aktualizované: 18.03.2024 10:59:49

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.

6. Lačnovský kaňon
                                  Dňa 17.03.2007 uskutočnila sa turistická akcia.
 
                                              Prechod Lačnovským kaňonom.
 
 
Usporiadateľ :  KST MŠK Krompachy
 
Trasa akcie : Hendrichovce – Štefanovce – Mindžové – Búče – Lačnovské sedlo –
 
                     Lačnovský kaňon - Lipovce - Šindliar - Fričovce
 
Dĺžka trasy :   24 km         Prevýšenie :   590 m       Čas trasy podľa mapy:  6,30 hod
 
Členovia KST MŠK :  Šlacký, Šlacká, Kunová, Čupaj, Čupajová, Mosin, Šefčíková, Vozárová, Vozárová, Kurej         
              
 
Turistická mapa ŠARIŠSKÁ VRCHOVINA – Branisko č. 115     Turistický atlas list č. 100, 101
 
 
Popis trasy :
Trasu začíname v obci Hendrichovce.  < Obec vznikla v 13. storočí zemianskou kolonizáciou. Obec je doložená z 
roku 1320 ako (villa) Herrici, neskôr ako Hedrychfalva (1330), Hedrichowcze (1773), Hedrihovce, Henrihovce (1920),
Hendrichovce (1927); maďarsky Hedri. Obec po delení v roku 1320 pripadla Meršovi. V roku 1330 ju zámenou získali
Abovci, v roku 1427 mala 16 port. Do začiatku 19. storočia patrila rodine Hendriovcov. V roku 1787 mala 32 domov
a 193 obyvateľov, v roku 1828 mala obec 22 domov a 175 obyvateľov. Okrem poľnohospodárstva sa zaoberali
príležitostnou furmankou. Za I. ČSR sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom a sezónnou prácou v lesoch. >
Pokračujeme z hlavnej cesty neznačenou cestou do Štefanoviec. Vchádzame do obce kde pokračujeme červenou
značkou smerom Sedlo pod Magurou.  < Štefanovce sú obec     na Slovensku v okrese Prešov. Leží v západnej časti
okresu, v Šarišskej vrchovine. Sídlisko založil šoltýs s roľníckymi usadlíkmi okolo roku 1320. Patrila k panstvu Svinia.
Rím.-kat. kostol zo 14. storočia bol v 18. a 19. storočí stavebne upravený. Obec je doložená z roku 1331 ako (villa)
Stefani, neskôr ako Stephanwagasa (1338), Estvanugasa (1427), Stefanowcze (1773), Ssteffanowze (1786),
Sstefanowce (1808); maďarsky Istvánvágás. Do začiatku 15. storočia bola súčasťou panstva Svinia. V roku 1427
mala 17 port. Patrila Berzeviczyovcom, neskoršie Szinyeovcom, v 17. storočí Merseovcom. V roku 1787 mala 32 domov
a 182 obyvateľov, v roku 1828 mala 22 domov a 192 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, chovom oviec a 
plátenníctvom. Za I. ČSR sa zamestnanie obyvateľov nezmenilo. > Prechádzame obcou ktorá je úzkej zástavby okolo
Štefanovského potoka a cesty. Vľavo sa nachádza stará zvonica, miestny kostolík. Postupujeme dolinkou za chvíľu
odbočíme vľavo na hrebeň z Midžovej na Petrušovú horu. Na hrebeni značka zabočí vpravo cez Nad Šošnou, Sedlo
Pastierska, sedlo Búče na vrchol Búče. Z hrebeňa je vidieť Šindliar, Lipovce, ústie Lačnovského kaňonu a svahy nad
Zlou dierou. Hrebeň vedie rozsiahlou lúkou a preto je stále výhľad z hrebeňa. V sedle Búče končia lyžiarske vleky z 
lyžiarskych svahov prístupných z Renčišova. Vychádzame na vrchol Búče z ktorého je pekný výhľad na Branisko.
Schádzame do sedla pod Magurou, odtiaľ zelenou značkou do Lačnovské sedlo,  do Lačnova časť Lipoviec. < Lipovce
miestna časť Lačnov: Existoval na panstve Sviňa pravdepodobne skôr ako sa o ňom dozvedáme z písomných prameňov,
prvýkrát v roku 1389 / iný prameň 1301 /. > Pár domov ale väčšinou staré drevenice s dvormi a upraveným kostolíkom.
Pri bývalých potravinách pod prístreškom si oddýchneme a pokračujeme červenou značkou do záveru Lačnovského kaňonu.     
< Krasové tiesňavy sú jedným z najpríťažlivejších prvkov, na ktoré je slovenská príroda bohatá. Tie najznámejšie sa
nachádzajú v Slovenskom raji, avšak aj iné majú svoje navštevované atraktívne doliny. Jednou z nich je aj Lačnovský
kaňon, dvojkilometrová tiesňava v severnej časti pohoria Branisko, ktorý poznajú ľudia aj pod názvom Kamenná baba.
Lačnovský potok, ktorý sa rodí z prameňov vo svahu Magury (tá, mimochodom, patrí už do pohoria Bachureň), vstupuje
hneď za Lačnovom do bloku vápencov a dolomitov a vyhĺbil v nich peknú tiesňavu, bohatú na skalné útvary, jaskynné
priestory, vodopády, pereje a iné atrakcie. Okrem iného, zaujímavá je aj rastlinná inverzia - teda, že pri dne tiesňavy
rastú vysokohorské druhy, keďže sa tam drží chladný vzduch a vysoko nad nimi, na bralách, teplomilná flóra. Každoročne
možno na strmých svahoch tiesňavy nájsť napríklad poniklec, ale aj iné vzácne rastliny, napríklad reliktné boriny. Ak
návšteník postupuje smerom z Lipoviec, známych aj prameňom minerálnej vody Salvator, ako prvá mu do oka padne
skalná brána Závora, neskôr po pravej strane Ďusovnica, Rozlámaný pilier a Slepý pilier. Dolina sa následne zužuje,
vstupuje do svojej najatraktívnejšej časti. Na polianke Kúty sú okrem chát aj bralá Malá a Veľká čižma. Nasledujú
Kamenné vráta so železným rebríkom a vodopádom, ktorý je nádherný najmä v období topenia snehu, prípadne
výdatnejších dažďov. V tejto časti majú steny, zvierajúce tiesňavu, výšku vyše sto metrov. Po ľavej strane sa dvíha
masív Kamennej baby, na ktorú sa viaže povesť o zlej macoche. Pokračuje Dlhým hrebeňom, na konci ktorého sú známe
skalné útvary Komín a Vrátnica. Oproti nim, na pravej strane, sa týči najväčšia atrakcia celej tiesňavy - 60 metrov vysoká
skalná ihla Mojžišov stĺp, podobná dominanta ako Cukrová homoľa v Zádielskej doline. Na Mojžišov stĺp nadväzujú Deravé
zuby, na druhej strane doliny sa týčia Trojčatá. Tiesňava sa pomaly rozširuje, ponúka niekoľko pekných kaskád a výraznú
skalnú stenu Cintorín. Na záver má turista možnosť vychutnať si melancholickú atmosféru vrchárskej osady Lačnov, ktorá
je dnes už skôr chalupárskou enklávou. Celé územie je pre vysokú krajinársku hodnotu a aj spomínané rastlinné a
živočíšne druhy chránené. Národná prírodná rezervácia Kamenná baba bola vyhlásená už v roku 1964 na rozlohe
takmer 128 hektárov. > Široká dolina porastená lukov sa zvažuje do úzkej rozsadliny. Vpravo pred rozsadlinou sa nachádza
drevená informačná tabuľa. Vchádzame úzkou skalnou rozsadlinou do kaňonu. Chodník vedie dnom kaňonu po chvíli
sprava obchádzame úzku skalnú štrbinu na dne, kaskádové vodopády s peknými misami. Pokračujeme širším dnom
okolo skalných veži. Po chvíli prechádzame pekným meandrom potoka, prichádzame ku skalnému prahu zabezpečenému
kovovým rebríkom. Je dosť sucho preto cez prah netečie žiadna voda. Prichádzame do ústia Lačnovského kaňonu, vľavo
sa nachádza drevená chata, prechádzame okolo rôznych kamenných útvarov a stĺpov. Vychádzame z kaňonu do obce
Lipovce. Vľavo sa nachádza závod na plnenie stolovej minerálnej  vody Salvator.  < Obec Lipovce leží v Lipoveckom údolí
na rozhraní dvoch pohorí - Braniska a Bachurne. Vysoké prírodné hodnoty potvrdzuje aj chránená prírodná oblasť Salvatorské
lúky s plniarňou stolovej minerálnej vody Salvator. Vznik obce Lipovce sa predpokladá už v 13. stor. V histórii sa však po
prvýkrát spomína až v roku 1320 pod názvom Lypouch v súvislosti s rozdelením dedičných majetkov šľachtica Mikuláša
zo Svinej. Majetkovou súčasťou tohto panstva zostala nepretržite aj v 14.-16. stor., až na krátke obdobie okolo roku 1427,
keď patrila Detrichovi z Brezovice. Začiatkom 13. stor. postavili v chotári obce kráľovský hrad, ktorý Ondrej II daroval
Kecerovcom. Zbúraný bol koncom kuruckých vojen (1591). Obec v roku 1600 pozostávala z 25 obývaných poddanských
domov, majerských budov, mlyna, pivovaru, kostola, fary a školy. Koncom 16. stor. boli Lipovce stredne veľkou dedinou
s takmer výlučne poddanským obyvateľstvom. Názvy obce: 1320 Lypouch, 1773 Lipowecz, 1786 Lipowce. Poloha obce
je v doline potoka Lipovec, ktorý je prirodzenou hranicou Šarišskej vrchoviny a Braniska. Obec sa radí medzi typické
podhorské obce so zameraním na poľnohospodárstvo, so zvýšeným chovom dobytka a ťažbou dreva. Popri
poľnohospodárstve sa tu vyrábali šindle, laty, odkvapové rúry a pálilo sa drevené uhlie. Povozníctvo vo väčšej miere slúžilo
na odvoz dreva a minerálnej vody Salvator. V obci sa nachádza pôvodne gotický katolícky kostol, ktorý bol v roku 1663
prestavaný na renesančný. V roku 1882 bola k nemu pristavaná svätyňa. V obci je zriadená pamätná izba venovaná
ThDr. Jánovi Andraščíkovi, ktorý svojou literárnou činnosťou a širokým záberom na poli hospodárskeho, sociálneho,
kultúrneho a národného povznesenia pospolitého ľudu si právom zaslúži, aby jeho svetlá pamiatka bola i v jeho rodisku
oživená. Pamätná izba nezabúda ani na prírodné zvláštnosti, ktorými obec Lipovce vo svojom okolí oplýva.  > Z Lipoviec
pokračujeme žltou značkou do obce Šindliar. Začína najhoršia časť trasy z dôvodu  že značka vedie asfaltovou cestou
a to je vždy náročne. Okolo cesty rastie mnoho stromov Vlašského orecha. Prechádzame popod diaľničný most, zabočíme
vpravo a vchádzame do Fričoviec. < V lokalite Hradzisko (629 m. n m.) existovalo už v 10. a  11. stor. staroslovanské
hradisko. Prvá písomná zmienka o obci  je z roku 1320, kedy došlo k rozsiahlejšiemu deleniu majetku panstva šľachtického
rodu Mersovcov vo Svinnej. Prvým občanom obce bol šoltýs, t.j. doživotný richtár, pravdepodobne nemecký kolonizátor,
ktorý sa volal Frych. Novoutvorená usadlosť takto už v roku 1320 mala svoj ustálený samostatný chotár. V roku 1334 v obci
vznikla prvá fara, začiatkom 15. stor. v obci už bol kostol, škola a mlyn. V roku 1330 sa uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou
rozhodol podmaniť si hrad Slanec. Na výmenu použil pozemky v obciach Bertotovce, Hendrichovce, Fričovce, Široké a Víťaz.
Slanecký hradný pán Peter Aba vymenené pozemky pridelil svojím synom. Ku krstným menám si začali písať priezviska
terajších sídel. Takto sa z Abovcov vytvorili samostatné rody Berthóty, Hedry, Frychy, Širokay a Víťaz. Majiteľom Fričoviec
sa stal Ján. Ján Frychy sa už v roku 1343 stal šarišským podžupanom aj zakladateľom nového rodu Frych, ktorý pôsobil
vo Fričovciach až do konca 17. storočia. Významnú úlohu vo Fričovciach zohral známy šľachtický rod Berthótyovcov,
prenikol do obce koncom 15. a začiatkom 16. storočia. Vo Fričovciach dali postaviť zemiansku kúriu, ktorá sa nachádzala
v lokalite  dnešného renesančného kaštieľa. Koncom 16. storočia už v obci existovali štyri zemianske kúrie, ktoré si
dodnes zachovali svoje znaky. Významným nositeľom fričovskej Berthótyovskej vetvy bol Valent Berthóty. Tento šľachtic
dal v roku 1623 – 1630 postaviť renesančný kaštieľ. Dcéra Mikuláša Bertótyho Viktória sa roku 1760 vydala  za baróna
Gillányho a tak sa majiteľmi Fričovského kaštieľa , pozemkov a majetku stal rod Gillányovcov. Za hlavného pokračovateľa
fričovskej vetvy Gillanyovcov sa pokladá jeden zo synov Dominika, Imrich. Barón Imrich Gillány bol v rokoch 1913 – 1917 
poverený funkciou ministra poľnohospodárstva v Uhorsku. Počas jeho pôsobenia vo Fričovciach dal postaviť parný liehovar
a  turbínu malej vodnej elektrárne pre potreby kaštieľa a hospodárstva.  >  Vpravo sa nachádza opravený a prevádzkovaný
kaštieľ. Zastavíme sa v kaštieli, posedíme si v poľovníckej izbe kde si dáme občerstvenia a pokračujeme na autobusovú
zastávku.
-
-
Mapa trasy :
-
-
Výškový profil trasy :
-
-
-                                             
Štefanovce opravená drevená zvonica.
-
-
 ˇ
Liaté zvon v drevenej zvonici.
-
-
Rozsiahle lúky hrebeňa smrom na Búče.
-
-
Lyžiarské svahy pod vrcholom Búče smerom k Renčišovu.
-
-
Vrchol Búče.
-
-
Lačnov časť Lipoviec.
-
-
Staré drevené domy v Lačnove.
-
-
Záver Lačnovského kaňona.
-
-
Začiatok kaskadového vodopádu.
-
-
Kamenné misi kaskádového vodopádu.
-
-
Úzke koryto ako súčasť kaskádového vodopádu.
-
-
Spodné stupne kaskádového vodopádu.
-
-
Skalný prah v spodnej časti Lačnovskom kaňone. Škoda že netečie voda.
-
-
Skalný prah v spodnej časti Lačnovskom kaňone, prechod je zabezpečený kovovými schodmi.
-
-
Skalná brána Závora v ústi Lačnovského kaňonu.
-
-
Salvatorské lúky.
-
-
Šindliar.
-
-
Opravený a prevádzkovaný Kaštieľ vo Fričovciach.
-
-
Exponáty v poľoníckej izbe kaštieľa vo Fričovciach.
-
-
Exponáty v poľoníckej izbe kaštieľa vo Fričovciach.
-
-
Exponáty v poľoníckej izbe kaštieľa vo Fričovciach.
-
-
Viac fotografii pozri :  Fotogaléria - Branisko, Levočské vrchy / Štefanovce –  Mindžová – Lačnov
 
                                   Fotogaléria - Branisko, Levočské vrchy / Lačnovský kaňon  /
-
-
Informácie označené v zátvorkách  <<<    >>>   sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.
-
Správca web stránky nie je ich autorom. 
-
-
-