Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.

                                                            Čertova sihoť.

 

<<<  Vrchol hrebeňa vybiehajúceho z planiny Glac na severovýchod. Na východe ho ohraničuje dolina Bieleho potoka,

na juhu Kyseľ, na severe Hornád. S Glacom ho spája rozložitý masív Vtáčieho hrbu. Z množstva podzemných útvarov

vyniká Čertová diera, bezprostredne pod Kláštoriskom sa nachádza Ružová jaskyňa. >>>

Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína v ústi Bieleho Potoka pod Tomášovským výhľadom až končí na Kláštorisku.

Poloha trasy fotogalérie :

Chodník značený modrou pásovou značkou sa nachádza na najvýchodnejšom hrebeni centrálnej časti Slovenského raja.

Prístup na trasu fotogalérie :

Modrou pásovou značkou z Čingova smerom ústie Bieleho potoka.

 

Mapa polohy fotogalérie :

 

                                                           Glacká cesta.

 

<<<  Komunikácia vedúca približne severojužným smerom planinou Glac. V dávnych časoch trasa starej obchodnej

cesty spájajúcej Gemer so Spišom. V časti cesty nad Malým Zajfom sa nachádza starý cestný objekt Dukov most.

Na Glackú cestu vyúsťujú viaceré značkované chodníky. Z úseku vedúceho Malou poľanou sa núkajú veľmi pekné

výhľady na Havraniu skalu. >>>

Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína na Glac - Malá Poľana okolo bývalej horárni Glac až končí na vrchole Geravy.

Poloha trasy fotogalérie :

Chodník značený modrou a červenou pásovou značkou sa nachádza na vrchole náhornej plošiny Slovenský raj.

Prístup na trasu fotogalérie :

Výstup zelenou a modrou značkou z Podlesku cez Suchu Belu.

Výstup červenou, žltou a modrou značkou z Podlesku cez Vtáči hrb.

Výstup zelenou značkou z obce Dedinky na Geravy.

Výstup modrou značkou z Bielej vody cez Zejmarskú roklinu na Geravy.

 

Mapa polohy fotogalérie :

 

                                                         Kláštorisko.

 

<<<  Archeologické nálezy na Kláštorisku potvrdzujú stavbu hradiska ľudu lužickej kultúry 12.-11. stor. p. n. l. V roku 1241

našli obyvatelia okolitých obci v priestore Kláštoriska útočište pred Tatármi. Na mieste záchrany v r. 1299 vybudovali kláštor

pre rehoľu kartuziánov. KLáštorisko jediné stredisko turistiky, nachádzajúce sa vo vnútri územia Národného parku

Slovenský raj. Prvá turistická útulňa tu bola postavená v roku 1923. >>>

Trasa fotogalérie :
Fotogaléria sa nachádza v severnej centrálnej časti Slovenského raja.

Poloha trasy fotogalérie :

Poloha fotogalérie sa nachádza v severnej centrálnej časti Slovenského raja na Kláštorisku.

Prístup na trasu fotogalérie :

Výstup červenou značkou z obce Letanovce.

Výstup červenou a žltou značkou z Podlesku.

Výstup modrou značkou z Čingova.

 

Mapa polohy fotogalérie :

 

                                                     Kláštorská roklina .

 

<<<  Bola známa už dávnejšie, ale sprístupnená bola až v r. 1960 po preklenutí Prielomu Hornádu lanovou lávkou.

Je súčasťou Národnej prírodnej rezervácie Prielom Hornádu s piatym, teda najprísnejším stupňom ochrany prírody.

Preto je pohyb možný len po označenom turistickom chodníku. >>>

Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína v Prielome Hornádu a končí na Kláštorisku.

Poloha trasy fotogalérie :

Chodník Kláštorskou roklinou značený zelenou pásovou značkou sa nachádza na severnom svahu náhornej plošiny

Slovenského raja.

Prístup na trasu fotogalérie :

Modrou značkou  Prielomom Hornádu z Podlesku a Čingova.

Červenou a modrou značkou z Letanoviec.

 

Mapa polohy fotogalérie :

 

                                                          Malý Kyseľ.

 

<<<  Turisticky prístupná a pomerne krátka odnož tiesňavy Kyseľ. Leží na východnom okraji planiny Glac. Potok, ktorý

ňou preteká, pramení pod Malou poľanou. Malý Kyseľ je časť pôvodného kompletne zprístupnenej rokliny Kyseľ, ktorá

bola uzatvorená po lesnom požiari v júli v roku 1976. Malým Kyseľom preteká rovnomenný potok, který se v ústí rokliny

spojuje s ramenem Veľký Kyseľ a spoločne tvoria potok Kyseľ. Dva kilometre dlhou roklinou prechádza modrá turistická

značka. V rokline sa nachádzajú len dva vetšie vodopády a to Malý vodopád a Machový vodopád, nachádzajú

sa neďaleko ústia.  >>>

Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína na rázcestí Malého a Veľkého Kyseľa a končí pri závere Suchej Belej.

Poloha trasy fotogalérie :

Chodník značený zelenou pásovou značkou sa nachádza v centrálnej časti Slovenského raja.

Prístup na trasu fotogalérie :

Výstup modrou pásovou značkou z Čingova.

Výstup červenou a modrou pásovou značkou z obce Letanovce.

Výstup červenou a modrou pásovou značkou z Podlesku.

 

Mapa polohy fotogalérie :

                                                                Veľký Kyseľ.

 

<<<  Tiesňava na východnom okraji planiny Glac, medzi hrebeňmi Pircu a Čertovej Sihote. Na dĺžke približne 1,5 km má spád

približne 180 m. Na rázcestí v Kyseli sa delí na Veľký, Malý a Vyšný Kyseľ. Z turistického hľadiska je zaujímavá história

objavovania tiesňavy. Aj keď Kyseľ bol najbližšie k vtedajšiemu turistickému centru - Spišskej Novej Vsi - trvalo veľa rokov,

kým priekopníci dosiahli úplný prechod touto tiesňavou. Dňa 27.6.1900 sa uskutočnila prvá objavná túra, ale celou

tiesňavou sa podarilo prejsť až 25.8.1907 Kazimírovi Kozlovskému so spoločníkmi. Roku 1925 pracovníci Rušňového depa

v Spišskej Novej Vsi umiestnili v tiesňave prvé kovové mostíky a rebríky. Roku 1975 členovia Horskej služby sprístupnili

dovtedy obchádzaný úsek nad Obrovským vodopádom. V dňoch 16.-17.7.1976 vypukol pri ústí tiesňavy do Bieleho potoka

požiar, ktorý postupne zachvátil celú stranu na ľavom brehu Kyseľa (svah Pirca). Požiaru podľahlo vyše 30 ha lesa. Z tohto

dôvodu sa až do odvolania prechod tiesňavou zakazuje pre mimoriadne nebezpečenstvo padania skál a zhorených stromov.

V tiesňave sa z bezpečnostných dôvodov demontovali rebríky a verejnosti je prístupná iba náhradná trasa vedúca požiarom

nezasiahnutou častou (prístupná časť), Malý a Veľký Kyseľ. >>>

Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína na rázcestí Malého a Veľkého Kyseľa a končí na Biskupských chyžkách.

Poloha trasy fotogalérie :

Chodník značený zelenou pásovou značkou sa nachádza v centrálnej časti Slovenského raja.

Prístup na trasu fotogalérie :

Výstup modrou pásovou značkou z Čingova.

Výstup červenou a modrou pásovou značkou z obce Letanovce.

Výstup červenou a modrou pásovou značkou z Podlesku.

 

Mapa polohy fotogalérie :

 

 

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

                                                Občasný prameň – Havrania skala .

 

<<<   Občasný prameň je svojim spôsobom raritný; tiež verný svojmu názvu, takže vodu si radšej noste so sebou.

Občasný prameň (960 m n. m.) - periodická vyvieračka na úpätí Havranej skaly. Voda vyviera na povrch len v istých

časových intervaloch. Počasie teda musí umožniť, aby sa najskôr naplnili podzemné priestory, až potom vydá vodu

navonok. Podzemné priestory tu majú tvar obráteného písmena V a voda začína vytekať až po ich naplnení. Časové

intervaly medzi jednotlivými výtokmi a množstvo vody nie sú rovnaké, závisia od množstva pozemných vôd a zrážok.

Výdatnosť je až 45,6 l/sek. Existencia prameňa bola známa už začiatkom 19. storočia. Prírodným mechanizmom prameňa

sa zaoberal Dionýz Štúr, ktorý bol riaditeľom Ríšskeho geologického ústavu vo Viedni. V rokoch 1863 a 1867 publikoval

odborné práce práve o tomto mieste. V rokoch 1863 a 1867 publikoval odborné práce práve o tomto mieste. Na skale

pri ceste je kovová pamätná tabuľa na jeho pamiatku, ktorú tu osadili v roku 1977.

Havrania skala - vápencový útvar s jaskynnými otvormi a skalnými dutinami, s pekným výhľadom na okolité pohoria.

Havraniu skalu budujú strednotriasové wettersteinské vápence svetlosivej farby. V stene sa nachádzajú dve jaskyne

erozívno-korozívneho typu s dĺžkou 39 a 16 metrov bez kvapľovej výzdoby a dve výmrazové skalné diery s

dĺžkou 6 a 8 metrov. Šírka dlhšej diery je až 12 metrov a výška 6 metrov. Asi 200 m juhozápadne od vrchola

Havranej skaly sa nachádza Chladná jaskyňa korozívno-erozívneho typu dlhá 44 metrov a skalný tunel dlhý až 6 metrov,

ktorý vznikol mrazovým zvetrávaním vápencov pozdĺž puklín. >>>

Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína v Stratenskej píle cez Občasný prameň, Havraniu skalu, končí v Stratenskom kaňone.

Poloha trasy fotogalérie :

Chodník značený zelenou a žltou pásovou značkou sa nachádza v južnej časti Slovenského raja na severnom svahu pri ústi

Stratenského kaňonu.

Prístup na trasu fotogalérie :

Červenou pásovou značkou zo Stratenej do Stratenskej píly.

 

Mapa polohy fotogalérie :

 

                                                              Obrovský vodopád.

 

<<<    Z turistického hľadiska je zaujímavá história objavovania tiesňavy. Aj keď Kyseľ bol najbližšie k vtedajšiemu

turistickému centru - Spišskej Novej Vsi - trvalo veľa rokov, kým priekopníci dosiahli úplny prechod touto tiesňavou.

Dňa 27.6.1900 sa uskutočnila prvá objavná túra, ale celou tiesňavou sa podarilo prejsť až 25.8.1907 Kazimírovi

Kozlovskému so spoločníkmi. Roku 1925 pracovníci Rušňového depa v Spišskej Novej Vsi umiestnili v tiesňave prvé

kovové mostíky a rebríky. Roku 1975 členovia Horskej služby sprístupnili dovtedy obchádzaný úsek nad

Obrovským vodopádom. >>>

Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína z modrej značky ktorá vedie k Malému a Veľkému Kyseľu cez Obrovský vodopád k ústiu Malého

a Veľkého Kyseľa.

Poloha trasy fotogalérie :

Chodník značený žltou pásovou značkou sa nachádza v centrálnej časti Slovenského raja.

Prístup na trasu fotogalérie :

Výstup modrou pásovou značkou z Čingova.

Výstup červenou a modrou pásovou značkou z obce Letanovce.

Výstup červenou a modrou pásovou značkou z Podlesku.

 

Mapa polohy fotogalérie :

                                                           

                                                                            Prielom Hornádu .

 

<<<  Prielom Hornádu je približne 16 km dlhý úsek horného toku rieky Hornád od ústia Veľkej Bielej vody po Smižany.

Hornád tu vytvoril kaňonovité údolie, brehy ktorého spadajú z bočných hrebeňov a vrchov miestami s vyše 300 m

výškovým rozdielom. Vďaka svojej turistickej histórii má Prielom Hornádu zvláštne postavenie medzi prírodnými hodnotami

Slovenského raja. Predchodca Hornádu na konci mladšieho neogénu tiekol po plochom dne dnešnej Hornádskej kotliny

približne o 150 m vyššie. V období na rozhraní mladšieho neogénu a štvrtohôr sa územie Slovenského raja začalo zdvíhať,

kým dno Hornádskej kotliny klesať. Hornád sa začal zarezávať do podložia svojho toku a tak vznikol nielen on, ale aj naň

nadväzujúce prítoky ( Lesnica, Veľká Biela voda, Biely potok) s menšími prítokmi s vodopádmi a kaskádami, ktoré do nich

stekajú zo svahov planiny Glac. Prvý prechod Prielomom Hornádu po jeho zamrznutej hladine sa uskutočnil vo

februári 1906. V júli 1906 sa B.Hajtsch a L.Hajtsch na primitívnej plti splavili tokom Hornádu od Hrabušíc / Hrdlo Hornádu /

po Smižany / vyústenie Hornádu pri Smižanskej Maši /. Prielom Hornádu nebol po celej svojej dĺžke priechodný.  

Až roku 1960 sa začalo s výstavbou lanovej lávky v ústí Kláštorskej rokliny a roku 1974 sa ukončila etapovitá výstavba

"chodníka Horskej služby". Na tomto chodníku je zabudovaných 7 kovových mostíkov a lávok, približne 320 m reťazí

v exponovaných skalných stenách, 140 stúpačiek a približne 70 m drevených lávok. Pre turistov je sprístupnený v celej

dĺžke.  Prechod je možný oboma smermi. V zime je možný prechod Prielomu Hornádu po zamrznutej hladine Hornádu.

Prielom Hornádu je súčasťou národnej prírodnej rezervácie rovnakého mena. Dolným úsekom doliny Hornádu vedie 15 km

dlhá trasa náučného turistického chodníka Prielom Hornádu s 11 informačnými tabuľami. Zimný prechod Prielomom

Hornádu má neopakovateľné čaro. V prípade slnečného počasia  turisti majú  jedinečnú príležitosť pozorovať hru svetla

prechádzajúceho modrastými cencúľmi, ktoré miestami dosahujú rozmery najväčších barokových organov so stovkami

ľadových „píšťal“. Horným úsekom vedie Chodník Horskej služby Prielomom Hornádu. Chodník je vybavený viacerými

technickými pomôckami umožňujúcimi ľahko a bezpečne prekonať všetky náročné úseky. Viac ako 4 km dlhá trasa

chodníka je zabezpečená reťazami (374 m), lanom (26 m), železnými stúpadlami (164 ks), opornými skobami (15 ks)

a drevenými lávkami (85 m).  Najatraktívnejšie sú úseky, na ktorých turisti kráčajú po železných stúpadlách zapustených

do skaly priamo nad hladinou rýchlo tečúceho Hornádu. >>>

Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína na Smižany Maša cez Čingov až končí v Hrdle Hornádu pri Podlesku.

Poloha trasy fotogalérie :

Chodník značený modrou pásovou značkou sa nachádza v severnej časti Slovenského raja.

Prístup na trasu fotogalérie :

Modrou značkou z obce Smižany.

Modrou značkou z Podlesku.

Zelenou značkou z Hrabušice - Mýto.

 

Mapa polohy fotogalérie :

                                                         

                                                                                         Piecky .

 

<<<  Roklina a jej bezprostredné okolie bolo vyhlásené národnou prírodnou rezerváciou r. 1964. Ako najpokojnejšiu a

najtichšiu tiesňavu Slovenského raja možno označiť Piecky, alebo Bielu dolinu. Názov Piecky je odvodený od tvaru skalných

výklenkov, podobných peciam (obrie alebo krútňavové hrnce), ktoré vymodelovala za milióny rokov pod vodopádmi

padajúca voda. Druhý, menej používaný názov, poukazuje na skutočnosť, že štrk, nachádzajúci sa v koryte potoka v

spodnej časti doliny má výrazne biele sfarbenie. Vyniká najmä  pri nízkom vodnom stave, keď sú úlomky vápenca suché.

Ústie doliny sa nachádza priamo v Hrabušickej osade Píla. Ústie rokliny Piecky má miernejší reliéf, tak, ako vo väčšine

tiesňav Slovenského raja. Až neskôr, v strednej časti, sa začínajú objavovať krajinné prvky, typické pre tiesňavy a rokliny.

Obdobný reliéfny model sa uplatňuje aj v ostatných tiesňavách územia. Je to dané geologickým vekom, v ktorom sa tieto

hydrogeologické sústavy práve nachádzajú. Všetko bolo iniciované tektonickými pohybmi zemskej kôry koncom treťohôr,

kedy koryto rieky Hornád náhle pokleslo voči okolitému terénu. A tak boli vodné toky, stekajúce zo svahov Glackej planiny,

na základe fyzikálnych zákonov fakticky donútené vyrovnávať svoje spádové krivky, vzhľadom na enormný výškový rozdiel

ich prameňov a ústí. Tento proces neustále trvá. Tzv. spätná vodná erózia, ktorá deštruuje profily korýt, postupuje od

bodov ústia, čiže sútokov, nahor k ich prameništiam. V súčasnom makromeradle sa nachádzajú niekde v polovici svojho

vývoja. Sú v štádiu, kedy spodné časti tiesňav sú už viac-menej spádovo vyrovnané, vyerodované, čiže plytšie a s

 miernejším sklonom. Pásmo najintenzívnejšej erózie sa presunulo do ich stredových častí, kde voda momentálne

disponuje najväčším energickým potenciálom. Erózna činnosť pokračuje smerom k prameňom, kde je terén opäť miernejší,

intenzívnou eróznou činnosťou ešte nezasiahnutý. Rýchlosť tohto posuvu je však vzhľadom na ľudské časové mierky

nepredstaviteľne malá. Ale hypoteticky si môžeme na základe vyššie uvedeného predstaviť katastrofický scenár, že o

milióny rokov rokliny Slovenského raja zaniknú. Opisované skutočnosti sú teda dôvodom, prečo tu dnes nachádzame

atraktívne časti so zúženými korytami, prudkým sklonom potokov, kaskádami a vodopádmi, práve v stredných úsekoch

tiesňav.Rozvodná časť tiesňavy nesie názov Stredné Piecky. Práve pre ňu sa používa aj názov Biela dolina. Asi po trištvrte

hodine pozvoľného stúpania po žlto značenej turistickej trase sa prichádza znenazdajky k prvému exponovanému miestu.

  Z výšky 13 metrov strieka vodný aerosól Veľkého vodopádu, ktorý padá z takmer dvadsaťmetrovej kolmej skalnej barikády,

hatajúcej dolinu. Práve ona bola tvrdým orieškom pri prekonávaní Piecok jej prvými objaviteľmi. V týchto miestach sa

dolina vetví: vľavo vybočujú Predné, vpravo Zadné Piecky. Obe sú bohaté na vodopády, ale verejnosti z dôvodov

ochrany prírody neprístupné. Ich názvoslovie sa môže zdať nelogické. Bolo ale tvorené pri pohľade v smere od Hrabušíc,

teda od východu, odkiaľ tieto časti Piecok postupne nasledujú. Pokračuje úsek tesniny so sústavou kaskád, nazývaných

Kaskádový vodopád. Po drevených rebríkoch, vedúcich priamo ponad koryto potoka Piľanka v romantickej roklinnej časti,

sa prichádza k druhému, už typickému, osem metrov vysokému Terasovému vodopádu. Jeho stupňovitý charakter je

zrejmý aj z pomenovania a údajne vznikol prepadom jaskynného stropu. Tiesňava Piecky bola najdlhšie ukrytá pred

zrakom verejnosti. Z historických prameňov sa dozvedáme, že jej prvý prechod sa uskutočnil až v roku 1911 a

pripisuje sa A. Mervayovi so spoločníkmi ako poslednej zo všetkých tiesňav Slovenského raja. >>>

Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína v časti Hrabušice - Píla.

Poloha trasy fotogalérie :

Chodník značený žltou pásovou značkou prechádza roklinou Piecky a sa nachádza v severozápadnej

časti Slovenského raja.

Prístup na trasu fotogalérie :

V časti Hrabušice - Píla.

 

Mapa polohy fotogalérie :

 

                                                            Suchá Bela.

 

<<<  Voda pretekajúca tiesňavou pramení v samom závere rokliny cestou prijíma množstvo vody z bočných svahoch a

doliniek. Roklina Suchá Belá oddeľuje masívy Vtáčieho hrbu a Rumanovej.  Vody Suchej Belej ústia do Veľkej Bielej vody

priamo v stredisku Podlesok. História turistického objavovania Suchej Belej sa začína roku 1900, keď skupina pod vedením

prof. M. Rótha sa dostala až k Misovým vodopádom. Roku 1908 vyznačkovali a upravili k nim turistický chodník.

V marci 1910 skupina pod vedením A.Mervaya prešla po prvýkrát v zime celou tiesňavou. Úplne, vrátane Rokliny

Misových vodopádov, ju sprístupnili členovia Horskej služby roku 1957. Suchá Belá je národnou prírodnou rezerváciou

s rozlohou 153,5 ha. Názov doliny Suchá Belá je totožný s názvom potoka, ktorý ju vytvoril. Je typickou tiesňavou

- geomorfologickým tvarom, ktorý je špecifikom Slovenského raja a patrí k jeho hlavným turistickým magnetom.

Potok zahĺbil úzku skalnatú dolinu do vápencového masívu. Vďaka okrajovej polohe na rozhraní pohoria a kotliny

pritom prekonáva úctyhodný výškový rozdiel - na vzdialenosti 4 km až 400 m. Jej pozdĺžny profil je výrazne stupňovitý,

takže na sérii skalných stupňov sa vytvorila kaskáda vodopádov. Najvyššie sú Misové vodopády vysoké necelých 30 m.

Okienkový vodopád dosahuje asi polovičnú výšku 15 m. Pomocou drevených lávok prechádzame striedavo po oboch

brehoch riečiska potoka až pod  Misové vodopády. Misovými  vodopádmi  sa začína exponovaný výstup. Nad

Misovými vodopádmi prejdeme riečiskom cez najužšie miesto / tzv. Roklina /. Dno doliny sa zužuje na takmer jeden meter,

pričom výška kolmých stien nad hlavami dosahuje miestami až 150 m. >>>

Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína v ATC Podlesok a končí na náhornej plošine Malá Poľana.

Poloha trasy fotogalérie :

Chodník značený zelenou pásovou značkou vedie roklinou Suchá Bela a nachádza sa v severnej časti Slovenského raja.

Prístup na trasu fotogalérie :

Na ATC Podlesok v severnej časti Slovenského raja.

 

Mapa polohy fotogalérie :

 

 

                                                   Tomašovský výhľad - Ihrík - Hrdlo Hornádu .

 

<<<  Tomášovský výhľad je skalná galéria v južnom svahu Ludmanky s výhľadom do Prielomu Hornádu, doliny

Bieleho potoka, na Čertovu sihoť, ako aj na Vysoké Tatry. Tento fascinujúci vápencový skalný blok, s dĺžkou viac

ako 200 metrov, sa týči nad hladinou rieky Hornád na niektorých miestach až do výšky 146 metrov. Tvorený je strmými,

miestami až previsnutými lavicovými skalnými blokmi, s celkovou hrúbkou 26-32 metrov, vytvárajúcimi jednotlivé terasy.

Tie sú dôsledkom diferencovaného zvetrávania niekoľkých, rôzne odolných horninových zmesí, podieľajúcich sa na

stavbe tohto skalného útvaru. Jeho najvrchnejšia časť, rozkladajúca sa v nadmorskej výške 650-667 metrov.

Má charakter skalnej plošiny a zároveň tvorí vyhliadkovú vrcholovú plošinu tejto turistickej atrakcie. Samotná skalná

galéria je porastená trávnatými spoločenstvami a reliktnými porastmi nádherne pokrútených borovíc. Strmý svah pod

ňou, zbiehajúci až ku korytu Hornádu, obrastajú v sutinovitých častiach lipovo-javorové porasty. V častiach s hlbšou

pôdnou vrstvou vegetuje zmiešaný bukovo-jedľový les s prímesou smreka. Všetko sú to lesné biotopy európskeho

významu. Pod skalnou terasou v bezprostrednej blízkosti turistického chodníka sa nachádza jaskyňa "Michalova džura".

  Stenu Tomášovského výhľadu po prvý raz zliezli 8.10.1938 A.Brnčal, A.Huba a E.Leschinský. Tomášovský výhľad

je stálym miestom horolezeckého výcviku a skalolezeckých pretekov. Určite neexistuje publikácia o Slovenskom raji, v

ktorej by nebol čo i len spomenutý Tomášovský výhľad. Ide o najpopulárnejšie miesto celej tejto oblasti a tomu úmerne

Ihrik je najteplejším miestom Slovenského raja. Jeho slnečné, južné svahy poskytujú vhodné podmienky teplomilným

skalným a lesným biotopom s desiatkami vzácnych a ohrozených druhov rastlín a živočíchov.

Gackova diera. Prevažnú časť Slovenského raja tvoria vápence, ktoré sa podieľajú na jeho povrchovej tvárnosti.

Nádherným krasovým fenoménom sú jaskyne a priepasti. Priepasť Lievik ( Gackova diera ) bola vytvorená krasovými

procesmi vody v svetlých vápencov. Jej terajšia hĺbka je 24 m a dolný vchod vyúsťuje v stene kaňonu. Jaskyne a skalné

previsy boli stále útočiskom ľudí. Na Ihriku si v mladšej doby kamennej naši predkovia vybudovali výšinné sídlisko.

O jeho prítomnosti svedčia nálezy keramiky badenskej kultúry

Zelená hora. Na jej vrcholu je osadená informačná tabuľa s informáciami o zrúcanine hradu ktorý tu v minulosti mal stáť.

Zelená hora sa vypína nad sútokom Hornádu a Veľkej Bielej vody, nad Hrdlom Hornádu mieste kde sa Hornád prediera

Slovenským rajom – Prielomom Hornádu. Osídlená bola už v neskorej kamennej dobe, potom na prelome letopočtu

a neskôr v čase Veľkomoravskej ríše. Podľa tradície už v prvej polovine 13. Storočia uhorský kráľ Béla IV daroval územie

zemepánovi Marcelovi s podmienkou že na Zelenej hore postaví hrad. Marcel začal hrad stavať ale ho  nikdy nedokončil.

Preto bol tiež nazývaný Marcelov hrad. Nádvorie hradu s rozlohou 10 ha bolo obohnané silným a vysokým kamenným

múrom. Dominovala mu okrúhla veža s priemerom až 8.5 m. V roku 1453 sa hradu zmocnili bratríci a vybudovali si z neho

vojenskú základňu. Dali mu meno Tábor. Odtiaľ podnikali svoje pustošivé nájazdy do okolia a až do mesta Levoča.

V roku 1462 boli bratríci z hradu vytlačený a hrad zborili žoldnieri mesta Levoča. >>>

Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína na dolnom parkovisku v časti Čingov cez Tomášovský výhľad, Letanovský mlyn, Ihrík,

Zelenú horu až končí v hrdle Prielomu Hornádu.

Poloha trasa fotogalérie :

Chodník značený žltou pásovou značkou sa nachádza na hrebeni na sever od Prielomu Hornádu na severnom okraji

Slovenského raja.

Prístup na trasu fotogalérie :

Na dolnom parkovisku v časti Čingov.

V hrdle Prielomu Hornádu.

 

Mapa polohy fotogalérie :

 

                                                     Veľká Biela voda.

 

<<<  Veľká Biela voda preteká západnou časťou Slovenského raja. Pramení v Slovenskom raji na severozápadnom úpätí

vrchu Kopanec (1 132,0 m n. m.), juhovýchodne od obce Vernár, v nadmorskej výške cca 800 m n. m. Je to pravostranný

prítok Hornádu a má dĺžku 13 km. Je najvýznamnejším tokom v Slovenskom raji, odvodňuje významné doliny západnej

časti (Veľký Sokol, Piecky, Suchá Belá). Na dolnom toku meandruje a do Hornádu sa vlieva na začiatku Prielomu Hornádu.

Pred strediskom Podlesok vytvára Veľká Biela voda krátky, ale veľmi zaujímavý kaňonovitý úsek. >>>

Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína na ATC Podlesok a končí pri horárni Sokol.

Poloha trasy fotogalérie :

Chodník značený zelenou pásovou značkou sa nachádza v severozápadnej centrálnej časti Slovenského raja.

Prístup na trasu fotogalérie :

Zelenou značkou z ATC Podlesok.

 

Mapa polohy fotogalérie :

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------