Kunštátu
a Poděbrad a uhorským Matyášem Korvínem hrad čelil niekoľkým ničivým nájazdom, bol veľmi poškodený i samotný hrad. Kvôli
čiastočnému vyľudneniu spôsobených vojnou sa totiž ocitol samotný hrad na samom okraji panstva a pomerne ďaleko od nových
dôležitých ciest. V roku 1480 na hrade bývali bratia Zbyněk, Jaroslav a Ctibor Světlovští z Landštejna a rozhodli sa vystavať nad
Bojkovicami nový hrad rovnakého  mena, neskôr v rokoch 1846-1856 prestavaný na zámok a v tejto podobe stojí dodnes. Roku 1490
presídlili na hrad Nový Světlov. Pôvodný hrad Starý Světlov postupne strácal na významu a bol  ponechaný svojmu osudu. Hrad mal
biť spoločne so Sehradem na rozkaz moravských stavov v roku 1512 zbúraný. Pravdepodobným vysvetlením je to, že stavové
chceli zabrániť ďalšiemu lúpežnému plieneniu a tato voľba sa javila ako najjednoduchšia. V roku 1515 Jitka z Landštejna, dcéra
Ctibora Světlovského, s manželom Jáchymem z Bibrštejna uzatvorila zmluvu na zbúraný Starý Světlov a na hrad Nový Světlov.
Týmto aktom došlo oficiálne k prechodu rodiny zo Starého Světlova na novo postavený hrad nad Bojkovicemi.  Opustená zrúcanina
bola poškodená predovšetkým rozoberaním na stavebný materiál od druhé poloviny 18. storočia. Oválne hradné jadro o priemeru
cca 50 metrov, v jeho ploche boli použité vyčnievajúce skalné výčnelky, obopínala niekoľkokrát zalamovaná plášťová hradba mnoho
uholníkového tvaru silná až 1,7 metru, ktorá sa až na pár zvyšných úsekov nedochovala. K nej sa na severovýchodnej strane
hradného jadra zvnútra pripájal čiastočne podsklepeny palác o dĺžke okolo 30 až 35 metrov a šírke 9 metrov. V severnej časti paláca
stál pravdepodobne menší objekt, ktorý bol súčasťou palácového traktu, snáď nejaká vežovitá stavba. Hradby i palác boli stavané
z lomového kameňa kladeného v pravidelných vrstvách (tzv. riadkové murivo na maltu. V južnej časti hradného jadra stály drevené
stavby bližšie neurčeného účelu so stenami vymazanými hlinou. Okrem južnej strany lemoval celé jadro približne zo 75 % parkán
o šírke 5 metrov rozšírený vo východnej časti ako vstup do vnútorného hradu. Nižšia a užšia parkánová hradba o šírke 1,5 metrov
sa taktiež niekoľko krát lomila a väčšinou kopírovala priebeh hradby vlastného hradného jadra. Vstup do samotného parkánu strážila
na juhozápade vežovitá brána, do nej sa vchádzalo z predhradia mostom pres mohutný priekop s valom. Prístupová cesta
prechádza parkánom medzi hlavnou a parkánovou hradbou až k druhej bráne na východnej strane hradného jadra. Zvyšok
predhradia sa dochoval na pretiahnutom hrebení skalnatého výbežku o dĺžke cca 60 metrov a šírke cca 25 metrov juhozápadne
od hradného jadra. Predhradie bolo opevneno pravdepodobne len palisádou. V predhradí stály drevené stavby najskôr hospodárskeho
charakteru so stenami omazanými hlinou. >>>
Súčasný  stav hradu :
Behom roku 2013 bola okrem archeologického výskumu prevedená rekonštrukcia muriva. Bolo prikročené k oprave základných
časti hradu. Múry boli zbavené buriny a náletových drevín a následne ošetrené ochrannou vrstvou muriva, ktorá zabezpeči jednotlivé
časti hradu pred ďalším chátraním.
Poloha hradu :
Starý Světlov je zrúcanina hradu, ktorý stojí 10 km juhozápadne od Vizovic a asi kilometer severozápadne od obce
Podhradí u Luhačovic v blízkosti vrchu Bába vo Vizovickej vrchovine, v okrese Zlín.
Prístup k hradu :
Modrou značkou z obce Pozlovice.
 
Mapa polohy hradu :